Ženevské konvencie
From Wikipedia, the free encyclopedia
Ženevské konvencie sú 4 konvencie a 3 dodatkové protokoly, ktoré upravujú podmienky a pravidlá medzinárodného práva na ochranu obetí vojny. Ženevské konvencie na ochranu obetí vojny boli novo zjednané na diplomatickej konferencii konanej v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949 po skončení druhej svetovej vojny, pričom boli aktualizované skoršie tri zmluvy a pridaná štvrtá konvencia. Ženevské konvencie z roku 1949 boli ratifikované celé alebo s výhradami 194 štátmi.[1]
Ženevské konvencie neupravujú použitie zbraní vo vojne, čo je ošetrené Haagskymi konvenciami a Ženevským protokolom.
Ženevské konvencie spolu so svojimi dodatkovými protokolmi predstavujú prameň medzinárodného humanitárneho práva (alebo tiež vojnového práva). Ich hlavnou zásadou je, že v prípade ozbrojeného konfliktu musí byť rešpektovaná dôstojnosť ľudskej bytosti a bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania musia byť pred konfliktom a jeho následkami chránení tí, ktorí na konflikte nie sú priamo zúčastnení, ako aj tí, kto boli z konfliktu vyradení v dôsledku choroby, zranenia či zajatia. Zmluvnými stranami Ženevských konvencií sú všetky štáty sveta a ich zásady (a zásady I. a II. dodatkového protokolu) sú súčasťou medzinárodného obyčajového práva a z toho titulu zaväzujú každého člena medzinárodného spoločenstva.
Ženevské konvencie zaväzujú každú skupinu zúčastňujúcu sa v ozbrojenom konflikte, teda nielen vládne sily, ale aj napríklad povstalcov a ich príslušníkov. Ženevské konvencie musia byť dodržané všetkými stranami konfliktu za všetkých okolností, teda aj bez ohľadu na chovanie ktoréhokoľvek zo strán konfliktu. Vážne porušenie Ženevských konvencií predstavujú vojenské zločiny a páchateľ je trestne zodpovedný podľa medzinárodného práva.
Zodpovednosť za porušenie Ženevských konvencií nesie nielen ten, kto sa ho dopustil, ale aj ten, kto také porušenie nariadil aj ten, kto z nedbalosti pri výkone svojej funkcie porušenie zo strany podriadených umožnil. Ďalej potom skutočnosť, že k porušeniu došlo na základe príkazu nadriadeného, nezbavuje sama o sebe podriadeného zodpovednosti za takýto čin.
Každý štát je povinný osobu podozrivú zo spáchania vážneho porušenia postaviť pred súd, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, alebo ju vydať štátu majúcemu na jej stíhaní záujem.