Semafor (divadlo)
From Wikipedia, the free encyclopedia
Semafor je divadlo v Prahe, založené 31. októbra 1959 a späté predovšetkým s osobami Jiřího Suchého (* 1931) a Jiřího Šlitra (* 1924 – † 1969). V súčasnosti sídli na Dejvickej ulici v Prahe, neďaleko stanice metra Dejvická.[1] V druhej dekáde 21. storočia v divadle pôsobí približne päťdesiat hercov.[2]
| Divadlo Semafor | |
 | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Štát |  Česko |
| Miesto | Praha |
| Typ divadla | profesionálne malé divadlo |
| Zameranie | činohra, muzikál, kabaret |
| Vznik | 31. október 1959 (64 rokov a 306 dní) |
| Budova | |
| Doba výstavby | 1935 |
| Otvorenie | 2005 |
| Osobnosti | |
| Riaditeľ | Jiří Suchý |
| Ďalšie informácie | |
  Semafor Poloha v rámci Prahy
| |
| Adresa | Dejvická 27 160 00 Praha 6, Dejvice |
| Web stránka | semafor.cz |
Divadlo založila v roku 1959 skupina mladých, v tom čase prevažne amatérskych divadelníkov, hudobníkov, bábkohercov, výtvarníkov a redaktorov, sústredených okolo Jiřího Suchého a Jiřího Šlitra. Pôvodne sa malo volať Dimafor (divadlo malých forem), pred prvou premiérou však bol názov upravený na akronym, odvodený od slov SEdm MAlých FORem, čo malo vyjadrovať úmysel zakladateľov, venovať sa čo najširšiemu spektru umeleckých žánrov. Týmito formami boli myslené: film, poézia, jazz, bábky, tanec, výtvarné umenie a hudobná komédia (inokedy býva uvádzané: poézia, kabaret pre deti, divadlo oživených rekvizít a škrobených hláv, pantomíma, výtvarné umenie, film a hudobná komédia). V prvých dvoch sezónach sa v súlade s touto myšlienkou Semafor prezentoval aj jazzovými koncertami, výstavami spriaznených výtvarníkov (Z. Seydl, P. Sovák, fotograf J. Lukas), kombináciou činoherného, bábkového a čierneho divadla (Švankmajerovo tzv. Divadlo masiek: Škrobené hlavy, 1960; Johanes doktor Faust; Sběratel stínů, 1961), pásmami poézie a scénického tanca (Divadlo zázraků, r: J. Vrba, 1960; Morgenstern, Suchý: Papírové blues, r: J. Herz, J. Suchý, 1961; Schneider: Vo co de?, R : Z. Braunschläger, 1961) aj detským divadlom (Aškenazy, Smoljak: Ukradený měsíc, r: L. Smoljak, 1960). Záujem obecenstva o hudobnú komédiu (230 repríz Člověka z půdy) a tzv. divadlo pesničiek (pásma inscenovaných piesní, voľne spojených reprodukovaným hovoreným slovom a doplnených filmovou projekciou), započaté v roku 1960 reláciou Zuzana je sama doma (r: A. Moskalyk), spôsobil, že sa Semafor po dvoch sezónach stal autorským divadlom pesničkárskej (a od roku 1962 aj hereckej) dvojice Suchý + Šlitr, známej z text-appealu v Redute 1958/59.[1][3]
Pôvodne toto divadlo pôsobilo pod vtedajším Kultúrnym strediskom ONV Praha 2 v podzemnom sále Ženských domovov v ul. Ve Smečkách,[1] terajšom Činohernom klube, no v roku 1961 bolo donútené, pod zámienkou údajného havarijného stavu budovy, presťahovať sa. Nasledovala viac ako ročná anabáza po 13 rôznych miestach mimo pražské divadelné centrum (Vojanovy sady, Divadlo Na Slupi, vysočiansky Gong, Klicperovo divadlo v Kobylisiach a iné), počas ktorej Semafor uvádzal jednak starší repertoár, jednak nové pásma pesničiek (napr. Zuzana je zase sama doma, 1961; Šest žen Jindřicha VIII., R: H. Philippová, tit. rola R. Fremund / J. Jelínek / J. Herz / J. Suchý, 1962, prem. v Divadle Alfa, Plzeň). Publikum síce nestratilo, no kočovná existencia vyvolala krízu v súbore, z ktorého odišli populárne spevácke hviezdy (W. Matuška, E. Pilarová, K. Štedrý) do existenčne istejšieho Rokoka.[1]
Potom, čo v roku 1964 predstavenie Jonáš a tingl-tangl videlo 14 členov vtedajšieho ÚV KSČ, vrátane hlavného straníckeho ideológa Jiřího Hendrycha, bolo prijaté rozhodnutie o veľkorysej rekonštrukcii divadla v pasáži Alfa pre potreby divadla Semafor. Tu po niekoľkonásobnom sťahovaní divadlo nakoniec zakotvilo, a to až do roku 1993, kedy bola budova v reštitúcii vrátená pôvodnému majiteľovi.[4]
Po niekoľkých prechodných lokalitách sa divadlo v roku 1995 usídlilo v podzemných priestoroch Hudobného divadla Karlín. Po povodniach v roku 2002 došlo k ďalšiemu presunu a divadlo od roku 2005 pôsobí v Dejvickej ulici, naproti súčasnému sídlu divadla Spejbla a Hurvínka.[5]
1959 – 1969, tzv. „zlatá éra Semaforu“
Prvou hrou Semaforu sa stala hudobná komédia Člověk z půdy. Autorom libreta bol Jiří Suchý, Jiří Šlitr doplnil piesňové texty Jiřího Suchého hudbou. Titulnú postavu spisovateľa Antonína Sommera v nej alternovali Miroslav Horníček a Miloš Kopecký (neskôr František Filipovský), ďalej hrali napr. Karel Štědrý, Waldemar Matuška, Pavlína Filipovská a Jiří Suchý. Predstavenie sprevádzal orchester divadla Semafor pod vedením Ferdinanda Havlíka.
Nasledovalo pásmo pesničiek Zuzana je sama doma (1960), hra Taková ztráta krve (1960), Papírové blues (1961), kde dostali priestor Suchého poviedky a básne Christiana Morgensterna, a ďalšie pásmo pesničiek Zuzana je zase sama doma (1961).
Na jar 1962 odišlo zo Semaforu niekoľko významných predstaviteľov (Miroslav Horníček, Eva Pilarová, Waldemar Matuška, Karel Štědrý), nakoľko Jiří Suchý mal predstavu komornejšieho a autorského divadla. Jeho partner Jiří Šlitr sa prvýkrát objavil po jeho boku aj na pódiu a vzniklo pravdepodobne najslávnejšie predstavenie Semaforu, kabaret Jonáš a tingl-tangl (1962). Nasledovali opäť pásma pesničiek Zuzana není pro nikoho doma (1963), Recital 64 (1964) a Zuzana je všude jako doma (1965).
V roku 1964 rovnako Suchý a Šlitr so svojimi kolegami Evou Pilarovou, Hanou Hegerovou, Janou Malknechtovou, Waldemarom Matuškom, Karlom Gottom a ďalšími natočili filmový muzikál Kdyby tisíc klarinetů (réžia Vladimír Svitáček, Ján Roháč). Hra Sekta (1965) nebola prijatá priaznivo, opera Dobře placená procházka sa naopak o rok neskôr dočkala aj televízneho spracovania. V roku 1966 uviedlo divadlo Semafor ďalšie dve hry, obaja komici sa tentokrát rozdelili: Jiří Suchý hral v Benefice, kde v roliach hrobárov v paródii na Hamleta účinkovali aj Miloslav Šimek s Jiřím Grossmannom, ktorí v tom čase prišli do Semaforu ako nová komická dvojica so svojím autorským repertoárom (Besídka zvláštní školy, Návštěvní dny a pod.), a Jiří Šlitr hral v Ďáblovi z Vinohrad. V roku 1967 bola v Semafore uvedená relácia Tak co, pane barone, o rok neskôr bláznivá komédia Poslední štace (v rovnakom roku vznikal aj film Zločin v šantánu) a v roku 1969 pokračovanie „Jonáša“ – kabaret Jonáš a dr. Matrace.
V tomto období vznikali veľmi kvalitné hry piesňového typu. V týchto komediálnych hrách sa presadili klasické zábavné prvky malých divadiel. Po dlhej dobe sa tak divadlu vrátila jeho funkcia ľudí zabávať, nie vychovávať. Tieto hry nedodržiavali prísne logický sled a boli akousi kombináciou piesní a scénok, ktoré z časti dotvárala aktuálna situácia.
1970 – 1990
V roku 1970 sa stáva dvorným hudobným skladateľom Semaforu Ferdinand Havlík, ktorý pripravil prvú hru bez Šlitra, dvoj-predstavenie Básníci a sedláci/Revizor v šantánu. Novou členkou divadla sa stala víťazka celoštátnej speváckej súťaže Talent 70 Jitka Molavcová.
V roku 1972 mala premiéru hra Kytice, najhranejšia hra Semaforu vôbec (viac než 600 repríz). V Kytici sa objavili desiatky hercov, nových aj existujúcich. Spieval tu Michal Prokop, Hana Zagorová, Jiří Helekal, Věra Křesadlová, duo Saze, C&K Vocal, výraznejšie sa prejavil niekdajší Suchého asistent Jiří Datel Novotný a tiež Josef Dvořák, predtým člen Kladivadla, ktorý so Suchým spolupracoval už na filme Nevěsta.
Najznámejšie hry z tejto doby sú Dr. Johann Faust Praha II Karlovo nám. 40 (1982) a Jonáš dejme tomu v úterý (1985).
Po smrti Jiřího Grossmanna (1971) tvoril Miloslav Šimek (od roku 1973) dvojicu najprv s Luďkom Sobotom (a tiež trojicu ešte s Petrom Nárožným) a neskôr s Jiřím Krampolom.
V roku 1974 vytvoril samostatnú skupinu v rámci Semaforu aj Josef Dvořák. So svojou novou skupinou uviedol hru Má hlava je včelín. Hru napísal spoločne s Pavlom Fialom, režíroval ju filmový režisér Evald Schorm. S Jiřím Suchým ešte rok dohrával hru Elektrická puma, než ich spolupráca skončila.
1990 – súčasnosť
Po roku 1990 sa Jiří Suchý rozhodol vrátiť Semaforu jeho pôvodnú poetiku a preto požiadal, aby skupiny M. Šimka a J. Dvořáka divadlo opustili.[6] Najvýraznejšími inscenáciami 90. rokov boli pokusy o komorný muzikál, dávajúci priestor Jitke Molavcovej (Nižní Novgorod, 1992; Víkend s Krausovou, 1995; Moje srdce je Zimmer frei, 1997; Pré, 1999 a iné). Do Semaforu sa vrátil ako režisér L. Smoljak (Víkend s Krausovou , Purpura na plotně (1994), V hlavní roli písnička (1995) a Jiří Menzel (Pré, 1999; Čochtanův divotvorný hrnec, 2015).
| Názov inscenácie | Rok uvedenia |
|---|---|
| HEJ RUP ANEB PEKLO NEBUDE, RÁJ SE VRACÍ | 1990 |
| ACH TA LÁSKA NEHEZKÁ | 1991 |
| NIŽNÍ NOVGOROD | 1992 |
| KAPITÁNE, KAM S TOU REVUE | 1994 |
| VÍKEND S KRAUSOVOU | 1995 |
| MÉ SRDCE JE ZIMMER FREI | 1997 |
| ÚNOS TURECKÉ HOUSLISTKY | 1997 |
| PRÉ | 1999 |
| NOC V SYNAGOZE ANEB TAJEMSTVÍ BRUNHILDINY PUNČOCHY | 2000 |
| POKUŠENÍ SVATÉHO ANTONÍNA | 2001 |
| TO NÁM TO PĚKNĚ ZAČÍNÁ | 2002 |
| ŽIVOT JE NÁHODA V OBNOŠENÝ VESTĚ | 2002 |
| SEX + SEX JE 12 | 2004 |
| PATERO DŮVODŮ PRO VOO DOO | 2004 |
| ...NIKOHO NEZABIJE | 2005 |
| JAKO KDYŽ TISKNE | 2005 |
| PENSION ROSAMUNDA | 2005 |
| SUKNĚ SMUTNOU JEHLOU SPÍCHNUTÁ | 2006 |
| LYSISTRATA | 2007 |
| SEKTA (2008) | 2008 |
| DĚTI KAPITÁNA GRANTA | 2008 |
| ŠLITR S NÁMI (A ZLÝ PRYČ) | 2008 |
| JÁ JSEM OTEC BEMLE | 2008 |
| DNES VEČER V HOTELU MODRÁ HVĚZDA | 2009 |
| KYTICE 2009 | 2009 |
| UTEKLO TO JAKO H2O | 2010 |
| MAM'ZELLE NITOUCHE | 2010 |
| DAL SI RŮŽI DO POLÍVKY | 2010 |
| TAK CO, PANE BARONE (2011) | 2011 |
| HODINY JDOU POZPÁTKU | 2011 |
| LEVANDULE | 2012 |
| KAM SE PODĚLA VALERIE | 2012 |
| LAURA A OLIVER - REALITY SHOW | 2012 |
| OPERA BETLÉM | 2012 |
| RYTÍŘI Z BLANÍKU A KRASAVICE LÍDA | 2013 |
| KDYBY TISÍC KLARINETŮ 2013 | 2013 |
| KYTICE 2013 | 2013 |
| OSVOBOZENÉ DIVADLO SEMAFOR | 2014 |
| PRSTEN PANA NIBELUNGA | 2014 |
| NEJVESELEJŠÍ TRAGÉDIE V ČECHÁCH | 2014 |
| SLEČINKY A LUPIČI | 2015 |
| MIZINA ČÍHÁ | 2015 |
| ČOCHTANŮV DIVOTVORNÝ HRNEC | 2015 |
| ZLOMENÉ SRDCE LADY PAMELY | 2016 |
| ZAČALO TO VESTPOCKETKOU | 2017 |
| SKLENĚNÉ PRKNO | 2016 |
| ŠEST ŽEN (2017) | 2017 |
| MOŽNÁ ŽE JISTĚ ALE URČITĚ SNAD | 2018 |
| ME TOO | 2018 |
Niektorí umelci – herci, speváci, režiséri, hudobníci, ktorí sa podieľali alebo v súčasnosti podieľajú na repertoári divadla Semafor, v abecednom poradí: [8][2][9]
- Anna K
- Miloslav Balcar
- Zuzana Burianová
- Jiří Císler
- František Ringo Čech
- Petra Černocká
- Karel Černoch
- Valérie Čižmárová
- Milan Drobný
- Renata Drössler
- Josef Dvořák
- Pavlína Filipovská
- František Filipovský
- Karel Gott
- Jiří Grossmann
- Ferdinand Havlík
- Hana Hegerová
- Jiří Helekal
- Hana Horecká
- Miroslav Horníček
- Vladimír Hrabánek
- Michael Janík
- Petra Janů
- Eugen Jegorov
- Jiří Jelínek
- Miloš Kopecký
- Václav Kopta
- Ivana Korolová
- Věra Křesadlová
- Leona Machálková
- Jana Malknechtová
- Helena Maršálková
- Waldemar Matuška
- Zuzana Maxa
- Jitka Molavcová
- Petr Nárožný
- Jitka Nováková
- Eva Olmerová
- Miroslav Paleček
- Dagmar Patrasová
- Hana Pazeltová
- Eva Pilarová
- Jana Robbová
- Pavel Sedláček
- Luděk Sobota
- Zuzana Stirská
- Zuzana Stivínová
- Jiří Suchý
- Miloslav Šimek
- Jiří Šlitr
- Jiří Štědroň
- Karel Štědrý
- Václav Štekl
- Naďa Urbánková
- Miluše Voborníková
- Hana Zagorová
- Milena Zahrynowská
- Markéta Zehrerová
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
