Nízkoúrovňový programovací jazyk
From Wikipedia, the free encyclopedia
Nízkoúrovňový programovací jazyk (angl. low-level programming language) je programovací jazyk, ktorý poskytuje len malú alebo žiadnu abstrakciu nad architektúrou inštrukčnej sady počítača – príkazy sú štrukturálne podobné inštrukciám procesora. Vo všeobecnosti ide buď o strojový kód alebo jazyk symbolických inštrukcií (angl. assembly language). Kvôli nízkej úrovni (odtiaľ to slovo) abstrakcie medzi daným jazykom a strojovým jazykom sa nízkoúrovňové jazyky niekedy označujú ako „blízke k hardvéru“. Programy napísané v jazykoch nízkej úrovne majú tendenciu byť relatívne neprenosné, pretože sú optimalizované pre určitý typ architektúry systému.
Nízkoúrovňové jazyky sa môžu previesť na strojový kód bez kompilátora alebo interpretera. Programovacie jazyky druhej generácie používajú jednoduchší procesor nazývaný asembler a výsledný kód beží priamo na procesore. Program napísaný v nízkoúrovňovom jazyku môže byť spustený veľmi rýchlo a s nízkymi pamäťovými nárokmi. Ekvivalentný program vo vysokoúrovňovom jazyku môže byť menej efektívny a môže využívať viac pamäte. Nízkoúrovňové jazyky sú jednoduché, ale považujú sa za ťažko použiteľné kvôli mnohým technickým detailom, ktoré si programátor musí zapamätať. Pre porovnanie, vysokoúrovňový programovací jazyk izoluje sémantiku vykonávania programu vyplývajúcu z architektúry počítača od špecifikácie programu, čo zjednodušuje vývoj.