Ióannes Italos
From Wikipedia, the free encyclopedia
Ióannes Italos (iné prepisy: Ióannés Italos[1], Ioannes Italos, iné mená: Ján Italos[2], Johannes Italos[1]; starogr. Ἰωάννης ὁ Ἰταλός – Ióannes o Italos; * 1025, južná Itália, Kalábria – † po 1082)[1] bol byzantský filozof, humanista a novoplatonik. Svojím dielom nepriamo ovplyvnil taliansky humanizmus 14. a 15. storočia.
Ióannes Italos | |
byzantský filozof, humanista a novoplatonik | |
Iné mená | Ján Italos |
---|---|
Štát pôsob. | Byzantská ríša |
Narodenie | 1025 južná Itália, Kalábria |
Úmrtie | po 1082 |
Zamestnanie | hypatos tón filosofón |
Alma mater | Konštantínopolská univerzita |
Italos sa narodil v južnej Itálii, v ranom živote však dlhšie žil na Sicílii, odkiaľ neskôr odišiel do Lombardie. V roku 1049 prišiel do Konštantínopola, kde začal študovať na univerzite u Michaela Psella. Obzvlášť vynikal v dialektike a rád viedol učené dišputy, pričom často polemizoval so Psellom. Po odchode svojho učiteľa z univerzity sa vďaka podpore Michala VII. stal hlavným profesorom filozofie (hypatos tón filosofón). V roku 1082 upadol do nemilosti cisára Alexia I. Komnéna a spolu so svojimi žiakmi čelil obvineniu z herézy a následnému vyhnanstvu. Za jeho odsúdením však mohli byť aj politické príčiny, pretože Ján bol chránencom Dukovcov. O konci jeho života nemáme zmienky.[1][3][4] Jeho žiakom bol mimo inými Eustrátios Nikejský.[2]