Latinskoamerický tanec

Latinskoamerický tanec je spoločenský tanec pochádzajúci z latinskej Ameriky. Niektoré z latinskoamerických tancov sú zaradené medzi súťažné spoločenské tance. Latinskoamerické tance sú čača, rumba, samba, salsa, mambo, merengue, bachata, kumbia, bolero. Niekedy sa za latinskoamerické tance pokladajú iba tance spadajúce do kategórie súťažného spoločenského tanca. Vtedy medzi ne patrí týchto päť tancov: čača, rumba, samba, pasodoble a jive. Posledne dva menované pritom ale nepochádzajú z latinskej Ameriky.

Latinskoamerické tance

čačača jive mambo pasodoble rumba samba

z • d • u

Existujú i tance špecifické pre konkrétne krajiny latinskej Ameriky. Typické argentínske ľudové tance sú chacarera, gato, escondido a zamba, pre Bolíviu sú typické morenada, kullavada, lamerada, caporales a tinku.

Dejiny

Latinskoameický tanec čerpá z pôvodných amerických, iberských a západoafrických vplyvov. Najstaršie pôvodné korene latinskoamerických tancov pochádzajú okrem iného od Aztékov, Guaraníov, Aymarov, Inkov a Tehuelčov. Keď sa v šestnástom storočí námorní objavitelia vrátili domov do Portugalska a Španielska, priniesli so sebou príbehy o pôvodných obyvateľoch. Podľa Rachel Hansonovej nikto nevie, ako dlho tieto tanečné tradície vznikali, ale v čase, keď ich pozorovali Európania, sa už rozvíjali a ritualizovali. To naznačuje, že tieto indiánske vplyvy sa stali základom pre latinskoamerické tance. Domorodý tanec často rozprával príbehy o každodenných činnostiach, ako je lov, poľnohospodárstvo alebo astronómia. Keď európski osadníci a conquistadori začali začiatkom šestnásteho storočia kolonizovať Južnú Ameriku, vynovili miestne tanečné tradície, ale stále zachovávali štýly domorodcov. Katolícki osadníci spojili domorodú kultúru so svojou vlastnou a do tanca zakomponovali katolíckych svätcov a príbehy. Európanov zaujal vysoko štruktúrovaný tanec s veľkým počtom členov, ktorí spolu presne spolupracovali.

Po tom, čo Európania v 16. storočí priniesli domov vplyvy Aztékov a Inkov, začlenili do tanca svoje vlastné štýly. Keďže aztécke/inkárske tance sa tancovali v skupine, mnohé európske tance predvádzali muž a žena. Bol to nový postup, pretože európske tance zakazovali mužským a ženským tanečným partnerom dotýkať sa jeden druhého. Výhody takéhoto tanečného štýlu umožnili hudobné ocenenie a sociálnu integráciu, ktorá sa stala formou latinskoamerických tancov. Pohyb sa vyvíjal inak, pretože do aztéckych tancov vniesol určitý prvok jemnosti, keďže kroky boli menšie a pohyby menej razantné.

Pohyb a rytmy afrických vplyvov zanechali v latinskoamerických tancoch trvalú stopu. Keď boli africkí otroci v roku 1500 nútení dostať sa do Európy, ich kultúra priniesla štýly, ako sú základné, jednoduché pohyby (kladúce dôraz na hornú časť tela, trup alebo chodidlá) a zložité pohyby, ako je koordinácia rôznych častí tela a komplexné akcie, ako je rýchla rotácia, vlnenie tela a kontrakcia a uvoľnenie, ako aj variácie v dynamike, úrovniach a využívaní priestoru. Rozdiel medzi africkým a európskym štýlom spočíval v tom, že zahŕňal pokrčené kolená a zameranie smerom nadol (uzemnenie na zem) namiesto zamerania na rovný chrbát smerom nahor ako u Európanov a kroky celými nohami namiesto prstov a pät. Tieto vplyvy afrických koreňov umožnili latinskoamerickému tancu stať sa tým, čím je dnes.