Čína
štát vo východnej Ázii From Wikipedia, the free encyclopedia
Čína (čín. 中国 – pchin-jin: Zhōng guó; doslova: „krajina uprostred“), dlhý tvar Čínska ľudová republika (čín. 中华人民共和国 – pchin-jin: Zhōng huá rén mín gòng hé guó), skratkou ČĽR (medzinárodne CN),[1][2] je štát ležiaci vo východnej Ázii. S 1,4 miliardami obyvateľov je Čína, spolu s Indiou,[3] najľudnatejšou krajinou sveta, rozloha 9,6 milióna km² z nej robí štvrtý najväčší štát. Čína sa rozkladá naprieč piatimi časovými pásmami a susedí s 14 krajinami, čo je po Rusku druhý najvyšší počet na svete. Krajina sa člení na 23 provincií,[p. 1] päť autonómnych oblastí, štyri priamo spravované mestá v Číne (Peking, Tchien-ťin, Šanghaj, Čchung-čching) a dve osobitné administratívne oblasti (Hongkong a Macao). Hlavným mestom Číny je Peking, najľudnatejším mestom je Šanghaj.[4]
 |
Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný. Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť. |
O iných významoch výrazu Čína pozri Čína (rozlišovacia stránka).
Čínska civilizácia, rozvíjajúca sa pôvodne v úrodnom povodí Žltej rieky vo Veľkej čínskej nížine, patrí k najstarším na svete. Hoci sú jej počiatky zahalené v hmle legiend, obvykle sa umiestňujú do obdobia 2000 rokov pred n. l. Čínsky štát niekoľkokrát v dejinách zmohutnel, bol rozbitý, a potom sa znovu zjednotil. Vo fázach rozmachu bola Čína vždy poprednou svetovou ekonomickou mocnosťou, okrem iného vďaka preslávenej Hodvábnej ceste, a tak isto miestom rozvoja vedy a technológií - možno jej pripísať vynález kompasu, papiera, strelného prachu či kníhtlače. 19. storočie bolo pre Čínu však dobou stagnácie, oneskoreného prenikania rysov modernej civilizácie i mocenského poníženia. To viedlo v roku 1912 k pádu tisícročného monarchického systému a vzniku republiky, ktorej modernizačné snahy boli však zabrzdené občianskou vojnou medzi nacionalistami a komunistami (od 1927) a agresiou Japonska (od 1937). V roku 1949 nakoniec krajinu, až na malý ostrov Tchaj-wan, ovládli komunisti. Vytvorili totalitný systém s centrálne riadenou ekonomikou. Mnoho spoločenských a ekonomických experimentov, ktoré vyvrcholili tzv. kultúrnou revolúciou, viedlo však len k stagnácii, hoci Čína dosiahla istých diplomatických úspechov (od roku 1971 sa stala stálym členom Bezpečnostnej rady OSN s právom veta, keď bolo toto postavenie odoprené Čínskej republike teda Tchaj-wanu) a vojenských (vstup medzi jadrové veľmoci). Skutočný rozmach však priniesli až ekonomické reformy Teng Siao-pchinga začaté v roku 1978, ktoré v Číne zaviedli voľný trh. Zahájilo sa obdobie bezprecedentného ekonomického rastu. S tým išiel ruka v ruke rast geopolitického vplyvu a zisk statusu superveľmoci. Trauma veľmocenského poníženia z 19. storočia bola symbolicky prekonaná aj tým, keď Čína dostala pod svoju kontrolu posledné európske kolónie na svojom území, teda Hongkong a Macao. Vznáša nárok aj na ostrov Tchaj-wan a niekoľko ďalších menších území, tieto oblasti sú avšak spravované vládou Čínskej republiky, ktorá ale zatiaľ nechce byť samostatným štátom a formálne si aj naďalej robí nárok na vládu v celej Číne. Aj keď reformy Čínu veľmi priblížili k západnému ekonomickému modelu a životnému štýlu, v politickej oblasti si uchováva systém vlády jednej strany a rysy diktatúry.
Stále silnejšie geopolitické partnerstvo spája Čínu s Ruskom. Spoločne sa snažia vytvoriť blok, ktorý by oponoval Európe, Spojeným štátom a ich ázijským spojencom, ako sú Japonsko a Južná Kórea. Napätie týchto dvoch veľkých blokov sa niekedy označuje za druhú studenú vojnu. O možnosti, že by medzi týmito dvoma blokmi spadla nová železná opona, sa začalo silno diskutovať hlavne po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022, rovnako ako o tom, ako veľmi sú záujmy Ruska a Číny v tejto veci zladené - čínsky vplyv bol od 80. rokov postavený na otvorenej globalizovanej ekonomike a vývozu do západných krajín.
V roku 2012 sa Čína stala najväčšou ekonomikou sveta z hľadiska hrubého domáceho produktu (HDP) v parite kúpnej sily. Z hľadiska nominálneho HDP je druhou najväčšou ekonomikou po Spojených štátoch. Tak isto je druhá na svete podľa kritéria národného bohatstva. Krajina je najväčším svetovým výrobcom a vývozcom. Jej bohatstvo však nie je v čínskej spoločnosti rozložené rovnomerne (má omnoho vyššiu mieru ekonomických rozdielov medzi ľuďmi než Európa) a tak isto pri prepočte svojho ekonomického výkonu na obyvateľa sa tento výkon javí skôr priemerným - v HDP (PPP) per capita je Čína 77. na svete (ak počítame len skutočne suverénne štáty), presne na úrovni globálneho priemeru (v Európe to zodpovedá úrovni Severného Macedónska). Spojené štáty sú z tohto hľadiska desiate.
Vojenská moc Číny trvalo rastie. Po USA a Rusku má tretiu najsilnejšiu armádu na svete a druhý najvyšší obranný rozpočet.[5][6]
Čína je so svojimi 9 596 960 km² taká veľká ako Spojené štáty alebo celá Európa až po Ural. Z toho vyplýva, že sa jej povrch, klimatické podmienky a s tým aj predpoklady pre ľudský život v regiónoch veľmi odlišujú. Územie Číny je vymedzené prírodnými hranicami: na východe a juhovýchode sú to moria (Žlté more, Východočínske more a Juhočínske more), na juhu, na západe a severozápade delia Čínu od jej susedov vysoké horské masívy a na severe stepi a púšte
Predhistória
Pôvodné osídlenie Číny patrí medzi najstaršie na svete. Archeologické objavy Sinanthropua Pekinensis dokazujú osídlenie už pred pól miliónom rokov.[7]
Vlády dynastií
.jpg)
Dynastia Sia je považovaná za prvú čínsku vládnucu dynastiu.[7] Šang je historicky prvá doložená čínska dynastia. Vládla v 17. až 16. storočí pred našim letopočtom. Bolo už používané písmo a kalendár.[8]
Dynastia Čou vládnuca v 11. až 8. storočí pred našim letopočtom už ovládala a spravovala rozsiahle územie od rieky Jang-c’-ťiang až po Veľký čínsky múr.[8] Čouské obdobie sa delí na Západný a Východný Čou. V období Východného Čou sa vládnuci kráľ presunul na miesto moderného Si-anu. Postupne moc čouskeho kráľa zoslabla. V 8. až 5. storočí pred n. l. nasledovalo Obdobie jari a jesene, kde si vládcovia údelných štátov rozdelili krajinu medzi sebou. Potom sa v období bojujúcich štátov stretlo niekoľko silných štátov v boji o vládu nad Čínou. V ňom zvíťazila dynastia Čchin, ovládajúca región okolo pôvodnej čouskej metropole.
Vláda dynastie Čchin priniesla zjednotenie územia pod silno centralizovanú vládu. V tomto období, 220 rokov pred našim letopočtom, sa začal stavať Veľký čínsky múr, postavený zavlažovací systém, uskutočnila sa reforma písma a boli zjednotené miery a váhy.[7]
Z nasledujúcich zmätkov po páde ríše Čchin sa zrodila dynastia Chan, keď Liou Pang, jeden z vodcov protičchinských povstalcov, opätovne zjednotil Čínu a v roku 202 pred n. l. sa vyhlásil za cisára. Dynastia Chan je považovaná za jednu z najmocnejších dynastií v celej čínskej histórii. V tomto období, 206 pred n. l. až 220 nášho letopočtu, došlo k rozvoju obchodu a kultúry.[7] Technické znalosti zahrňovali používanie papiera a porcelánu. Dynastia Chan nadviazala na predchádzajúcu vojenskú expanziu dynastie Čchin. Došlo k prvým kontaktom so Západom, so starovekými Rimanmi.[8]
V priebehu 1. storočia nášho letopočtu sa z Indie do Číny rozšíril budhizmus.[8] V období troch kráľovstiev (220-280) sa Čína najprv rozpadla na tri štáty a neskôr sa roztrieštenosť ešte zvýšila.[7] Toto obdobie je tradične vymedzené rokom 220 n. l., keď oficiálne vznikol štát Wej, a rokom 280, keď ríša Ťin dobyla štát Wu.
Počas dynastie Suej, na prelome 6. a 7. storočia, došlo k opätovnému zjednoteniu krajiny. Za nasledujúcej dynastie Tchang, 618 až 907, nastal "zlatý vek" v oblasti umenia a literatúry.[8] Čína sa v tomto období stala najvýznamnejším štátom v Ázii. Bola vynájdená kníhtlač. Čína nadviazala politické kontakty s Japonskom a krajinami južnej a Západnej Ázie.[7]
V rokoch 907 až 960, v tzv. období Piatich dynastií a desiatich kráľovstiev, došlo k ďalším vojnám a fragmentáciam ovládaných území. Nasledujúca vláda dynastie Sung (960-1279) bola naopak obdobím veľkých hospodárskych a kultúrnych úspechov. Došlo k rozvoju manufaktúr, výmen a obchodu, významnému rozvoju peňažného hospodárstva, vied a aj farmakológie.[7][8]
Vládu dynastie Sung ukončili v poslednej štvrtine 13. storočia nájazdy Mongolov. Mongoli ovládli celú Čínu a ich ríša siahala cez celú Áziu až do Európy. Prvým z vládcov mongolskej dynastie Jüan bol chán Chubilaj (známe sú jeho kontakty s benátskym cestovateľom Markom Polom).[7][8]
Počas vlády Mongolov vypuklo v Číne viacero povstaní, posledné z nich Mongolov vyhnalo a ustanovilo dynastiu Ming (1368-1644). Hlavným mestom dynastie Ming sa stal Peking. V tomto období došlo k rozvoju námorného obchodu a stavby lodí. Cestovateľ Čeng Che vďaka tomu preskúmal juhovýchodnú Áziu, Indiu, Arabský polostrov a východnú Afriku.[9] Skvalitnilo sa aj spracovanie železa a došlo k rozvoju umeleckých remesiel.[7] V 16. storočí začali do Číny prenikať portugalskí obchodníci a misionári, ale ich vplyv bol neskôr výrazne obmedzený na oblasť mesta a prístavu Macao.[8]
Poslednou dynastiou v Číne bola mandžuská dynastia Čching. Vládla v rokoch 1644 až 1911. Prví cisári tejto dynastie obnovili moc a hranice ríše ako bývali počas dynastie Tchang.[7] Čínska ríša zahrňovala Mandžusko, Mongolsko, Taiwan a Tibet.[8] Cisári dynastie Čhing podporovali vedu a umenie. Dlhé obdobie mieru, keď stúpla životná úroveň obyvateľov cisárstva, bolo zakončené tzv. Ópiovou vojnou (1839-1842) s Angličanmi. Po porážke musela Čína postúpiť Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Írska mesto Hongkong, ktoré sa stalo britskou korunnou kolóniou. Nasledovali ďalšie dve ópiové vojny a pokles životnej úrovne obyvateľov. Na konci 19. storočia sa Čína dostala do vojenského konfliktu s Japonskom. Po niekoľkých protimandžuských povstaniach bol v roku 1911 posledný cisár dynastie Čching Pchu-i nútený abdikovať a 29. decembra 1911 bola vyhlásená Čínska republika.[7]
Čínska republika
Čínsko-japonská vojna
V roku 1931 po tzv. Mukdenskom Incidente obsadila japonská armáda Mandžusko a vytvorila tú bábkový štát Mandžukuo, ktorý sa stal odrazovým mostíkom k japonskej invázii do ostatných častí Číny. Incident na moste Marca Pola, ktorý bol umelo vyvolaný Japoncami, sa stal zámienkou na rozpútanie 8 rokov trvajúcej druhej čínsko-japonskej vojny (1937–1945), ktorá je niekedy považovaná za súčasť 2. svetovej vojny.
Japonská cisárska armáda sa pri svojom ťažení do Číny dopúšťala mnohých vojnových zločinov. Najznámejším z nich bol Nankinský masaker v roku 1937, pri ktorom japonskí vojaci zmasakrovali az 300 000 civilistov a vojnových zajatcov.[10] Zvláštna japonská jednotka 731, ktorá bola umiestnená v Mandžusku, robila pokusy na ľuďoch. Japonci na obyvateľstve testovali biologické zbrane, napríklad antrax alebo bubonický mor, ktorými sa nakazili státisíce Číňanov.[11] Celkovo si druhá čínsko-japonská vojna vyžiadala cez 11 miliónov obetí.[12]
Čínska občianska vojna
Po druhej svetovej vojne vypukla v Číne opäť občianska vojna medzi Komunistickou stranou Číny (Kungčchantang) a vtedy ešte vládnucimi nacionalistami (Kuomintang).[13] Vojna skončila v roku 1949 víťazstvom komunistov. Tí pod vedením Mao Ce-tunga prevzali kontrolu nad celou pevninskou Čínou vrátane ostrova Chaj-nan. Príslušníci Kuomintangu boli donútení stiahnuť sa na ostrov Tchaj-wan a niekoľko menších priľahlých ostrovov, čo je územie dnešnej Čínskej republiky. 1. októbra 1949 vyhlásil Mao Ce-tung na pekingskom námestí Nebeského pokoja slovami „Číňania povstali“ Čínsku ľudovú republiku.
Čínska ľudová republika
Vláda Mao Ce-tunga
Obdobie vlády počas života Mao Ce-tunga (1949–1976) dodnes vzbudzuje mnoho kontroverzií, hlavne kvôli nezmieriteľnej politike voči odporcom, mnohým omylom a až zločinným dôsledkom na obyvateľstve spôsobených okrem iného nekompromisným vykladaním komunistickej ideológie.[14]
Nová vláda okamžite uzákonila pozemkovú reformu, znárodnila priemyselnú výrobu a začala s vyhlasovaním kampaní (programy gramotnosti, očkovanie, zvýšenie kvality poľnohospodárstva atď.). Hneď po vzniku nového štátu v roku 1949 ČĽR formálne anektovala Východný Turkestan (dnešná autonómna oblasť Sin-ťiang) a v roku 1950 aj Tibet (oficiálne až v roku 1951, dnešná Tibetská autonómna oblasť), čím dokončila opätovné zjednotenie územia pripojením všetkých separatistických štátov vzniknutých po vyhlásení republiky v roku 1912. Komunistická Čína sa tak isto zapojila do kórejskej vojny (1950–1953) na strane Severnej Kórey. V roku 1956 bolo ohlásené pod heslom „Nech rozkvitá sto kvetov umenia, nech súperí sto škôl učenia“ Hnutie sto kvetov, v rámci ktorého boli intelektuáli vyzvaní, aby dali kritikou podnety pre ďalšie zlepšenie krajiny. Keď sa ale kampaň postupne zvrhla na kritiku vládneho režimu, nasledovala kampaň proti pravičiarom (1957), ktorá odsúdila státisíce ľudí, prevažne intelektuálov, na smrť alebo na prevýchovu.
V pokuse dohnať a predbehnúť Západ, bol vyhlásený tzv. Veľký skok vpred (1958–1960), ktorý ale skončil katastrofou – na hladomor zomrelo podľa odhadov dokonca viac než 30 miliónov ľudí, a preto z čela KS Číny odstúpil Mao Ce-tung, napriek tomu si aj naďalej udržiaval v strane veľký vplyv, a na jeho miesto bol zvolený Liou Šao-čchi. V dôsledku ideologickej roztržky so Sovietskym zväzom od roku 1960 bola ČĽR medzinárodne izolovaná. V roku 1964 bola uskutočnená prvá úspešná jadrová skúška a ČĽR sa tak zaradila medzi jadrové mocnosti.
Kultúrna revolúcia
Mao Ce-tung získal podporu medzi roľníkmi predovšetkým vďaka pozemkovej reforme, ktorá rozdelila pôdu medzi 300 miliónov ľudí, ktorí dovtedy žiadnu pôdu nevlastnili. Pôvodní majitelia pozemkov, ktorých komunisti označovali ako kulakov, boli často vyháňaní a zabíjaní, odhady hovoria o 800 tisíc až 5 miliónoch zabitých statkárov.[15] Čínska populácia sa z 550 miliónov takmer zdvojnásobila na viac než 900 miliónov. Avšak Mao Ce-tungov rozsiahly projekt ekonomickej a sociálnej reformy, tzv. Veľký skok vpred medzi rokmi 1958 a 1961, mal za následok okolo 45 miliónov úmrtí, väčšinou následkom hladomoru.[16]
V roku 1966 Mao Ce-tung inicioval Veľkú proletársku kultúrnu revolúciu, ktorá bola postavená na myšlienke nepretržitej revolúcie a masovej demokracie, a mala za cieľ odstrániť kapitalizmus vo vnútri strany. Hlavným Maovým dôvodom pre uskutočnenie revolúcie však zrejme bolo to, že od roku 1959 postupne strácal vplyv vo vedení strany a týmto spôsobom sa chcel zbaviť svojich ideologických odporcov a osobných nepriateľov. Kampaň bola zameraná proti štyrom prežitkom – starému mysleniu, kultúre, obyčajom a návykom. Hnacou silou Maovej revolúcie sa stala mládež, ktorá vytvárala tzv. Červené gardy. Hlavnými obeťami kampane sa stali Liou Šao-čchi a Teng Siao-pching, zahraniční diplomati a vôbec všetky autority. V dôsledku toho došlo k obrovským škodám na kultúrnom dedičstve (boli pálené knihy, vyplienené múzea a ničené historické budovy) a krajina sa zmietala v chaose. Kampaň trvala do roku 1969, ale jej výsledky pretrvali do Maovej smrti v roku 1976 a ďalej.
Centrum výskumu dejín Komunistickej strany uviedlo v máji 1984 nasledujúce počty vzťahujúce sa ku Kultúrnej revolúcii: 4,2 milióna ľudí bolo zatknutých, 1,7 milióna ľudí zomrelo neprirodzenou smrťou, 135 000 ľudí bolo označených za kontrarevolucionárov a popravených, 237 000 ľudí bolo zabitých, 7,03 milióna ľudí bolo zmrzačených.[17] Akademický výskum odhaduje počet obetí na 400 tisíc až 8 miliónov.[18]
Liberalizácia ekonomiky
Kultúrna revolúcia skončila až smrťou Mao Ce-tunga. V následnom boji o moc neuspela tzv. Banda štyroch, ktorá mala veľký podiel na kultúrnej revolúcii. Bola obvinená z uvedenia krajiny do chaosu a všetci členovia odsúdení k vysokým trestom. Na čelo štátu sa dostalo proreformné krídlo KS Číny reprezentované Teng Siao-pchingom, ktorý riadil dianie v strane a v štáte. Súčasne s tým pokračovalo zlepšovanie vzťahov so Západom, ktoré začalo návštevou Henryho Kissingera v Pekingu v roku 1971.
V nasledujúcich rokoch sa uskutočnili mnohé reformy, vďaka ktorým sa Čína hlavne ekonomicky priblížila viac k Západu. Boli zriadené tzv. „Špeciálne ekonomické zóny“, kde bolo umožnené podnikanie západným investorom. Naopak bola zavedená politika jedného dieťaťa, ktorá spomalila populačný rast a priniesla mnohé negatívne vplyvy, vrátane nepomeru medzi pohlaviami, starnutie populácie a úbytok pracovnej sily.
Študentské protesty na námestí Tchien-an-men
V roku 1989 došlo po narastajúcej nespokojnosti k protestom študentov proti vláde KS Číny na námestí Nebeského pokoja v metropole Pekingu, tie však boli tvrdo potlačené zásahom armády a uvrhli ČĽR do prechodnej izolácie. K demokratizácii a zavedení pluralitného systému nedošlo, komunistické vedenie krajiny sa však generačne obmenilo a pokračovalo naďalej v hospodárskych reformách.
90. roky a nové tisícročie
.jpg)
1. júla 1997 bol k Čínskej ľudovej republike pripojený Hongkong, predtým pod správou Veľkej Británie, pod podmienkou „jedna krajina, dva systémy“; 20. decembra 1999 bolo pod rovnakými podmienkami pripojené Macao, predtým pod správou Portugalska.
Vo výdajoch na ozbrojené sily sa Čína dostala na druhé miesto, hneď za Spojené štáty, a výrazne začala modernizovať všetky zložky armády.
Počas administratívy Chu Ťin-tchaa, ktorá vládla od roku 2003, začali byť riešené problémy hlavne v sociálnej oblasti. Vláda vytvorila koncept s názvom Harmonická spoločnosť, ktorý sľubuje fúziu socializmu a demokracie, podporu strednej triedy, vládu práva, a zároveň zahrňuje prvky nového konfucianizmu. Táto administratíva bola vôbec prvou v histórii ČĽR, ktorá začala otvorene podporovať náboženstvo, a to hlavne budhizmus a taoizmus, ktoré vidia ako tradičnú súčasť čínskej kultúry. Niektorí zahraniční pozorovatelia avšak označujú aktivitu čínskej vlády za ďalší pokus o namaľovanie falošného obrazu[19], lebo v krajine neustále prebiehajú masové represie, cenzúra informácií a zatýkanie ako v predchádzajúcich obdobiach. Pokračujú aj reštrikcie proti určitým náboženským skupinám proti ktorým trvá takzvaný „boj proti zlým kultom“, ktorý Strana vyhlásila v roku 1999, zasiahnuté sú všetky náboženstvá, ktorá sa nepodriaďujú Strane, teda kresťania lojálni pápežovi, budhisti lojálni dalajlámovi, Fa-lun Kung lojálni k zakladateľovi Li Chung-č'ovi. Potláčané sú práva národnostných menšín, predovšetkým Tibeťanov a Ujgurov, ktorí boli internovani v tzv. prevýchovných centrách,[20] ľudskoprávni aktivisti čelia prenasledovaniu. V rokoch 2019-2020 boli potlačené prodemokratické protesty v Hongkongu.[21] Počas pandémie Covidu-19 v rokoch 2020-2022 uplatňovala vláda politiku "nulového covidu", vďaka čomu bola po dobu troch rokov de facto izolovaná od zvyšku sveta.[22]
V uplynulých štyroch desaťročiach zaznamenala Číny obrovský ekonomický rast, ktorý viedol k zvýšeniu životnej úrovne a podľa čínskych údajov sa vymanilo viac než 800 miliónov ľudí z chudoby.[23] Na druhej strane došlo k výraznej devastácii životného prostredia[24] a na rozdiel od predpovedí nedošlo k demokratizácii a liberalizácii politického systému.
Rozloha a poloha
Čína je z hľadiska rozlohy tretím najväčším štátom sveta (po Rusku a Kanade). Jej povrch je - pri započítaní všetkých území, ktoré si ČĽR nárokuje (vrátane Taiwanu a niekoľkých sporných pohraničných území) - 9 596 960 kilometrov štvorcových. Ak odpočítame Taiwan, tak rozloha je 9 560 772. Pri započítaní vnútorných vodných plôch a sporných území tak rozloha je 9 780 000 kilometrov štvorcových, čo je maximálna uvádzaná hodnota.[25]
| započítané plochy | rozloha | poznámky | |||
|---|---|---|---|---|---|
| všetka súš + vnútrozemské vodné plochy | 9 780 000 | ||||
| plocha všetých jazier a vodných tokov | 183 000 | ||||
| všetka súš nárokovaná vládou ČĽR – teda vrátane Taiwanu a ďalších území (napr. v Juhočínskom mori, na indicko-čínskych hraniciach atď.) | 9 596 960 | najčastejšie uvádzaná rozloha | |||
| súš bez sporných území | 9 502 000 | minimálna rozloha, s ktorou sa dá stretnúť v literatúre | |||
| všetky sporné územia (bez severného Assámu) | 94 000 | ||||
| Taiwan | 36 188 | ||||
| Hongkong | 1 098 | ||||
| Macao | 28 | ||||
| sporné územie severného Ladakhu, ktoré Čína okupuje | 30 000 | ||||
| ďalšie sporné územia na hraniciach s Indiou, Barmou, Kazachstanom a Ruskom | 27 000 | ||||
| súš + územie pod faktickou kontrolou Číny (všerky nárokované územia bez Taiwanu) | 9 560 772 | druhá najčastejšie uvádzaná rozloha | |||
Čínska ľudová republika sa nachádza vo východnej Ázii pri západnom pobreží Tichého oceánu. Od severu na juh sa rozkladá od rieky Chej-lung-ťiang (Amur) na 53° s.š. k najjužnejšiemu cípu ostrovov Nan-ša (Spratlyho ostrovy) na 18° s.š. Spojnica meria okolo 5 500 km. Od Pamíru na západe (71° v.d.) po sútok riek Chej-lung-ťiang a Ussuri (135° v.d.) presahuje spojnica 5 200 km. Časový rozdiel je viac než štyri hodiny, v celom štáte sa však používa jednotný čas (UTC+8). Tradičným európskym označením pre oblasť Číny (aj Japonska) je "ďaleký východ".
ČĽR susedí priamo so 14 krajinami. Má suchozemskú hranici s dĺžkou 22 800 km a (spolu s omnoho väčším Ruskom) najviac susedov zo všetkých štátov sveta. Po smeru hodinových ručičiek sú nimi India (dĺžka hranice 3 380 km), Pakistan (523 km), Afganistan (76 km), Tadžikistan (414 km), Kirgizsko (858 km), Kazachstan (1 533 km), Rusko (3 645 km), Mongolsko (4 677 km), Severná Kórea (1 416 km), Vietnam (1 281 km), Laos (423 km), Mjanmarsko (2 185 km), Bhután (470 km) a Nepál (1 236 km). More ďalej oddeľuje Čínu od Južnej Kórey, Japonska, Čínskej republiky na Tchaj-wane, Filipín, Bruneja, Malajzie a Indonézie.
ČĽR vedie spor o pozemnej hranici s Indiou.[28] Podobný rozpor má aj s Tadžikistanom.[29] Tak isto aj krátky úsek hranice s KLDR nie je určený. Pohraničné spory s Ruskom boli urovnané v roku 2008.[30]
Na východe a na juhu obmývajú čínske územie moria. Po smeru hodinových ručičiek je to Pochajský záliv, ktorý je považovaný za čínske kontinentálne more, ďalej potom Žlté, Východočínske a Juhočínske more, ktoré sú okrajové moria Tichého oceánu. V teritoriálnych vodách Číny s celkovou rozlohou 4,73 milióna km² sa nachádza cca 5 400 ostrovov. Najväčší z nich s rozlohou 36 000 km² je Tchaj-wan (ovládaný je však Čínskou republikou), nasledovaný ostrovom Chaj-nan (34 000 km²). Najvýchodnejšími čínskymi ostrovmi je súostrovie Tiao-jü nachádzajúci sa severne od Taiwanu, pričom najvýchodnejšie leží ostrov Čch'-wej; ostrovy sú však pod námornou kontrolou Japonska. Mnoho ostrovov, ostrovčekov a skalných útesov, ktoré sa nachádzajú na juhu, sú označované ako „ostrovy Juhočínskeho mora“, pričom hlavne patria do štyroch väčších súostroví: Tung-ša (Východné piesky), Si-ša (Západné piesky), Čung-ša (Stredné piesky) a Nan-ša (Južné piesky); o oblasť sa stále vedú rozsiahle územné spory.
ČĽR je zaangažovaná v spletitom spore o ostrovy Nan-ša (Spratlyho ostrovy) s Malajziou, Filipínami, Čínskou republikou, Vietnamom a Brunejov a v spore o súostrovie Tiao-jü-tao (Senkaku) s Japonskom a s Čínskou republikou. Ďalej vedie spor o námornú hranicu s Vietnamom v Tonkinskom zálive. Ostrovy Si-ša (Paracelské ostrovy) sú obsadené Čínskou ľudovou republikou, ale nárokované Vietnamom a Čínskou republikou na Taiwane. Podobná situácia je aj okolo súostrovia Tung-ša (Prataské ostrovy) a Čung-ša.[31]
Geológia a geomorfológia
Takmer celé územie Číny leží na Eurázijskej litosférickej platni. Jej zrážka so susednou indoaustrálskou platňou spôsobila alpínsko-himalájske vrásnenie, ktoré ovplyvnilo podobu hlavne západnú časť čínskeho územia. Oblasť zrážky je doposiaľ tektonicky aktívna (Tibetská náhorná plošina). Významný tektonický zlom - Severovýchodný zlom - prebieha naprieč Čínou, od rieky Ussuri až po Tri rokliny. Práve na tomto zlome došlo k masívnemu zemetraseniu v roku 1976, ktoré si vyžiadalo štvrť milióna obetí.[25] Najväčším pohorím Číny (a sveta) sú Himaláje, tvoriace južnú hrádzu Tibetskej náhornej plošiny. Zároveň tvorí prírodnú hranicu Číny s Indiou, Nepálom a Bhútánom. Nachádza sa tu aj najvyššia hora sveta, Mount Everest (čínsky Ču-mu-lang-ma feng, tibetsky Qomolangma), ktorá je hraničnou horou medzi Nepálom a Čínou (presnejšie jej Tibetskou autonómnou oblasťou). Jej obvykle udávaná výška je 8849 metrov nad morom, tá sa ale pomaly stále zvyšuje, pretože tlak indoaustrálskej platne na eurázijskú trvá a celé Himaláje sa naďalej zdvíhajú. Everest sa stal veľkým lákadlom extrémnej turistiky, tú sa však Čína, pre jej negatívne dopady na životné prostredie, rozhodla regulovať.[32] V Sin-ťiangu, v severozápadnom cípe Číny, sa naopak nachádza Turfanská preliačina, najnižšie položené miesto v krajine. Dosahuje hĺbku až 154 metrov pod hladinou mora a jej rozloha je niečo okolo 50 000 km². Je rovnako najsuchším a najteplejším miestom Číny (s extrémami dosiahnutých teplôt). Kúsok za ňou sa pritom zdvíhajú výbežky Ťanšanu, ktoré ich oddeľujú od Džungárskej panvy na severe a Tarimskej panvy na juhu.
Podnebie
V severovýchodnej Číne bývajú studené zimy a horúce letá s primeraným množstvom zrážok. Šanghaj leží vo východnej oblasti strednej Číny, má mierne zimy a vysoké množstvo zrážok. Na juhovýchode je vlhké subtropické podnebie, na západe je podnebie veľmi drsné. Lhasa má veľmi studené zimy a málo zrážok. Napriek tomu, že Čína leží južnejšie (bližšie k rovníku) ako Európa, má v priemere nižšie teploty, a to aj v nížinných oblastiach, čo je spôsobené predovšetkým dvoma bariérami, ktoré zabraňujú prenikaniu teplého vzduchu – na juhovýchode sú takou bariérou Himaláje, na severovýchode je to tzv. sibírska anticyklóna (či tiež sibírsko-mongolská tlaková výš). Počasie v Číne najviac ovplyvňujú monzúny (vetry vznikajúce z rozdielu teplôt medzi pevninou a oceánom, ktorý vzniká odrazom slnečného svitu od zemského povrchu späť do atmosféry a naopak jeho pohlcovaním vodnou masou oceánu). Monzúnové prúdenie prichádza na územie Číny poväčšine z východného pobrežia, obzvlášť od Juhočínskeho mora, a postupom do vnútrozemia slabne. Bariérou, ktorá monzúnové prúdenie pri jeho postupe do vnútrozemia poväčšine zastaví, je pohorie Cheng-tuan Šan. Na juhovýchode Číny, kde sa monzúnové prúdenie najviac uplatňuje, sa rozlišujú (ako aj v iných podobných oblastiach) predovšetkým dve ročné obdobia: obdobie sucha a a obdobie dažďov. Na severovýchode majú vplyv aj zimné monzúny spôsobené sibírskou anticyklónou, posilnenou chladným prúdom Oja-šijo v Japonskom mori. Monzúny môžu byť sprevádzané aj tajfúnmi (ako v Ázii hovoria tropickým cyklónom), ale ich vplyv je silný len na čínskych ostrovoch či na juhovýchodnom pobreží, pred vstupom nad čínsku pevninu sa tajfúny väčšinou rozbijú či stratia silu.[25] Himaláje, sibírska anticyklóna a monzúnové prúdenie z juhovýchodu Čínu roztínajú na dve časti aj čo sa týka zrážok. Klimatológovia tak rozlišujú aridnú (suchú) a humídnu (vlhkú) Čínu. Extrémne málo zrážok je v zrážkovom tieni Himalájí, na juhozápade. Hranica aridity/humidity ovplyvnila aj kultúrne dejiny, v aridných oblastiach sa rozvinuli pastierske a kočovné spoločnosti, zatiaľ čo v humídnych poľnohospodárske a usadené spoločnosti. Hranica vlhkosti je zároveň aj hranicou medzi „studenou“ a „teplou“ Čínou. Tradične sa za hraničnú čiaru považuje rieka Jang-c’-ťiang. Veľmi dlho v Číne dokonca platilo pravidlo, že na juh od Jang-c'-ťiang sa stavajú budovy bez vykurovania a na sever s vykurovaním. Najvyššiu priemernú teplotu má ostrov Chaj-nan oddelený od Lejčouského polostrova Chajnanským prielivom. Chaj-nan je tiež nazývaný aj "čínskym Havajom" a je veľmi vyhľadávanou turistickou destináciou. S využitím Köppen-Geigerovej klasifikácie možno Čínu rozdeliť najmä na štyri klimatické oblasti - juhovýchod má subtropickú klímu, juhozápad miernu monzúnovú klímu, severovýchod miernu kontinentálnu a juhovýchod, ovplyvnený hlavne Himalájami, má alpínske chladné. Len úzky pás pobrežia na juhu a najmä tamojšie ostrovy možno označiť za tropické monzúnové.
Vodstvo
Čína je obmývaná štyrmi okrajovými morami Tichého oceánu. Najväčším a strategicky najvýznamnejším morom pri čínskom pobreží je Juhočínske more. Vo Východočínskom mori leží sporný ostrov Taiwan. Šelfové Žlté more získalo názov podľa sprašových usadenín zo Žltej rieky. Na jeho okraji leží ešte Pochajské more. Výsostné vody ČĽR (o ktoré sa nevedie spor) majú rozlohu 879 666 kilometrov štvorcových (teda zhruba päťkrát menej ako výsostné vody Japonska). Riečny systém možno rozdeliť na úmorie Tichého oceánu, Indického oceánu, Severného ľadového oceánu a bezodtokú oblasť. 60 percent tohto systému je odvodňovaných do Tichého oceánu (východ). 30 percent je bezodtoká oblasť (západ Číny). 10 percent čínskych riek spadá do úmoria Indického oceánu (juhozápad). Jedno percento tečie do Severného ľadového oceánu (malá oblasť v pohorí Altaj). Do Tichého oceánu ústia štyri najdôležitejšie čínske rieky: Jang-c’-ťiang (najdlhšia rieka Ázie aj Eurázie, tretia najdlhšia na svete), Žltá rieka (Chuang-che), hraničná rieka Amur a Perlová rieka. Dohromady tieto štyri rieky odvodňujú 40 percent územia Číny. Rieky Amur, Argun a Ussuri spolu vytvárajú najväčšiu riečnu hranicu (hranicu medzi dvoma štátmi tvorenou riekou) na svete. Oddeľujú územie Ruska a Číny. V povodí Jang-c’-ťiang sa nachádzajú dve najväčšie sladkovodné jazerá Číny - Tung-tching-chu (5000 km²) a Pcho-jang-chu (2700 km²). Ich rozloha však silne kolíše. Najväčším slaným jazerom je Kukunor v provincii Čching-chaj, často označované za najväčšie čínske jazero vôbec. Podľa čínskych vedcov mu však hrozí vyschnutie.[33]
Rastlinstvo a živočíšstvo
Čína má bohatú faunu a flóru. Klimatické podmienky oblasti sa dlhodobo menili len nepatrne, v Číne sa dá nájsť nezanedbateľné množstvo reliktov a endemitov, či už spomedzi rastlinstva alebo zveriny. Rastie tu vyše 7 000 druhov drevín (vrátane 2 800 druhov stromov). Druhovo bohatá je severovýchodná Čína so stepnou vegetáciou na rovinách a vegetáciou zmiešaných lesov a tajgy na horách. Pôvodné rastlinstvo južnej Číny zahŕňa duby, vždy zelené gaštany, palmy, spomedzi ihličnanov cyprusy a tuje. V najjužnejších častiach Číny sa zachovali rozlohou neveľké oblasti tropických pralesov. Na území Číny žije zhruba 2 000 druhov stavovcov, čo je 10 % z celosvetového výskytu. Vďaka bohatému zastúpeniu vtáctva je Čína nazývaná „vtáčím rajom“. Význačné postavenie v čínskej faune zaujíma panda veľká, ktorá je symbolom ochrany ohrozených druhov. Fauna je ohrozovaná odlesňovaním, zmenou prirodzených životných podmienok a životného prostredia i tradičnou čínskou kultúrou, v ktorej sú niektoré živočíchy považované za afrodiziakum.
Čínska ľudová republika je v súčasnosti druhou najväčšou svetovou ekonomikou podľa nominálnej HDP a najväčšou ekonomikou podľa PKS. V Číne prevláda rozvíjajúca sa zmiešaná trhová ekonomika, ktorá má prvky plánovej ekonomiky, čiže zahŕňa priemyselné vyhlášky, ako aj päťročné plány. Ekonomika Číny prispieva viac ako 18% do svetovej ekonomiky, ako v HDP tak v PKS (2022). Ekonomika je tvorená ako podnikmi verejného sektora, tak štátom vlastnenými podnikmi či podnikmi so zmiešaným vlastnictvom, plus veľký sektor domáceho súkromného sektora a nevylučuje ani pôsobenie zahraničných podnikov v systéme. Najväčším prispievateľom do čínskej ekonomiky sú súkromné investície a export.
Čína je svetovo najväčšia výrobná ekonomika a najrýchlejšie rastúci spotrebiteľský trh, zároveň je najväčším vývozcom a druhým najväčším dovozcom tovarov na svete. Svojím vplyvom na hýbanie obchodu si Čína udržuje popredné postavenie v medzinárodnom obchode. S viac ako 770 miliónov pracovníkmi patrí Čína ku krajinám s najväčšou pracovnou silou. Podľa prieskumu z roku 2021, je takmer 493 miliónov Číňanov zaradených v strednej ekonomickej triede a okolo 242 miliónov sa nachádza vo vyššej strednej triede. Taktiež sa považuje za jednu z najinovatívnejších krajín, nielen vďaka vedúcemu postaveniu v niekoľkých patentových prihláškach, ale aj kvôli prítomnosti dvoch z piatich globálnych vedecko-technologických klusterov (Shenzhen-Hong Kong-Guangzhou a Peking).
Čína má dohody o voľnom obchode s mnohými krajinami sveta, ktoré sú buď už v platnosti (napr. REP - Regionálne ekonomické partnerstvo), alebo sú v procese jednania. Hlavnými obchodnými partnermi sú : Európska Únia, USA, Južná Kórea, Japonsko, Taiwan, Hong Kong, Vietnam, Austrália, Malajzia a Rusko. Napriek tomu, že je Číne pripisovaný titul "výrobná veľmoc", export prispieva do ekonomiky iba okolo 18%.
Medzi dôležité odvetvia hospodárstva patrí : ťažba a spracovanie neerastných surovín ( uhlie, ropa, železo, oceľ, hlinník, petrolej, cement,...), výroba strojov a rôznych dopravných prostriedkov, chemický priemysel, spotrebiteľské produkty ( obuv, oblečenie, hračky,..), spracovanie potravín, telekomunikačné zariadenia,... Najviac do exportu prispieva odvetvie výrobného hospodárstva (okolo 74%) a medzi exportných partnerov patrí : USA, ASEAN, Európska únia, Hong Kong, Japonsko,... Najväčší podiel importu tvoria taktiež produkty výrobného priemyslu (okolo 64%), s ASEAN, Európskou úniou, Taiwanom, Južnou Kóreou a Japonskom ako hlavnými importnými partnermi.
Čínska ekonomika prispieva k rastúcim emisiám sklenníkových plynov, hoci v prepočte na obyvateľa sú stále oveľa nižšie ako v krajinách s rozvinutou ekonomikou, ako sú napríklad Spojené štáty americké. Zaujímavosťou je, že Čína si dokázala zachovať aj počas pandémie koronavírusu COVID-19, zachovať nízku nezamestnanosť, ako i výšku inflácie (iba okolo 2,8% v roku 2022).
V roku 2022 sa Čína dostala na druhé miesto v najväčšom celkovom počte miliardárov na svete.
Hoci čínska ekonomika rástla posledných 30 rokov priemerne o 10 percent ročne, podľa Medzinárodného menového fondu (MMF) dosahoval hrubý domáci produkt v roku 2010 7 518 dolárov na osobu, čo Čínu radilo na 93. miesto na svete a tým pádom medzi rozvojové krajiny.[34]
Čínske hospodárstvo v rokoch 1949 - 1978
Po založení Čínskej ľudovej republiky v októbri 1949 sa v krajine začala uplatňovať politika centrálne plánovanej ekonomiky podľa sovietskeho vzoru. Zároveň kládol Mao Ce-tung dôraz na rýchlu industrializáciu a sebestačnosť. Do dvoch rokov od vzniku ČĽR bola dokončená pozemková reforma a znárodnené banky. V prvej polovici päťdesiatych rokov boli vybudované základy čínskej dopravnej infraštruktúry, najmä železničné trate, a výkon hospodárstva prekonal predvojnovú úroveň.
Mao Ce-tung však nebol spokojný s tempom hospodárskeho rastu a preto roku 1958 zaviedol tzv. Veľký skok vpred. V rámci tejto masovo mobilizačnej kampane sa zrušili poľnohospodárske družstvá a boli založené komúny obrovských rozmerov, v rámci ktorých bol život organizovaný vojenským spôsobom. Základným cieľom veľkého skoku vpred bolo zvýšiť produkciu ocele tak, aby Čína v tomto ukazovateli dosiahla úroveň USA a Veľkej Británie. Presun zdrojov do priemyslu však znamenal drastický pokles v poľnohospodárskej produkcii, čo spôsobilo hladomor a pokles HDP o tretinu. V roku 1961 bola kampaň zrušená.
Prvá polovica šesťdesiatych rokov sa v Číne niesla v znamení pomalého, ale stabilného hospodárskeho rastu, ktorý bol výsledkom umiernenej hospodárskej politiky Teng Siao-pchinga a Liou Šao-čchiho. S nástupom Kultúrnej revolúcie v roku 1966 sa však krajina dostala do politického a hospodárskeho rozvratu, ktorý trval až do opätovného nástupu Teng Siao-pchinga k moci roku 1978.
Vývoj hospodárstva po roku 1978
Reformisti, ktorí sa dostali k moci roku 1978, prestali používať ideologické masové kampane na dosahovanie hospodárskych cieľov a zvolili pragmatický prístup. Prvé zmeny boli zavedené v poľnohospodárstve, ktoré bolo do tej doby nízko produktívne, pretože roľníctvo bolo rozdelené do komún a centrálne organizované. Teng umožnil roľníkom pestovať potraviny na súkromné účely a predávať prebytky. V nasledujúcej dekáde vzrástla produkcia v poľnohospodárstve o viac ako polovicu.
V roku 1981 boli v pobrežných oblastiach založené "špeciálne ekonomické zóny", v ktorých bola zjednodušená administratíva a znížené dane. Politika otvorených dverí mala za cieľ pritiahnuť do piatich miest – Šen-žen, Ču-chaj, Šan-tchou, Sia-men a Chaj-nan – zahraničný kapitál, technologické znalosti a právnu infraštruktúru. Špeciálne ekonomické zóny sa stali motorom čínskeho hospodárskeho rastu a v roku 1984 bolo štrnásť ďalších miest otvorených pre zahraničné investície.[35]
Udalosti na námestí nebeského pokoja v roku 1989 a následné embargo krátkodobo spomalili čínsky hospodársky rast, ten bol ale opätovne naštartovaný Teng Siao-pchingovou „cestou na juh“ v roku 1991, ktorá dodala hospodárstvu výrazný stimul. Číne sa podarilo rýchlo prekonať Ázijskú hospodársku krízu v roku 1997 a roku 2001 bola prijatá za člena Svetovej hospodárskej organizácie (WTO).
Čínska ľudová republika je administratívne rozdelená do 22 provincií (šeng - čín. (省, pinyin shěng). Čína považuje Taiwan za svoju dvadsiatu tretiu provinciu, aj keď tam priamo nevládne. Okrem provincií existuje 5 autonómnych oblastí národnostných menšín (c'-č'-čchü - čín. (自治区 - pinyin zìzhìqū), štyri centrálnou vládou priamo spravované mestá (č'-sia-š' - čín. (直辖市 - pinyin zhíxiáshì) a dve osobitné administratívne oblasti (tche-pie sing-čeng-čchü - čín. (特别行政区 - pinyin tèbié xíngzhèngqū) – Hongkong a Macao – s pomerne vysokou mierou samosprávy. Na nižších úrovniach je územie administratívne rozdelené do prefektúr a prefektúrnych miest, o stupeň nižšie sú okresy a okresné mestá.
- Ján Ježovít (* 1909 – † 1994) – salezián, kníhtlačiar, väznený v japonskom koncentračnom tábore (1941 – 1945), misionár (misionárom v Číne bol 37 rokov).[36]
- Za jednu z provincií je Čínskou ľudovou republikou de iure nárokovaný ostrov Tchaj-wan, ktorý je de facto pod správou Čínskej republiky.
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
