Kategorický imperatív
From Wikipedia, the free encyclopedia
Kategorický imperatív je veta, ktorá má formu bezpodmienečného príkazu. Podľa Kanta je to základný etický zákon, mravná zásada, ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo zisk vyplývajúci z tohto činu.
Tento zákon vyžaduje, aby každý konal tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať pravidlom konania pre všetkých. Skutok, čin bude morálny len vtedy, ak vychádza z rešpektovania mravného zákona.
Kant sformuloval štyri základné tvrdenia kategorického imperatívu, z toho jedno základné a tri podriadené. Základné a najznámejšie tvrdenie hovorí:
„Konaj len podľa toho maxima, od ktorého môžeš zároveň chcieť, aby sa stalo všeobecným zákonom."
Tri podriadené znejú nasledovne:
- „Konaj tak, aby sa maxima tvojho konania mohli na základe tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom."
- „Konaj tak, aby si používal ľudstvo ako vo svojej osobe, tak v osobe druhého vždy zároveň ako účel a nikdy len ako prostriedok."
- „Všetky maximá majú zo svojej vlastnej zákonodarnej povahy súhlasiť s možnou ríšou účelov ako ríšou prírody.“
V uvedených tvrdeniach sa opakuje slovo „maximum“. V logike znamenali „propositiones maximae“ (najvyššie tvrdenia) také tvrdenia, z ktorých sa vyvodzoval nejaký dôkaz. „Najvyššie tvrdenia“ sa už nedokazovali.