Progresívny rock
subžáner rockovej hudby / From Wikipedia, the free encyclopedia
Progresívny rock (angl. progressive rock), niekedy aj prog rock či skrátene prog je subžánrom[2] rockovej hudby, ktorý vznikol v polovici 60. rokov 20. storočia v Spojenom kráľovstve, no v 70. rokoch sa postupne rozvíjal aj Nemecku, Taliansku, Francúzsku a nevyhlo sa mu ani vtedajšie Česko-Slovensko. Vznikol vývojom z psychedelického rocku a má zhodné pozadie ako art rock. Cieľom vývoja progresívneho rocku bol pokus dať väčšiu umeleckú váhu a dôveryhodnosť rockovej hudbe.[3] V rámci tohto žánru sa interpreti vzdali tvorby krátkych popových singlových nahrávok. Začali favorizovať inštrumentálne kompozične náročné hudobné štruktúry, ktoré viac pripomínali prístupy tvorcov džezovej, alebo klasickej hudby. Ich snahou bolo dať rockovej hudobnú kultivovanosť rešpekt u odbornej kritiky.[4]
Progresívny rock | |
Progresívna skupina Yes, záber z vystúpenia v Indianapolis, 30. august 1977 | |
Pôvod v štýloch | blues rock, psychedelický rock, folk rock, jazz fusion, hard rock, klasická hudba, progresívny pop, baroque pop, progresívny folk, folk rock, avantgarda, experimentálny rock, jazz fusion |
---|---|
Kultúrne pozadie | koncom 60. rokov – Spojené kráľovstvo |
Typické nástroje | gitary, basová gitara, bicie, spev, klávesy, syntetizátory. Neštandardné rockové nástroje ako sú: čembalo, saxofón, tympany, flauta a husle |
Všeobecná popularita | v 70. rokoch 20. storočia, neskôr kultová záležitosť |
Odvodené štýly | math rock, post-rock, post-punk, experimentálny metal, new age[1] |
Podštýly | |
symfonický rock, modernistický rock, experimentálny rock, elektronický rock, art rock, Canterburská scéna, progresívny metal, avant-prog, Wagnerian rock, neoprogresívny rock, space rock, krautrock, zeuhl, Taliansky progresívny rock | |
Progresívny rock takisto upúšťal od tanečných rytmov, ktoré boli charakteristické pre rané rockové štýly.[5] Viac smeroval ku kompozičným štruktúram, mal viac inštrumentálny, harmonický, rytmický a lyrický obsah.[6] V porovnaní s inými typmi hudby si vyžadoval aj väčšiu pozornosť poslucháčov.[7] Hudobníci hrajúci v štýle progresívneho rocku bežne vynikali až virtuóznym spôsobom hrania.[8][9] Nimi tvorené hudobné formy sú rozložené v predĺžených úsekoch a medzihrách, ktoré spolu spájajú oddelené party. Výsledkom takéhoto prístupu je štýl porovnateľný s klasickou hudobnou suitou. Rané progresívne rockové kapely rozširovali bežné spektrum nástrojov tradičného rocku pridávaním ďalších, ktoré boli typickými pre folk, národnú, respektíve pre ľudovú hudbu, džez, či sekcie tradičných hudobných nástrojov umeleckých štýlov baroka, klasicizmu a podobne. Nebolo výnimkou, že viacero rockových formácií, špeciálne v začiatkoch žánru, nahralo svoje albumy spoločne s veľkým orchestrom.[10] Progresívni hudobní umelci radi hrajú v 5/8 a 7/8 hudobnom takte.[11] Tempo hudby, tóninu, či hudobný takt pritom často v priebehu kompozície menia.[12]
V progresívnom rocku boli piesne nahradené hudobnými suitami, ktoré sú natiahnuté na 20, či 40 minút a obsahujú symfonické prvky, rozšírené hudobné témy, filozofické, mystické či sureálne texty a komplexnú orchestrálnu formu. Prirodzene, že sa tento žáner nevyhol kritike za domýšľavé koncepty a prehnanú pompéznosť.[13]
Veľkú vlnu popularity zažil progresívny rock v 70. rokoch 20. storočia, špeciálne v polovici tejto dekády. Kapely ako boli napríklad Pink Floyd, Jethro Tull, The Moody Blues, Yes, King Crimson, Genesis, Camel a Emerson, Lake & Palmer (ELP) boli vo svoje dobe v tomto žánri navplyvnejšími. Je pravda, že existovali aj iní, tiež vplyvní, no s menšou mierou komerčného úspechu. V druhej polovici dekády progresívny rock zostal v úzadí punk rockovej vlny, aby sa naspäť vrátil v podobe neoprogresívneho rocku.[14] V 80. rokoch sa progresívne kapely v pozmenených zostavách a kompaktnejšej piesňovej štruktúre tvorby opäť vrátili ku komerčnému úspechu.
Žáner vyrastal zo space rocku, aký 60. rokoch hrala kapela Pink Floyd a z experimentov s tzv. klasickým rockom skupín Moody Blues, Procol Harum, The Syn a The Nice. Väčšina prominentných kapiel tohto žánru spadá do kategórie symfonickej progresivity, v ktorej sú klasické orchestriálne a kompozičné techniky spájané s rockovou hudbou. Ďalšími existujúcimi subžánrami sú viacej prístupný neoprogresívny rock 80. rokov, džezom ovplyvnená Canterburská scéna 60. a 70. rokov a od konca 70. rokov, viacej politicky a experimentálne spriaznené združenie Rock in Opposition.[15] Progresívny rock ovplyvnil ďalšie žánre ako krautrock a post-punk a to miešal sa s inými formami rockovej hudby, z čoho vznikli subžánre ako neoklasický metal a progresívny metal. Progresívny rock prežíva aj vo svojom žánrovom revivale, ktorý sa stal kultovou záležitosťou v 21. storočí a dostal svoje špecifické označenie „new prog“.
Definovať progresívny rock je veľmi ťažké, pre pomerne veľkú rôznorodosť štýlov. Najjednoduchšia, humoristická definícia, aj keď nič nehovoriaca ľuďom, ktorí nepoznajú tento štýl znie:
Progresívny rock je všetko, čo znie ako progresívny rock.