Napoleonské vojny
From Wikipedia, the free encyclopedia
Napoleonské vojny (1803 - 1815) boli sériou veľkých konfliktov, v ktorých bojovalo Francúzske cisárstvo s jeho spojencami pod vedením Napoleona I. proti európskym mocnostiam formovaných do rôznych koalícií. Výsledkom vojen bolo krátke obdobie francúzskej nadvlády nad väčšinou kontinentálnej Európy. Vojny pramenili z nevyriešených sporov spojených s francúzskou revolúciou a jej výsledným konfliktom. Vojny sú často rozdelené do piatich konfliktov, každý pomenovaný podľa koalície, ktorá bojovala proti Napoleonovi: Tretia koalícia (1805), Štvrtá (1806 - 1807), Piata (1809), Šiesta (1813 - 1814) a Siedma koalícia (1815).
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. opraviť nekvalitný strojový preklad |
Napoleonské vojny | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
Bitka pri Waterloo (18. jún 1815) | |||||||
| |||||||
Protivníci | |||||||
Koaličné vojská: Rímsko-nemecká ríša (do roku 1806) Rakúsko (1805, 1809, 1813-15) Prusko (1806-07, 1813-15) Rusko (1804-07, 1812-15) Spojené kráľovstvo Bádensko Bavorsko (1813-15) Brunšvicko (1815) Francúzski rojalisti Hannover Uhorsko (1809) Lichtenštajnsko Čierna Hora (1806-07, 1813-14) Nasavsko (1815) Nizozemsko (1815) Osmanská ríša (1807-12) Pápežský štát Perzia (1807-12) Portugalsko (1800-07, 1809-15) Sardínia (1815) Sasko (1813-15) Sicília (1806-15) Španielsko (1808-15) Švédsko (1804-09, 1812-15) Švajčiarsko Toskánsko (1815) Württemberg (1813-15) |
Francúzska republika (do roku 1804) Francúzske cisárstvo (od roku 1804) Francúzske klientské štáty: * Bonapartské Španielsko * Rýnsky spolok (1808-13) * Varšavské vojvodstvo * Etrúria * Holandsko * Taliansko * Lucca-Piombino * Neapolsko * Poľské légie * Švajčiarsko Rakúsko (1809-13) Dánsko-Nórsko (1807-14) Osmanská ríša (1806-09) Perzia (1804-07, 1812-13) Prusko (1807-12) Rusko (1807-12) Španielsko (1803-08) Švédsko (1810-12) | ||||||
Velitelia | |||||||
František I. Fridrich Viliam III. Alexander I. Juraj III. Ľudovít XVIII. Viliam I. Selim III. Mustafa IV. Mahmud II. Mária I. Ferdinand VII. Gustáv IV. Karol XIV. Ján Ferdinand I. |
Napoleon I. Maximilián I. Frederik VI. Józef Poniatowski (†) Ľudovít Bonaparte Eugène de Beauharnais Joachim Murat (popravený) | ||||||
Sila | |||||||
Rusi: 900 000 vojakov, kozákov a domobrancov v maximálnom počte Prusi: 320 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte Briti: 250 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte Rakúšania, Španieli, Portugalci, Švédi a ďalší členovia koalície: 1 000 000 - 2 000 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte |
Francúzi: 1 200 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte Francúzski klienti a spojenci: 500 000 - 1 000 000 vojakov a domobrancov v maximálnom počte | ||||||
Straty | |||||||
Rakúšania: 550 220 mŕtvych v boji (1792 - 1815) (celkový počet mŕtvych neznámy) Španieli: viac ako 300 000 mŕtvych v boji a viac ako 586 000 zabitých celkovo Rusi: 289 000 mŕtvych v boji (celkový počet mŕtvych neznámy) Prusi: 134 000 mŕtvych v boji (celkový počet mŕtvych neznámy) Briti: 32 232 mŕtvych v boji a 279 574 mŕtvych zraneniami, chorobami, nehodami a inými príčinami Portugalčania: viac ako 250 000 mŕtvych alebo nezvestných Taliani: 120 000 mŕtvych alebo nezvestných Osmania: 50 000 mŕtvych alebo nezvestných Celkovo: 2 500 000 mŕtvych |
* 371 000 Francúzov mŕtvych v boji * 65 000 Francúzskych klientov mŕtvych v boji * 800 000 Francúzov a spojencov mŕtvych zraneniami, nehodami alebo chorobami (väčšina vo francúzskej invázii do Ruska) Celkovo: 1 800 000 mŕtvych | ||||||
Napoleon pri nástupe na pozíciu prvého konzula vo Francúzsku v roku 1799 zdedil republiku v chaose; následne vytvoril štát so stabilným finančníctvom, silnou byrokraciou a dobre vycvičenou armádou. V roku 1805 vytvorili Rakúsko a Rusko tretiu koalíciu a viedli vojnu proti Francúzsku. Napoleon v reakcii na to v decembri 1805 porazil spojenecké rusko-rakúske vojsko pri Slavkove, čo sa považuje za jeho najväčšie víťazstvo. Na mori Briti 21. októbra 1805 v bitke pri Trafalgare jednoznačne porazili francúzsko-španielske námorníctvo. Toto víťazstvo zabezpečilo Britom kontrolu nad morami a zabránilo invázii do samotnej Británie. Z obavy o zvýšenie francúzskej moci viedlo Prusko vytvorenie štvrtej koalície s Ruskom, Saskom a Švédskom a obnovenie vojny v októbri 1806. Napoleon rýchlo porazil Prusov pri Jene a Rusov pri Friedlande, čím priniesol na kontinent neistý mier. Mier však netrval dlho, pretože vojna vypukla v roku 1809, keď bola vo Wagrame rýchlo porazená zle pripravená piata koalícia na čele s Rakúskom.
V nádeji, že Britániu prostredníctvom kontinentálnej blokády Francúzsko ekonomicky izoluje a oslabí, zahájil Napoleon inváziu do Portugalska, jediného zostávajúceho britského spojenca v kontinentálnej Európe. Po okupácii Lisabonu v novembri 1807 a s väčšinou francúzskych vojsk prítomných v Španielsku využil Napoleon príležitosť obrátiť sa proti svojmu bývalému spojencovi, zosadiť vládnucu španielsku kráľovskú rodinu a vyhlásiť jeho brata za španielskeho kráľa v roku 1808 ako Jozefa I. Španieli a Portugalčania sa vzbúrili s britskou podporou a v roku 1814 po šiestich rokoch bojov vyhnali Francúzov z Pyrenejského polostrova.
Rusko pravidelne porušovalo kontinentálnu blokádu, čo viedlo Napoleona k zahájeniu masívnej invázie do Ruska v roku 1812. Výsledná kampaň sa skončila katastrofou a takmer zničením Napoleonovej Grande Armée.
Rakúsko, Prusko a Rusko povzbudené touto porážkou vytvorili šiestu koalíciu a začali nové ťaženie proti Francúzsku. V októbri 1813 po niekoľkých nepresvedčivých útokoch definitívne porazili Napoleona v Lipsku. Spojenci potom z východu vtrhli do Francúzska, zatiaľ čo Polostrovná vojna sa rozšírila do juhozápadného Francúzska. Koaličné jednotky dobyli Paríž koncom marca 1814 a v apríli prinútili Napoleona abdikovať. Vyhostili ho na ostrov Elba a Bourbonovci sa dostali späť k moci. Napoleon ale vo februári 1815 z Elby utiekol a na zhruba sto dní znovu získal moc nad Francúzskom. Po vytvorení siedmej koalície ho spojenci v júni 1815 natrvalo porazili pri Waterloo a vyhostili ho na ostrov Svätá Helena, kde o šesť rokov neskôr zomrel.
Viedenský kongres prekreslil hranice Európy a priniesol obdobie relatívneho mieru. Vojny mali hlboké následky na globálne dejiny vrátane šírenia nacionalizmu a liberalizmu, vzostupu Británie ako najvýznamnejšej námornej a hospodárskej sily na svete, vzniku hnutí za nezávislosť v Latinskej Amerike a následného rozpadu Španielskeho impéria a Portugalskej ríše, na zásadné reorganizácie nemeckých a talianskych území na väčšie štáty a na zavedenie radikálne nových metód vedenia vojen, ako aj občianskeho práva.
Napoleon sa chopil moci v roku 1799 a vytvoril vojenskú diktatúru.[1] Existuje mnoho názorov k tomu, kedy nastal formálny začiatok napoleonských vojen; často sa používa 18. máj 1803, keď Británia a Francúzsko ukončili iba krátke obdobie mieru medzi rokmi 1792 a 1814. Napoleonské vojny sa začali vojnou tretej koalície, ktorá bola prvou z koaličných vojen proti prvej francúzskej republike po nástupe Napoleona ako vodcu Francúzska.
Británia ukončila Amienskú zmluvu a v máji 1803 vyhlásila vojnu Francúzsku. Medzi dôvody patrili Napoleonove zmeny v medzinárodnom systéme v západnej Európe, najmä vo Švajčiarsku, Nemecku, Taliansku a Holandsku. Historik Frederick Kagan tvrdí, že Británii vadilo najmä Napoleonovo presadzovanie kontroly nad Švajčiarskom. Briti sa navyše cítili byť urazení, keď Napoleon vyhlásil, že ich krajina si v európskych záležitostiach nezaslúži žiadnu pozornosť, hoci kráľ Juraj III. bol voličom Svätej rímskej ríše. Rusko sa samo rozhodlo, že intervencia vo Švajčiarsku naznačuje, že Napoleon nehľadá mierové riešenie svojich sporov s ostatnými európskymi mocnosťami.
Briti narýchlo presadili námornú blokádu Francúzska. Napoleon reagoval ekonomickým embargom proti Británii a snažil sa eliminovať britských kontinentálnych spojencov, aby rozbil koalície zostavené proti nemu. Takzvaná kontinentálna blokáda vytvorila ligu ozbrojenej neutrality, aby narušil blokádu a presadil voľný obchod s Francúzskom. Briti odpovedali na to dobytím dánskej flotily, rozbitím ligy a neskôr si zaistili nadvládu nad morami, čo im umožnilo slobodne pokračovať v stratégii. Napoleon vyhral vojnu tretej koalície v Slavkove, vytlačil z vojny rakúske cisárstvo a formálne rozpustil Svätú rímsku ríšu. Za niekoľko mesiacov Prusko vyhlásilo vojnu a spustilo vojnu štvrtej koalície. Táto vojna sa pre Prusko skončila katastrofou, bola porazená a obsadená do 19 dní od začiatku kampane. Napoleon následne porazil Rusko pri Friedlande, vytvoril silné klientske štáty vo východnej Európe a ukončil štvrtú koalíciu.
Súčasne odmietnutie Portugalska zaviazať sa k kontinentálnej blokáde a neschopnosť Španielska ju dodržiavať viedlo k Polostrovnej vojne a k vypuknutiu vojny piatej koalície. Francúzi obsadili Španielsko a vytvorili španielske klientské kráľovstvo, ktoré ukončilo spojenectvo medzi nimi. Čoskoro nasledovalo veľké britské zapojenie sa do Polostrovnej vojny. Napoleon dohliadal na situáciu na Pyrenejskom polostrove, porazil Španielov a vykázal Britov z polostrova. Rakúsko, ktoré chcelo získať späť územie stratené počas vojny tretej koalície, zaútočilo na klientske štáty Francúzska vo východnej Európe. Napoleon porazil piatu koalíciu pri Wagame.
Hnev na britské námorné akcie viedol Spojené štáty k vyhláseniu vojny Británii vo vojne roku 1812. Sťažnosti na kontrolu nad Poľskom a vystúpenie Ruska z kontinentálnej blokády viedli k tomu, že Napoleon v júni 1812 napadol Rusko. Invázia bola pre Napoleona katastrofou; taktika spálenej zeme, dezercia, francúzske strategické zlyhania a nástup ruskej zimy prinútili Napoleona ustúpiť s obrovskými stratami. Napoleon utrpel ďalšie neúspechy; nasledujúce leto bola v bitke pri Vitorii zlomená francúzska moc na Pyrenejskom polostrove a nová koalícia začala vojnu šiestej koalície.
Koalícia porazila Napoleona v Lipsku, čo urýchlilo jeho pád z moci a abdikáciu, ktorá nastala 6. apríla 1814. Víťazi vyhostili Napoleona do Elby a obnovili Bourbonskú monarchiu. Napoleon v roku 1815 utiekol z Elby a zhromaždil dostatočnú podporu na zvrhnutie monarchie Ľudovíta XVIII., čím proti nemu bola vyvolaná siedma a posledná koalícia. Napoleon bol pri Waterloo jednoznačne porazený a 22. júna opäť abdikoval. 15. júla sa vzdal Britom v Rochefortu a bol natrvalo vyhostený na ostrov Svätá Helena. Vojnu formálne ukončila Parížska zmluva podpísaná 20. novembra 1815.
Bourbonská monarchia bola znovu obnovená a víťazi začali Viedenský kongres s cieľom obnoviť mier na kontinente. Priamym výsledkom vojny sa stalo to, že Pruské kráľovstvo sa stalo na kontinente veľmocou,[2] zatiaľ čo Veľká Británia so svojím neprekonateľným kráľovským námorníctvom a rozvíjajúcim sa impériom sa stala dominantnou superveľmocou na svete.[3] Svätá rímska ríša bola rozpustená a filozofia nacionalizmu, ktorá sa objavila na začiatku vojny, výrazne prispela k neskoršiemu zjednoteniu nemeckých štátov a talianskeho polostrova. Vojna na Pyrenejskom polostrove veľmi oslabila španielsku moc a Španielske impérium sa začalo rozpadať; Španielsko do roku 1833 stratilo takmer všetky svoje územia v Amerike. Portugalská ríša sa zmenšila a Brazília vyhlásila nezávislosť v roku 1822.
- Pozri aj: Francúzske revolučné vojny
Vypuknutie francúzskej revolúcie prijali vládcovia kontinentálnych mocností Európy s veľkou nevôľou, čo sa ešte viac zhoršilo popravou francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. a zvrhnutím francúzskej monarchie. V roku 1793 vytvorili Rakúske cisárstvo, Sardínske kráľovstvo, Neapolské kráľovstvo, Pruské kráľovstvo, Španielske impérium a Kráľovstvo Veľkej Británie Prvú koalíciu na potlačenie rastúcich nepokojov vo Francúzsku. Opatrenia ako masový odvod, vojenské reformy a totálna vojna umožnili Francúzsku poraziť koalíciu napriek súbežnej občianskej vojne vo Francúzsku. Napoleon, vtedajší generál francúzskej armády, prinútil Rakúšanov podpísať mier z Campoformia, čím zostala len Veľká Británia proti rodiacej sa Francúzskej republike.
Druhú koalíciu vytvorili v roku 1798 Veľká Británia, Rakúsko, Neapolské kráľovstvo, Osmanská ríša, Pápežské štáty, Portugalsko, Rusko a Švédsko. Francúzska republika bola pod výkonným direktóriom postihnutá vysokou úrovňou korupcie a vnútornými problémami. Novej republike takisto chýbali finančné prostriedky, a taktiež služby Lazareho Carnota, ministra vojny, ktorý viedol Francúzsko k víťazstvám v raných fázach revolúcie. Bonaparte, veliteľ Armée d'Italie v posledných fázach Prvej koalície zahájil kampaň v Egypte s cieľom narušiť britskú ekonomickú veľmoc v Indii. Republika pod tlakom zo všetkých strán utrpela sériu postupných porážok proti revitalizovaným nepriateľom, ktorí boli podporovaní britskou finančnou pomocou.
Bonaparte sa po neúspešnej kampani vrátil do Francúzska z Egypta 23. augusta 1799. Velenie nad francúzskou vládou prevzal 9. novembra štátnym prevratom, zrušil pozíciu konzula a transformoval republiku na de facto diktatúru. Ďalej reorganizoval francúzske vojská a založil veľkú rezervnú armádu, ktorá poslúžila na podporu kampaní na Rýne alebo v Taliansku. Rusko už bolo z vojny von a pod Napoleonovým vedením Francúzi v júni 1800 jednoznačne porazili Rakúšanov. V decembri bolo Rakúsko definitívne porazené Moreauovými jednotkami v Bavorsku. Porážku Rakúska spečatila zmluva v Lunéville začiatkom nasledujúceho roku, čo prinútilo Britov podpísať Amienskú zmluvu s Francúzskom a zaviesť tak neistý mier.
Dátum začatia a nomenklatúra
Neexistuje konsenzus o tom, kedy sa skončili francúzske revolučné vojny a začali napoleonské vojny. Možné dátumy zahŕňajú 9. november 1799, kedy sa Bonaparte chopil moci prevratom 18. brumaira, čo je dátum, ktorý sa v tom čase používal podľa republikánskeho kalendára; 18. máj 1803, kedy Británia a Francúzsko ukončili jedno krátke obdobie mieru medzi rokmi 1792 a 1814; alebo 2. december 1804, kedy sa Bonaparte korunoval za cisára.
Britskí historici príležitostne označujú takmer nepretržité vojnové obdobie od roku 1792 do roku 1815 ako Veľkú francúzsku vojnu alebo ako záverečnú fázu anglicko-francúzskej druhej storočnej vojny, ktorá trvala od roku 1689 do roku 1815. Historik Mike Rapport (2013) navrhol použiť výraz „francúzske vojny“ na jednoznačné opísanie celého obdobia od roku 1792 do roku 1815.
Vo Francúzsku sú napoleonské vojny všeobecne integrované do francúzskych revolučných vojen: Les guerres de la Révolution et de l'Empire.
Nemecká historiografia ráta vojnu druhej koalície (1798/1799 – 1801/1802), počas ktorej sa Napoleon ujal moci, ako Erster Napoleonischer Krieg („prvá napoleonská vojna“).
V holandskej historiografii je bežné označovať sedem hlavných vojen medzi rokmi 1792 až 1815 ako koaličné vojny (Coalitieoorlogen), pričom prvé dve sa označujú ako vojny francúzskej revolúcie (Franse Revolutieoorlogen).
Britániu podráždilo niekoľko francúzskych krokov po Amienskej zmluve. Bonaparte anektoval Piemont a Elbu, stal sa prezidentom Talianskej republiky, štátu v severnom Taliansku, ktorý založilo Francúzsko, a nepodarilo sa mu evakuovať Holandsko, tak ako to bolo dohodnuté v zmluve. Francúzsko pokračovalo v zasahovaní do britského obchodu napriek tomu, že došlo k mieru, a sťažovalo sa na Britániu, ktorá ukrývala určitých jednotlivcov a nezakročila protifrancúzskou tlačou. Malta bola počas vojny zajatá Britániou a bola predmetom komplexného usporiadania v 10. článku Amienskej zmluvy, kde mala byť s neapolskou posádkou obnovená u rytierov svätého Jána a poskytnutá pod záruku tretích mocností. Oslabenie rytierov svätého Jána konfiškáciou ich majetku vo Francúzsku a Španielsku spolu s oneskorením pri získavaní záruk zabránili Britom v evakuácii po troch mesiacoch, ako to stanovuje zmluva.
Helvétsku republiku založilo Francúzsko, keď v roku 1798 napadlo Švajčiarsko. Francúzsko stiahlo svoje jednotky, ale proti vláde došlo k prudkým sporom, ktoré mnohí Švajčiari považovali za príliš centralizované. Bonaparte v októbri 1802 znovu obsadil krajinu a nastolil kompromisné riešenie. To spôsobilo rozsiahle pobúrenie v Británii, ktorá protestovala, že išlo o porušenie zmluvy z Lunéville. Napriek tomu, že kontinentálne mocnosti neboli pripravené konať, Briti sa rozhodli vyslať agenta, ktorý by Švajčiarom pomohol získať zásoby, a tiež nariadil ich armáde, aby nevracala Kapskú kolóniu Holandsku, ako sa zaviazali v Amienskej zmluve.
Švajčiarsky odpor sa zrútil skôr, ako bolo možné niečo dosiahnuť, a po mesiaci Británia odvolala rozkaz neobnoviť Kapskú kolóniu. Zároveň sa Rusko konečne pripojilo k záruke, pokiaľ ide o Maltu. V obave, že dôjde k nepriateľstvu, keď Bonaparte zistí zadržanie Kapskej kolónie, začali Briti otáľať s evakuáciou Malty. V januári 1803 vládny dokument vo Francúzsku zverejnil správu obchodného agenta, ktorá zaznamenala ľahkosť, s akou je možné Egypt dobyť. Briti sa toho chopili a požadovali uspokojenie a bezpečnosť pred evakuáciou Malty, ktorá bola vhodným odrazovým mostíkom do Egypta. Francúzsko sa vzdalo akejkoľvek túžby zmocniť sa Egypta a pýtalo sa, aký druh uspokojenia je potrebný, ale Briti nedokázali odpovedať. Stále ich ešte nenapadlo ísť na vojnu; predseda vlády Addington verejne potvrdil, že Británia je v mierovom stave.
Začiatkom marca 1803 Addingtonové ministerstvo dostalo správu, že Kapská kolónia bola znovu obsadená britskou armádou v súlade s rozkazmi, ktoré boli následne zrušené. 8. marca nariadili vojenské prípravy na ochranu pred možnou francúzskou odvetou a zdôvodnili ich nepravdivým tvrdením, že išlo iba o reakciu na francúzske prípravy a že s Francúzskom vedú vážne rokovania. O pár dní sa vedelo, že Kapská kolóna bola odovzdaná v súlade s protiargumentmi, ale už bolo neskoro. Bonaparte pred vojenskými prípravami nadával britskému veľvyslancovi pred 200 divákmi.
Addingtonové ministerstvo si uvedomilo, že budú čeliť vyšetrovaniu z dôvodu ich falošných dôvodov vojenských príprav, a v priebehu apríla sa neúspešne pokúsilo získať podporu Williama Pitta mladšieho, aby ich chránil pred hrozbou. V tom istom mesiaci ministerstvo vydalo ultimátum pre Francúzsko, ktoré požaduje zadržanie Malty najmenej na desať rokov, trvalé získanie ostrova Lampedusa od sicílskeho kráľovstva a evakuáciu Holandska. Ponúkli tiež uznanie francúzskych ziskov v Taliansku, ak evakuujú Švajčiarsko a odškodnia kráľa Sardínie za jeho územné straty. Francúzsko ponúklo, že Maltu zverí do rúk Ruska, aby uspokojilo britské záujmy, odišlo z Holandska, keď bola Malta evakuovaná, a uzavrelo dohodu, ktorá by uspokojila Britániu v iných otázkach. Briti nepravdivo popreli, že by Rusko ponúklo, a ich veľvyslanec opustil Paríž. V snahe vyhnúť sa vojne poslal Bonaparte tajnú ponuku, v ktorej súhlasil s tým, aby Británia zadržala Maltu, ak by Francúzsko mohlo obsadiť polostrov Otranto v Neapolsku. Všetko úsilie bolo márne a Británia 18. mája 1803 vyhlásila vojnu.
- Bližšie informácie v hlavnom článku: Spojené kráľovstvo v napoleonských vojnách
Britské motivácie
Británia ukončila prímerie vyvolané Amienskou zmluvou, keď v máji 1803 vyhlásila vojnu Francúzsku. Britov čoraz viac hnevalo Napoleonovo preskupenie medzinárodného systému v západnej Európe, najmä vo Švajčiarsku, Nemecku, Taliansku a Holandsku. Kagan tvrdí, že Britániu znepokojilo najmä Napoleonovo presadzovanie kontroly nad Švajčiarskom. Briti sa cítili urazení, keď Napoleon vyhlásil, že si nezaslúžia [Briti] žiadny hlas v európskych záležitostiach (napriek tomu, že kráľ Juraj bol voličom Svätej rímskej ríše), a pokúsil sa obmedziť londýnske noviny, ktoré ho hanobili.
Británia mala pocit straty kontroly a straty trhov a bola znepokojená možnou hrozbou Napoleona pre jeho zámorské kolónie. McLynn tvrdí, že Británia išla do vojny v roku 1803 zo „zmesi ekonomických motívov a národných neuróz - iracionálnej obavy o Napoleonove motívy a zámery“. McLynn dospel k záveru, že sa to ukázalo ako správna voľba pre Britániu, pretože z dlhodobého hľadiska boli Napoleonove zámery nepriateľské voči britským národným záujmom. Napoleon nebol pripravený na vojnu, a tak to bol najlepší čas, kedy ich Británia zastavila. Británia využila otázku Malty a odmietla dodržiavať podmienky Amienskej zmluvy a ostrov evakuovať.
Hlbšou britskou sťažnosťou bolo ich vnímanie, že Napoleon preberá osobnú kontrolu nad Európou, robí medzinárodný systém nestabilným a núti Britániu byť bokom. Mnoho vedcov tvrdí, že Napoleonov agresívny postoj z neho urobilo nepriateľov a stálo ho potenciálnych spojencov. Až v roku 1808 kontinentálne mocnosti potvrdili väčšinu jeho ziskov a titulov, ale pokračujúci konflikt s Britániou ho viedol k zahájeniu Polostrovnej vojny a invázii do Ruska, čo mnohí vedci považujú za dramatickú chybu.
Počas vojny došlo k jednému vážnemu pokusu o rokovanie o mieri s Francúzskom, ktorý uskutočnil Charles James Fox v roku 1806. Briti si chceli ponechať svoje zámorské výboje a výmenou za prijatie francúzskych výbojov na kontinente. Francúzi boli ochotní nechať Maltu, Kapskú kolóniu, Tobago a Francúzsku Indiu Británii, ale chceli získať Sicíliu výmenou za obnovenie Hannoveru, čo Briti odmietli.
Na rozdiel od mnohých koaličných partnerov zostala Británia vo vojne počas celých napoleonských vojen. Britská vláda vyplatila vysoké finančné prostriedky ďalším európskym štátom, aby mohli vyplácať armády v poli proti Francúzsku. Tieto platby sú hovorovo známe ako Zlatá jazda sv. Juraja. Britská armáda poskytovala dlhodobú podporu španielskemu povstaniu v Polostrovnej vojne v rokoch 1808 – 1814, za pomoci španielskej partizánskej taktiky. Anglo-portugalské vojská pod vedením Arthura Wellesleyho podporovali Španielov, ktorí úspešne bojovali proti francúzskym armádam, nakoniec ich vyhnali zo Španielska a umožnili Veľkej Británii napadnúť južné Francúzsko. Do roku 1815 hrala britská armáda ústrednú úlohu pri konečnej porážke Napoleona vo Waterloo.
Okrem menších námorných akcií proti britským imperiálnym záujmom boli napoleonské vojny svojím rozsahom omnoho menej globálne ako predchádzajúce konflikty, ako napríklad sedemročná vojna, ktorú historici označujú ako „svetovú vojnu“.
Hospodárska vojna
V reakcii na námornú blokádu francúzskeho pobrežia uzákonenú britskou vládou 16. mája 1806 vydal Napoleon 21. novembra 1806 berlínsky dekrét, ktorým sa začala uplatňovať kontinentálna blokáda. Táto politika mala za cieľ eliminovať hrozbu zo strany Británie uzavretím francúzsky kontrolovaného územia pre jeho obchod. Británia udržiavala na vrchole napoleonských vojen stálu 220 000 armádu, z ktorých bola na kampaň k dispozícii menej ako polovica. Zvyšok bol potrebný na obsadenie Írska a kolónií a zabezpečenie bezpečnosti pre Britániu. Sila Francúzska dosiahla maximum okolo 2 500 000 vojakov na plný a čiastočný úväzok vrátane niekoľkých stotisíc národných gardistov, ktorých mohol Napoleon v prípade potreby povolať do armády. Oba národy narukovali veľké množstvo sedavých milícií, ktoré neboli vhodné na vedenie kampaní, a väčšinou boli zamestnané na uvoľnenie pravidelných síl do aktívnej služby.
Kráľovské námorníctvo narušilo francúzsky mimokontinentálny obchod zabavením a hrozbou pre francúzsku lodnú dopravu a koloniálne vlastníctvo, ale nemohlo nič urobiť s francúzskym obchodom s hlavnými kontinentálnymi ekonomikami a pre francúzske územie v Európe predstavovalo malú hrozbu. Obyvateľstvo a poľnohospodárske kapacity Francúzska predbehli Britániu. Británia mala najväčšiu priemyselnú kapacitu v Európe a jej ovládnutie morí jej umožnilo vybudovať si prostredníctvom obchodu značnú ekonomickú silu. To zaistilo, že Francúzsko nikdy nemohlo môcť upevniť svoju kontrolu nad Európou v mieri. Mnohí vo francúzskej vláde verili, že odrezaním Británie od kontinentu sa ukončí jej ekonomický vplyv na Európu a izoluje sa.
Financovanie vojny
Kľúčovým prvkom britského úspechu bola jeho schopnosť mobilizovať priemyselné a finančné zdroje národa a použiť ich na porazenie Francúzska. Aj keď v Spojenom kráľovstve žilo približne 16 miliónov obyvateľov oproti 30 miliónom vo Francúzsku, početnú výhodu Francúzska vyvážili britské dotácie, ktoré vyplácali mnohých rakúskych a ruských vojakov, pričom v roku 1813 dosiahli vrchol asi 450 000 mužov. Podľa anglo-ruskej dohody z roku 1803 vyplatila Británia dotáciu 1,5 milióna libier na každých 100 000 ruských vojakov v teréne.
Britská národná produkcia zostala silná a dobre organizovaný obchodný sektor smeroval produkty do toho, čo armáda potrebovala. Británia využila svoju ekonomickú moc na rozšírenie kráľovského námorníctva, zdvojnásobila počet fregát, pridala o 50% viac veľkých radových lodí a zvýšila počet námorníkov z 15 000 na 133 000 za osem rokov po začiatku vojny v roku 1793. Vo Francúzsku sa jeho námorníctvo zmenšilo o viac ako polovicu. Pašovanie hotových výrobkov na kontinent podkopalo francúzske úsilie o oslabenie britskej ekonomiky odrezaním trhov. Vo vojne ich udržiavali dotácie Rusku a Rakúsku. Britský rozpočet v roku 1814 dosiahol 98 miliónov libier, z toho 10 miliónov libier pre kráľovské námorníctvo, 40 miliónov libier pre armádu, 10 miliónov libier pre spojencov a 38 miliónov libier ako úrok zo štátneho dlhu, ktorý stúpol na 679 miliónov libier. Tento dlh podporili státisíce investorov a daňových poplatníkov, a to aj napriek vyšším daniam z pôdy a novej dani z príjmu. Náklady na vojnu dosiahli 831 miliónov libier.[pozn. 1] Francúzsky finančný systém bol naopak nedostatočný a Napoleonove sily sa museli čiastočne spoliehať na rekvizície z dobytých krajín.
- Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojna tretej koalície
Británia zhromaždila spojencov, aby vytvorili tretiu koalíciu proti Francúzskemu cisárstvu.[4] V reakcii na to Napoleon vážne uvažoval o invázii do Veľkej Británie[5] a zhromaždil 180 000 vojakov v Boulogne. Predtým, ako mohol ju napadnúť, potreboval dosiahnuť námornú prevahu - alebo aspoň odtiahnuť britskú flotilu od Lamanšského prielivu. Komplexný plán na odvrátenie pozornosti Britov ohrozením ich majetku v Západnej Indii zlyhal, keď sa francúzsko-španielska flotila pod vedením admirála Villeneuvea po nerozhodnej akcii pri myse Finisterre 22. júla 1805 otočila späť. Kráľovské námorníctvo zablokovalo Villeneuvea v Cádize, kým 19. októbra neodišiel do Neapolska; britská eskadra dobyla a v drvivej väčšine porazila kombinovanú nepriateľskú flotilu v bitke pri Trafalgare 21. októbra (v bitke zahynul britský veliteľ lord Nelson). Napoleon už nikdy nemal možnosť napadnúť Britov na mori ani pohroziť inváziou. Opäť upriamil svoju pozornosť na nepriateľov na kontinente.
V apríli 1805 podpísali Británia a Rusko zmluvu s cieľom odstrániť Francúzov z Batavianskej republiky (zhruba dnešné Holandsko) a Švajčiarskej konfederácie. Rakúsko vstúpilo do aliancie po anexii Janova a vyhlásení Napoleona za talianskeho kráľa 17. marca 1805. Švédsko, ktoré už súhlasilo s prenájmom švédskeho Pomoranska ako vojenskej základne pre britské jednotky proti Francúzsku, vstúpilo do koalície 9. augusta.
Rakúšania začali vojnu inváziou do Bavorska 8. septembra 1805 s asi 70-tisícovou armádou pod vedením Karla Macka von Leibericha a francúzska armáda koncom júla 1805 vyrazila z Boulogne proti nim. V Ulme (25. september - 20. október) Napoleon obkľúčil Mackovu armádu a vynútil si jej kapituláciu bez výraznejších strát.
Keďže bola hlavná rakúska armáda severne od Álp porazená (ďalšia armáda pod vedením arcivojvodu Karola bojovala proti francúzskej armáde Andrého Massénu v Taliansku), Napoleon 13. novembra obsadil Viedeň. Ďaleko od svojich zásobovacích vedení stál pred väčšou rakúsko-ruskou armádou pod velením Michaila Kutuzova s osobne prítomným ruským cárom Alexandrom I. 2. decembra Napoleon rozdrvil rakúsko-ruské vojská na Morave pri Slavkove (zvyčajne sa to považovalo za jeho najväčšie víťazstvo). Početne prevyšujúcej nepriateľskej armáde spôsobil 25 000 obetí, zatiaľ čo vo vlastnej vojsku mu zomrelo necelých 7 000 vojakov.
Rakúsko podpísalo Bratislavský mier (26. decembra 1805) a vystúpilo z koalície. Zmluva vyžadovala od Rakúšanov, aby sa vzdali Benátska v prospech Talianskeho kráľovstva ovládanému Francúzmi a Tirolska v prospech Bavorska. Odstúpením Rakúska z vojny nastala patová situácia. Napoleonova armáda mala na zemi záznamy nepretržitých neprerušených víťazstiev, ale plná sila ruskej armády ešte neprišla na rad. Napoleon si teraz upevnil svoju moc nad Francúzskom, ovládol Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko a väčšinu západného Nemecka a severného Talianska. Jeho obdivovatelia tvrdia, že Napoleon sa chcel teraz zastaviť, bol však nútený pokračovať, aby získal väčšiu bezpečnosť v krajinách, ktoré odmietli prijať jeho výboje. Esdaille odmieta toto vysvetlenie a namiesto toho hovorí, že bol vhodný čas na zastavenie expanzie, pretože hlavné mocnosti boli pripravené prijať Napoleona takého, aký bol:
v roku 1806 Rusko aj Británia pozitívne túžili po uzavretí mieru a mohli sa dobre dohodnúť na podmienkach, ktoré by napoleonské impérium ponechali takmer úplne nedotknuté. Pokiaľ ide o Rakúsko a Prusko, jednoducho chceli zostať sami sebou. Získať kompromisný mier by teda bolo celkom ľahké. Napoleon bol ale pripravený neurobiť žiadne ústupky.
- Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojna štvrtej koalície
V priebehu niekoľkých mesiacov po rozpade tretej koalície bola Britániou, Pruskom, Ruskom, Saskom a Švédskom vytvorená štvrtá koalícia (1806 – 1807) proti Francúzsku. V júli 1806 vytvoril Napoleon Rýnsky spolok z mnohých malých nemeckých štátov, ktoré tvorili Porýnie a väčšinu ďalších západných častí Nemecka. Mnoho menších štátov spojil do väčších voličov, vojvodstiev a kráľovstiev, aby sa správa nepruského Nemecka stala plynulejšou. Napoleon povýšil vládcov dvoch najväčších konfederačných štátov, Saska a Bavorska, na postavenie kráľov.
V auguste 1806 sa pruský kráľ Fridrich Viliam III. rozhodol ísť do vojny nezávisle od akéhokoľvek iného veľkého vojska. 8. októbra 1806 rozpútal Napoleon všetky francúzske sily východne od Rýna do Pruska. Napoleon porazil pruskú armádu pri Jene (14. októbra 1806) a Davout ešte v ten istý deň porazil ďalšiu pri Auerstädte. 160 000 francúzskych vojakov (s pribúdajúcou kampaňou pribúdalo) zaútočilo na Prusko a pohybovalo sa takou rýchlosťou, že ako účinná vojenská sila zničili celú pruskú armádu. Z 250 000 vojakov utrpeli Prusi 25 000 obetí, ďalších 150 000 stratili ako zajatcov, 4 000 diel a viac ako 100 000 muškiet. Napoleon v Jene bojoval iba s oddielom pruských síl. Bitka pri Auerstädte sa týkala jedného francúzskeho zboru, ktorý porazil väčšinu pruskej armády. Napoleon vstúpil do Berlína 27. októbra 1806. Navštívil hrobku Fridricha Veľkého a dal pokyn svojim maršalom, aby mu zložili klobúky, a povedal: „Keby bol nažive, dnes by sme tu neboli“. Napoleonovi trvalo iba 19 dní od začiatku útoku na Prusko, aby ho vyradil z vojny dobytím Berlína a zničením jeho hlavných armád v Jene a Auerstädte. Sasko opustilo Prusko a spolu s malými štátmi zo severného Nemecka sa spojilo s Francúzskom.
V ďalšej etape vojny vytlačili Francúzi ruské sily z Poľska a v niekoľkých prípadoch zamestnali mnohých poľských a nemeckých vojakov v niekoľkých obliehaniach v Sliezsku a Pomoransku, v druhom prípade za pomoci holandských a talianskych vojakov. Napoleon sa potom obrátil na sever, aby čelil zvyšku ruskej armády a pokúsil sa dobyť dočasné pruské hlavné mesto Kaliningrad. Taktická remíza v Eylau (7. - 8. februára 1807), po ktorej nasledovala kapitulácia v Danzigu (24. mája 1807) a bitka pri Heilsbergu (10. júna 1807), prinútila Rusov ustúpiť ďalej na sever. Napoleon jednoznačne spôsobom porazil ruskú armádu vo Friedlande (14. júna 1807), potom musel Alexander uzavrieť s Napoleonom Tylžský mier (7. júla 1807). V Nemecku a Poľsku vznikli nové napoleonské klientské štáty, ako je Vestfálske kráľovstvo, Varšavské vojvodstvo a Danzigská republika.
Do septembra maršal Guillaume Brune dokončil okupáciu švédskeho Pomoranska a umožnil švédskej armáde stiahnuť sa so všetkou vojnovou muníciou.
Škandinávia a Fínsko
- Bližšie informácie v článkoch: Vojna delových člnov, Fínska vojna a Dánsko-švédska vojna (1808 – 1809)
Prvou odpoveďou Británie na napoleonskú kontinentálnu blokádu bolo zahájenie veľkého námorného útoku proti Dánsku. Aj keď je Dánsko zdanlivo neutrálne, bol pod silným francúzskym a ruským tlakom, aby zložila flotilu Napoleonovi. Londýn nemohol využiť šancu ignorovať dánsku hrozbu. V auguste 1807 kráľovské námorníctvo obkľúčilo a bombardovalo Kodaň, čo viedlo k zajatiu dánsko-nórskej flotily a zabezpečilo pre britskú obchodnú flotilu využitie námorných koridorov v Severnom a Baltskom mori. Dánsko sa zapojilo do vojny na strane Francúzska, ale bez flotily nemalo veľa čo ponúknuť, čím sa začalo zapojenie do námornej partizánskej vojny, v ktorej malé delové člny útočili na väčšie britské lode v dánskych a nórskych vodách. Dánsko sa tiež zaviazalo zúčastniť sa na vojne proti Švédsku spolu s Francúzskom a Ruskom.
V Tilsite sa Napoleon a Alexander dohodli, že Rusko by malo prinútiť Švédsko, aby sa pripojilo k kontinentálnej blokáde, čo viedlo k ruskej invázii do Fínska vo februári 1808, po ktorej v marci nasledovalo dánske vyhlásenie vojny. Napoleon vyslal do Dánska aj pomocný zbor zložený z vojsk z Francúzska, Španielska a Holandska pod vedením maršala Jeana-Baptiste Bernadotteho, aby sa zúčastnili invázie do Švédska. Britská námorná prevaha ale bránila armádam v prechode cez Øresundský prieliv a vojna sa mala viesť hlavne pozdĺž švédsko-nórskych hraníc. Na Erfurtskom kongrese (september - október 1808) sa Francúzsko a Rusko ďalej dohodli na rozdelení Švédska na dve časti oddelené Botnickým zálivom, kde sa z východnej časti stalo ruské Fínske veľkovojvodstvo. Britské dobrovoľné pokusy o pomoc Švédsku s humanitárnou pomocou zostali obmedzené a nebránili Švédsku v prijatí politiky priaznivejšej pre Napoleona.
Vojna medzi Dánskom a Britániou sa v skutočnosti skončila britským víťazstvom v bitke pri Lyngøre v roku 1812, pri ktorej došlo k zničeniu poslednej veľkej dánsko-nórskej lode - fregaty Najaden.
Poľsko
- Bližšie informácie v hlavnom článku: Varšavské vojvodstvo
V roku 1807 vytvoril Napoleon mocnú základňu svojej ríše v strednej Európe. Poľsko nedávno rozdelili jeho traja veľkí susedia, Napoleon však vytvoril Varšavské veľkovojvodstvo, ktoré od začiatku záviselo od Francúzska. Vojvodstvo pozostávalo z krajín zabratých Rakúskom a Pruskom; jeho veľkovojvoda bol Napoleonovým spojencom kráľom Saska, ale Napoleon ustanovil intendantov, ktorí riadili krajinu. 4,3 milióna obyvateľov bolo prepustených z okupácie a do roku 1814 vyslalo do Napoleonových armád asi 200 000 mužov. Okolo 90 000 mužov s ním pochodovali do Moskvy; pár pochodovalo naspäť. Rusi sa dôrazne postavili proti akémukoľvek smerovaniu k nezávislému Poľsku a jedným z dôvodov, prečo Napoleon napadol Rusko v roku 1812, bol ich potrestanie. Veľkovojvodstvo bolo rozpustené v roku 1815; po rozpade Ruskej ríše sa Poľsko stalo štátom opäť až v roku 1918. Napoleonov dopad na Poľsko bol obrovský, vrátane napoleonského právneho poriadku, zrušenia poddanstva a zavedenia moderných byrokracií strednej triedy.
- Bližšie informácie v hlavnom článku: Španielska vojna za nezávislosť
Pyrenejský konflikt sa začal, keď Portugalsko pokračovalo v obchodovaní s Britániou napriek francúzskym obmedzeniam. Keď Španielsko nedokázalo udržať kontinentálnu blokádu, nepokojné španielske spojenectvo s Francúzskom skončilo vo všetkom okrem mena. Francúzske jednotky postupne zasahovali na španielske územie, až kým neobsadili Madrid, a spravili z neho klientsku monarchiu. To vyvolalo výbuch populárnych povstaní v celom Španielsku. Čoskoro nasledovalo veľké britské zapojenie.
Po porážkach v Španielsku, ktoré utrpelo Francúzsko, sa Napoleon ujal moci a tešil sa z úspechu. Opätovne ovládol Madrid, porazil Španielsko a vynútil si stiahnutie početnej britskej armády z Pyrenejského polostrova (bitka pri La Coruñe, 16. januára 1809). Ale keď odišiel, partizánska vojna proti jeho silám na vidieku naďalej zväzovala veľké množstvo vojakov. Vypuknutie vojny piatej koalície zabránilo Napoleonovi v úspešnom ukončení operácií proti britským silám nevyhnutnosťou jeho odchodu do Rakúska a na polostrovný front sa už nevrátil. Briti potom vyslali novú armádu pod vedením sira Arthura Wellesleya (neskôr vojvodu z Wellingtonu). Na istý čas zostali Briti a Portugalci obmedzení na oblasť okolo Lisabonu, zatiaľ čo ich španielski spojenci boli obkľúčení v Cádize.
Polostrovná vojna sa pre Francúzsko ukázala ako veľká katastrofa. Napoleon urobil dobre, keď mal na starosti priame vedenie, ale po jeho odchode nasledovali ťažké straty, pretože vážne podcenil, koľko pracovnej sily bude potrebných. Úsilie v Španielsku bolo odčerpávaním peňazí, pracovných síl a prestíže. Historik David Gates to nazval „španielskym vredom“. Napoleon si uvedomil, že to bola pre jeho vec katastrofa, a neskôr napísal: „Táto nešťastná vojna ma zničila ... Všetky okolnosti mojich katastrof sú spojené s týmto osudovým uzlom.“
Polostrovné kampane boli svedkami 60 veľkých bitiek a 30 veľkých obliehaní, čo bolo viac ako v iných napoleonských konfliktoch, a trvali šesť rokov, čo bolo oveľa dlhšie ako v prípade ostatných. Francúzsko a jej spojenci stratili na polostrove najmenej 91 000 mŕtvych vojakov v boji a 237 000 zranených. Od roku 1812 sa Polostrovná vojna spojila s vojnou šiestej koalície.
- Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojna piatej koalície
Piata koalícia (1809) Británie a Rakúska proti Francúzsku sa sformovala, keď sa Briti zúčastnili na Polostrovnej vojne v Španielsku a Portugalsku. More sa stalo hlavným dejiskom vojny proti Napoleonovým spojencom. Rakúsko, predtým spojenec Francúzska, využilo príležitosť a pokúsilo sa obnoviť svoje cisárske územia v Nemecku, aké držali pred bitkou pri Slavkove. V čase piatej koalície kráľovské námorníctvo získalo postupnosť víťazstiev vo francúzskych kolóniách. Medzi hlavné bitky na pevnine patrili bitka pri Raszyne, bitka pri Asperne a Esslingu a bitka pri Wagrame.
Na súši sa piata koalícia pokúsila o niekoľko rozsiahlych vojenských snáh. Jedna z nich, expedícia Walcheren z roku 1809, zahŕňala dvojité úsilie britskej armády a kráľovského námorníctva o uvoľnenie rakúskych síl pod silným francúzskym tlakom. Skončilo sa to katastrofou potom, čo sa veliteľovi armády Johnovi Pittovi, 2. grófovi z Chathamu, nepodarilo dobyť cieľ, námornú základňu ovládanú Francúzmi, Antverpy. Po väčšinu rokov piatej koalície zostali britské vojenské operácie na pevnine (okrem Pyrenejského polostrova) obmedzené na zásahové operácie vykonávané kráľovským námorníctvom, ktoré dominovalo nad morom po porazení takmer všetkých podstatných častí námornej opozície Francúzska a jeho spojencov a blokáde zvyškov francúzskych námorných síl v silne opevnených francúzsky kontrolovaných prístavoch. Tieto operácie rýchleho útoku boli zamerané hlavne na zničenie blokovanej francúzskej námornej a obchodnej lodnej dopravy a prerušenie dodávok, spojenia a vojenských jednotiek Francúzska umiestnených blízko pobrežia. Keď sa britskí spojenci pokúsili o vojenské akcie v okruhu niekoľkých desiatok kilometrov od mora, často prichádzalo kráľovské námorníctvo, ktoré vyloďovalo jednotky a zásoby a pomohlo pozemným silám koalície v koordinovanej operácii. Lode kráľovského námorníctva dokonca poskytovali delostreleckú podporu proti francúzskym jednotkám, keď sa boje odohrávali dostatočne blízko k pobrežiu. Tieto operácie riadili schopnosť a kvalita pozemných síl. Napríklad pri operácii s neskúsenými partizánskymi silami v Španielsku kráľovské námorníctvo niekedy nedokázalo dosiahnuť svoje ciele z dôvodu nedostatku pracovných síl, ktoré im partizánski spojenci námorníctva sľúbili dodať.
Rakúsko dosiahlo niekoľko počiatočných víťazstiev proti slabo rozšírenej armáde maršala Berthiera. Napoleon nechal Berthiera s iba 170 000 mužmi na obranu celej východnej hranice Francúzska (v 90. rokoch 18. storočia túto úlohu vykonávalo 800 000 mužov, ale držali oveľa kratší front).
Na východe vtrhli Rakúšania do Varšavského vojvodstva, ale 19. v bitke pri Raszyne 19. apríla 1809 utrpeli porážku. Po predchádzajúcom úspechu poľská armáda dobyla Západnú Galícíu. Napoleon prevzal osobné velenie a posilnil armádu na protiútok proti Rakúsku. Po niekoľkých malých bitkách prinútila dobre rozbehnutá kampaň Rakúšanov stiahnuť sa z Bavorska a Napoleon postúpil do Rakúska. Jeho uponáhľaný pokus o prekročenie Dunaja vyústil do veľkej bitky pri Asperne a Esslingu (22. mája 1809) - prvej významnej Napoleonovej taktickej porážky. Rakúsky veliteľ arcivojvoda Karol ale nedokázal nadviazať na svoje nerozhodné víťazstvo a umožnil Napoleonovi začiatkom júla pripraviť a zmocniť sa Viedne. Rakúšanov porazil pri Wagrame 5. - 6. júla. (Bolo to uprostred tejto bitky, keď bol maršal Bernadotte zbavený velenia po tom, čo ustúpil v rozpore s Napoleonovými príkazmi. Krátko nato Bernadotte využil ponuku Švédska, aby obsadil voľné miesto tamojšieho korunného princa. Neskôr sa aktívne zúčastňoval vojen proti svojmu bývalému cisárovi.)
Vojna piatej koalície sa skončila Schönbrunnskou zmluvou (14. októbra 1809). Na východe pokračovali v boji proti francúzsko-bavorskej armáde iba tyrolskí povstalci na čele s Andreasom Hoferom, ktorí boli v novembri 1809 definitívne porazení. Na západe pokračovala Polostrovná vojna. Hospodárska vojna medzi Britániou a Francúzskom pokračovala: Briti pokračovali v námornej blokáde Francúzskom kontrolovaného územia. Z dôvodu vojenských nedostatkov a nedostatku organizácie na francúzskom území došlo k mnohým porušeniam kontinentálnej blokády a francúzsky kontinentálna blokáda bola do značnej miery neúčinná a spôsobila Veľkej Británii malé hospodárske škody. Obe strany vstúpili do ďalších konfliktov v snahe presadiť svoju blokádu. Keď si Napoleon uvedomil, že rozsiahly obchod vedie cez Španielsko a Rusko, napadol tieto dve krajiny; Briti bojovali proti USA vo vojne roku 1812 (1812 – 1815).
V roku 1810 dosiahlo francúzske cisárstvo najväčší rozmach. Napoleon sa oženil s Máriou Lujzou, rakúskou arcivojvodkyňou, s cieľom zabezpečiť stabilnejšie spojenectvo s Rakúskom a poskytnúť cisárovi dediča (čo sa nepodarilo jeho prvej manželke Josephine). Rovnako ako Francúzske cisárstvo, Napoleon ovládal Švajčiarsku konfederáciu, Rýnsky spolok, Varšavské vojvodstvo a Talianske kráľovstvo. Územia spojené s Francúzmi zahŕňali:
- Dánske kráľovstvo
- Španielske kráľovstvo (za vlády Jozefa Bonaparteho, Napoleonovho staršieho brata)
- Vestfálske kráľovstvo (Jérôme Bonaparte, Napoleonov mladší brat)
- Neapolské kráľovstvo (za vlády Joachima Murata, manžel Napoleonovej sestry Karolíny)
- Kniežatstvo Lucca a Piombino (za vlády Elisy Bonaparteovej (Napoleonová sestra) a jej manžela Felice Baciocchiho);
a územia bývalých nepriateľov Napoleona: Švédsko, Prusko a Rakúsko.