Farizej
From Wikipedia, the free encyclopedia
Farizeji (hebr. פרושים - perušim, oddelení) boli jedným z teologických, sociálnych a politických názorových prúdov antického judaizmu. Existovali v období Druhého chrámu (536 pred Kr.–70 po Kr.) a po jeho zničení boli kľúčovými aktérmi pri vzniku rabínskeho judaizmu - jedinej významej starovekej formy judaizmu, ktorá pretrvala až do dnešnej doby.
Je možné, že pomenovanie farizeji - oddelení - im dali ľudia mimo ich kruhov, pretože farizeji zaujímali odstup od okolitého sveta, aby sa mohli vyhnúť akémukoľvek kontaktu s nečistotou. Toto meno sa všeobecne zaužívalo, lebo správne zdôrazňovalo podstatnú črtu farizejského hnutia.
Začiatky farizejského hnutia siahajú do makabejskej doby, kedy bolo treba brániť židovskú vieru proti helenistickým vplyvom.
V Novom zákone/ Novej Zmluve sú farizeji kritizovaní ako pokrytci. V mnohých tradične kresťanských krajinách sa tento prívlastok preniesol aj do hovorovej reči. Pozadie tejto kritiky je obšírnejšie rozvinuté v odstavci Farizeji a kresťanstvo.