Manicheizmus
From Wikipedia, the free encyclopedia
Manicheizmus (iné názvy: manichaizmus[1], manichejstvo[2]; v modernej perzštine آیین مانی, čín. 摩尼教) bolo synkretické náboženské učenie založené prorokom Máním v Novoperzskej ríši. Kresťanmi bolo manichejstvo vnímané ako heréza. Hlásalo prepracovanú dualistickú kozmológiu popisujúcu boj medzi dobrým duchovným svetom svetla a zlým materiálnym svetom tmy. Prostredníctvom procesu, prebiehajúceho v ľudskej histórii, sa svet svetla postupne vymaňuje zo sveta hmoty a vráti sa do sveta svetla, odkiaľ prišiel. Manicheizmus svojím učením spájal kresťanskú ideu spasenia a radikálnym gnostickým a zoroastrijským dualizmom. Niesol taktiež prvky budhizmu a neskôr aj taoizmu. Samotný Mání sám seba považoval za posledného proroka, ktorý doplnil učenie predchádzajúcich učiteľov,[pozn. 1] a ktorý prekonal neúplné kresťanstvo. Svojimi nasledovníkmi bol preto prezývaný „pečať prorokov". Manichejci preto ako jediné pravé náboženstvo, v ktorom môže prísť k naplneniu konečného cieľa uznávali samých seba, ostatných nasledovníkov Krista označovali ako židov.[3] Manicheizmus bolo univerzálne náboženstvo, a vďaka svojim misionárom sa stal pomerne rýchlo úspešným, a rozšíril sa na rozsiahlom území siahajúcom na východe od Číny až po rímsku Britániu na západe. Prosperoval najmä medzi tretím a siedmym storočím, v jeho vrcholných časoch bol jedným z najrozšírenejších náboženstiev na svete. Istý čas bol hlavným konkurentom kresťanstva v súťaži nahradiť klasické pohanstvo. Manicheizmus prežil dlhšie na východe, a zdá sa, že nakoniec zanikol po 14. storočí v južnej Číne. Väčšina jeho pôvodných spisov bola stratená, prežili ale mnohé preklady a fragmentárne texty.[4]
V stredoveku sa výrazom manicheizmus označovalo aj viacero nových heretických, najmä dualistických učení ako napr. paulikiáni, bogomili, či katari (albigénci). Tieto názorové smery však nemuseli nutne mať nič spoločné s prvotným Máního učením, či s dualizmom. V Byzantskej ríši bolo manichejstvo chápané ako najnebezpečnejšia heréza.[5] Manichejstvo dlhý čas vyznával aj svätý Augustín z Hippa, nakoniec ho však zanechal a obrátil sa na učenie katolíckej cirkvi. Jeho diela proti manichejcom sú dodnes jedny z najcennejších zdrojov o manichejskej náuke.
Výrazy odvodené od „Manichejec“ sú používané (často ako hanlivé termíny) ako prívlastky k filozofii morálneho dualizmu, podľa ktorého morálny priebeh konania zahŕňa jasnú (alebo zjednodušujúcu) voľbu medzi dobrom a zlom, alebo ako označenie ľudí, ktorí majú takýto názor.