Kým sa skončí táto noc
From Wikipedia, the free encyclopedia
Kým sa skončí táto noc je slovenský celovečerný hraný film režiséra Petra Solana z roku 1965.
Kým sa skončí táto noc | |
---|---|
Originálny názov | Kým sa skončí táto noc |
Žáner | komédia s prvkami psychologickej drámy |
Dĺžka | 91 minút |
Štát | Slovensko |
Pôvodný jazyk | slovenský |
Rok | 1965 |
Filmový štáb | |
Réžia | Peter Solan |
Scenár | Tibor Vichta |
Námet | Tibor Vichta |
Hudba | Jaroslav Laifer |
Kamera | Vincent Rosinec |
Strih | Maximilián Remeň |
Zvuk | Jaroslav Plavec |
V tom čase mal režisér na konte už niekoľko úspešných snímok ako Boxer a smrť z roku 1962 či o rok neskôr nakrútená Tvár v okne. V sedemdesiatych rokoch bol z politických dôvodov preradený do Štúdia krátkych filmov, kde nakrúcal predovšetkým dokumenty. V roku 1979 sa však k hranému filmu opäť vrátil. Na Solanových dielach často spolupracoval Tibor Vichta, ktorý sa scenáristicky podieľal práve na spomenutých snímkach. Solan obľuboval jeho prácu kvôli tomu, že pri tvorbe vychádza len zo základnej situácie, načrtne primárne obrysy charakterov, napíše dialógy a pritom necháva voľnejšiu ruku režisérovi. Námet na Kým sa skončí táto noc vznikol už v roku 1957, no schválený bol až v umelecky slobodnejších podmienkach v júni 1965 (pôvodne mal názov Prv než sa skončí tento deň a rozprával o Eve, budúcej študentke medicíny, no vedenie príbeh označilo za „protispoločenský“). Tento scenár sa však od predošlých odlišoval. Samotné nakrúcanie tak prebiehalo na vtedajšie slovenské pomery experimentálnym spôsobom. Herci nepoznali presné texty, boli len oboznámení s témou rozhovorov, príbehom a priebehom jednotlivých scén, ich celkovým vyznením. Dialógy vznikali metódou improvizácie. V tomto smere spôsobil film aj určitý „historický obrat“, keďže aj za takýchto podmienok prešiel netradičný scenár cez rozsiahly schvaľovací systém. Na čo najpresnejšie zachytenie spontánnych a uvoľnených situácií boli použité súčasne dve kamery (počas nakrúcania boli obalené dekami, aby zabránili hlučnosti) snímajúce rovnakú scénu z rôznych uhlov a kontaktný zvuk, ktorého použitie v slovenskom filme bolo takisto novátorské. S pomocou širších technických možností mohli filmári „kradnúť“ (T. Vichta) nestrážené a neopakovateľné ľudské okamihy. Jedným z hlavných predmetov skúmania filmu boli práve stavy, pocity, chvíle ľudí, ktoré potlačovali príbeh. Do popredia sa tak dostala psychológia postáv.