Pseudo-Dionýzios Areopagita (iné mená: Pseudodionýzios Areopagita, Pseudo-Dionysios Areopagités, Dionýz Areopagita[1], Dionýz Areopagitský[2], Dionysius Areopagita[3], staršie: Pseudo-Dionýz Areopagita[4]; starogr.Διονύσιος ὁ Άρεοπαγίτης[5]; * koniec 5. storočia, Sýria–† začiatok 6. storočia) bol kresťanský novoplatonik pravdepodobne sýrskeho pôvodu, ktorý sa usiloval spojiť kresťanstvo s pohanskou filozofiou.
Antoine Caron, Dionýzios Areopagita konvertujúci pohanských filozofov (pravdepodobne tu je zobrazený Pseudo-Dionýzios Areopagita), olej na drevenom paneli, približne 70 roky 16. storočia, dnes Getty Museum, Los Angeles
De coelesti hierarchia (O nebeskej hierarchii), De ecclesiastica hierarchia (O cirkevnej hierarchii), De divinis nominibus (Božie mená), De mystica theologia (Mystická teológia)
Iný zdroj sumarizuje: [navrhované identity siahajú] „od učeníkov Prokla cez nechalcedónskych autorov po ortodoxných obrancov Chalcedonu“.[19] Otázka autorstva však doriešená stále nie je.[12][8]:682-687
Autor pravdepodobne bol / pôsobil v rokoch / dielo vzniklo:
diela vznikli medzi 485 (Prokles ukončil svoje pôsobenie) a 518–528 (prvá citácia Pseudo-Dionýza)[11]
sýrsky kresťan, dielo vzniklo pod Proklovým vplyvom[22]
diela pochádzajú z rokov 480–530, autor bol žiak Prokla, pravdepodobne mních, ktorý žil v Sýrii, neskôr biskup[4]
asi sýrsky mních, dielo vzniklo v rokoch 480–510[23]
SpisDe ecclesiastica hierarchia (O cirkevnej hierarchii) od Pseudo-Dionýzia Areopagita, Kódex M 87, folio 28r, približne začiatok 14. storočia, dnes Biblioteca Ambrosiana, Miláno
Ako jeho vlastné spisy, napísané pôvodne po grécky, platia dnes štyri traktáty[pozn 2]:
Περὶ τἣς οὐρανἰας ἰεραρχἰας - Peri tés uranias hierarchias, lat. De coelesti hierarchia (dosl. O nebeskej hierarchii)
Περὶ τἣς ὲκκλησιαστικἣς ἰεραρχἰας - Peri tés ekklésiastikés hierarchias, lat. De ecclesiastica hierarchia (dosl. O cirkevnej hierarchii)
Περὶ θείων ὁνομάτων - Peri theión onomatón, lat. De divinis nominibus (dosl. Božie mená)
Περὶ μυστικἣς θεολογίας - Peri theión mystikés theologias, lat. De mystica theologia (dosl. Mystická teológia)
10 listov
V týchto dielach spomína ďalších 7 diel, ktoré sa nezachovali, resp. ich vôbec nenapísal[8]:682-687
Περὶ δικαίον καὶ θείον δικαστηρίον - Peri dikaion kai theion dikasterion (dosl. O spravodlivom a božskom súde)
Περὶ νοητὣν καὶ αὶσθετὣν - Peri noétón kai aisthetón (dosl. O tom, čo je prístupné duchovnému nazeraniu a o tom, čo je vnímateľné zmyslami)
Περὶ τὣν άγγελικὣν ίδιοτήτων καὶ τάξεον - Peri tón aggelikón idiotétón kai taxeon (dosl. O anjelských vlastnostiach a rádoch)
Περὶ ψυχἢς - Peri psychés (dosl. O duši)
Περὶ τὣν θείον ὔμνων - Peri tón theion hymnón (dosl. O božských hymnusoch)
Do sýrčiny
Sýrsky preklad diel Pseudo-dionýza vznikol iba niekoľko rokov po ich napísaní, teda asi začiatok 6. storočia,[5] res. 6. storočie[12]. Autorom bol Sargis (Sergios) z Réš΄ainá.[24][11] Jeho preklad bol dosť voľný.[25]
Do latinčiny
Západu ich sprostredkovali opát Hilduin zo St. Denis (okolo 832), Johannes Scotus Eriugena, Iohannes Saracenus (okolo 1167), Robertus Lincolniensis a Ambrogio Traversari (1436). Z týchto textov, komentárov k nim a z ich parafráz sa zostavovali súbory, z ktorých najslávnejší a najrozšírenejší je Corpus Parisiense (Parížsky súbor), zostavený okolo 1250.[13]
Pripravoval cestu stredovekej mystike. Počas tisíc rokov bol jedným z hlavných zdrojov stredovekého myslenia, mal veľký vplyv na stredovekú teológiu[4].
Na rozdiel od Augustínovhonovoplatonizmu, ktorý bol inšpirovaný hlavne Plotinom, je novoplatonizmus Pseudodionysiov viac poplatný Proklovi[29] a vystupuje v čistejšej, pôvodnejšej podobe.
Pokúšal sa začleniť bohatstvo biblickej symboliky, ktorá je vyjadrená v kresťanskej liturgií do metafyzického a kozmického pozadia.[20]
Jeho odkaz považujú za určitý gréckobyzantský prvok prekonávajúci bariéru vybudovanú medzi kresťanským Východom a kresťanským Západom, ktorú vytvorila veľká schizma. Pseudo-Dionysius nebol síce pre západnú racionalitu nikdy celkom prijateľný, ale napriek tomu v nej pôsobil - napospol skôr pod povrchom - ako trvale znepokojujúci a oživujúci ferment a korektív.
Na Západe Dionysia zo Skutkov apoštolov stotožnili s rovnomenným prvým biskupom z Atén a prvým parížskym biskupom svätým Denisom, čo veľmi prispelo k autorite jeho domnelých spisov.[7]
Pápežský bibliotekár Anastázius, ktorý bol priateľ Konštantína Filozofa, v liste franskému cisárovi Karolovi II. píše: „…vrátil telesné ostatky sv. Klimenta ich sídlu – a ktorý celý kódex často spomínaného a zmienky hodného otca [t.j. Pseudo-Dionýza] vedel naspamäť a odporúčal žiakom, aký užitočný je jeho obsah…“.[26] Konštantín bol teda považovaný za znalca Pseudo-Dionýzovho diela.[27][28]
DIONYSIUS AREOPAGITA. In:FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Ed. Pavel Ambros; preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc: Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S.268–269.
BOUTENEFF, Peter C. St. Dionysius the Areopagite. In:The Encyclopedia of Eastern Orthodox Christianity. Ed. John Anthony. 1st pub. Maldin, MA: Wiley-Blackwell, 2011. 833 s. ISBN 978-1-4051-8539-4. S.519–520.
DROBNER, Hubertus R. Patrologie: úvod do studia starokřesťanské literatury. Preklad Monika Recinová. Vyd. 1. Praha: OIKOYMENH, 2011. 807 s. (Mathésis; zv. 4.) ISBN 978-80-7298-466-4.
Dionysius the Pseudo-Areopagite. In:The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. F. L. Cross. 3rd ed. Oxford: Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 0-19-211655-X. S.485.
JARKA-SELLERS, Hannes. Pseudo-Dionysius. In:Routledge Encyclopedia of Philosophy. Ed. Edward Craig. 1st publ London; New York: Routledge, 1998. ISBN 0415073103.
PETR IBERSKÝ. In:STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu: arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec: Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S.241–242.
DIONYSIOS THE AREOPAGITE, PSEUDO-. In:ROSSER, John H. Historical dictionary of Byzantium. Lanham, Md: Scarecrow Press, 2001. 479 s. (Historical dictionaries of ancient civilizations and historical eras; zv. 4.) ISBN 0-8108-3979-2. S.119–120.
TREIGER, Alexander. Pseudo-Dionysius the Areopagite. In:Encyclopedia of Medieval Philosophy: Philosophy Between 500 and 1500. Ed. Henrik Lagerlund. Dordrecht; New York: Springer, 2011. 1423 s. ISBN 978-1-4020-9728-7. S.1087–1089.
DIONYSIUS AREOPAGITA. In:Biographical Dictionary of Christian Theologians. Ed. Patrick W. Carey, Joseph T. Lienhard. Westport, Conn.: Greenwood Press, 2000. 589 s. ISBN 0-313-29649-9. S.152–154.
LOUTH, Andrew. Mystika. In:Rané křesťanství: počátky a vývoj církve do roku 600. Ed. Ian Hazlett; preklad Petr Kitzler. 1. vyd. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK), 2009. 315 s. ISBN 978-80-7325-159-8. S.199.
ŘOUTIL, Michal. Na východ od Antiochie–řecké myšlení za hranicemi Byzance, 2.–8. století–syrská tradice. In:MILKO, Pavel. Úvod do byzantské filosofie. 1. vyd. Červený Kostelec: Pavel Mervart, 2009. 265 s. (Pro Oriente; zv. 9.) ISBN 978-80-87378-13-7. S.207–237.
Patrology: The Eastern Fathers from the Council of Chalcedon to John of Damascus. Ed. Angelo Di Berardino; preklad Adrian Walford. Cambridge: James Clarke & Co, 2006. 701 s. ISBN 978-0-227-67979-1. S.45–53.
Dionysius Areopagita. In:Slovník křesťanských mystiků. Ed. Luigi Borriello et al.; preklad Ctirad Václav Pospíšil. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2012. 767 s. ISBN 978-80-7195-198-8. S.275–278.
DAVYOVÁ, Marie-Madeleine; MISSATKINE, Serge; STATLENDER, Robert; BOESSE, Jean; LACOUDRE, Jacques. Encyklopedie mystiky. Preklad Jiří Našinec. Vyd. 1. Zväzok II. Praha: Argo, 2001. 211 s. (Logos; zv. 3.) ISBN 80-7203-372-7. S.127–130.
Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: ZALTA, Edward N. (ed.). The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Spring 2014 Edition). Dostupné online. ISSN 1095-5054.
Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: The Internet Encyclopedia of Philosophy. Dostupné online. ISSN 2161-0002.
IVÁNKA, Endre von. Plato christianus. Preklad Václav Němec. Vyd. 1. Praha: OIKOYMENH, 2003. 543 s. (Oikúmené; zv. 95.) ISBN 80-7298-070-X. S.239–309.
BROCK, Sebastian P. Dionysius the Areopagite, Pseudo-. In:The Gorgias Encyclopedic Dictionary of the Syriac Heritage. Ed. Sebastian P. Brock, Aaron M. Butts, George A. Kiraz, Lucas van Rompay. Piscataway, NJ: Gorgias Press, 2011. 612 s. ISBN 978-1-59333-714-8. S.128–129.
PERCZEL, István. Dionysius the Areopagite. In:The Wiley Blackwell Companion to Patristics. Ed. Ken Parry. Chichester, West Sussex; Malden, MA: Wiley Blackwell, 2015. 530 s. ISBN 978-1-118-43871-8. S.211–225.
Ignatius Aphram I Barsoum. The Scattered Pearls: history of Syriac literature and sciences. Ed. and translation Matti Moosa. 2nd rev. ed. Piscataway, N.J.: Gorgias Press, 2003. 604 s. ISBN 1-931956-04-9. S.123–128.
PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition: A History of the Development of Doctrine. Vol. 1: The Emergence of the Catholic Tradition (100–600). Chicago; London: University of Chicago Press, 1971. 394 s. ISBN 0-226-65370-6. S.344–349.
PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition: A History of the Development of Doctrine. Vol. 2: The Spirit of Eastern Christendom (600–1700). Chicago; London: University of Chicago Press, 1974. 329 s. ISBN 0-226-65372-2. S.30–32, 65–66, 141–142.
