Rádioterapia
From Wikipedia, the free encyclopedia
Rádioterapia alebo ožarovanie je liečenie ochorení ľudského organizmu pomocou ionizačného žiarenia. Používa sa hlavne pri liečbe onkologických ochorení. Základným princípom rádioterapie je ožarovanie karcinómu pomocou rádioaktívneho žiarenia , ktoré pôsobí cielenie najmä v oblasti kde je karcinóm a čo najmenej v okolitých zdravých tkanivách. Rozlišujeme dva základné typy rádioterapie:
- ožarovanie externým lúčom - lúč žiarenie pôsobí zo zdroja žiarenia umiestneného mimo tela pacienta
- brachyterapiu - zdroj žiarenia je lokálne umiestnený v tkanivách pacienta v oblasti karcinómu
Každý z týchto typov je vhodný pre iné typy karcinómov.
Prvými zariadeniami v teleterapii boli v dobe medzi svetovými vojnami terapeutické roentgenové ožarovače, ku ktorým sa privádzalo vysoké urýchľovacie napätie až do 400 KeV. Podľa použitého napätia sa označovali tieto ožarovacie systémy ako ortovoltážne (10-100 kV) alebo kilovoltážne terapie (100-400kV).
V 50. rokoch boli zostrojené prvé ožarovače pre hĺbkové ožarovanie. Veľké množstvo rádioaktívnej látky (kobalt-60, cézium-137) bolo uzavreté v hlavici tienenej ochudobneným uránom a pre ožarovanie sa automaticky vysúvalo do ožarovacieho tubusu. Kobaltové ožarovače sa ešte v niektorých krajinách používajú (lacné a účinné), céziové ožarovače už vôbec. Rádioaktívny kobalt sa využíva aj v Leksellovom gama-noži.
V dnešnej dobe je kľúčovým zariadením pre teleterapiu lineárny urýchľovač. Na ožarovanie sa využívajú elektróny, ktoré sa získavajú z tzv. "elektrónového dela" (electron gun, angl.) a v urýchľovacej štruktúre sa urýchľujú požadovanú energiu od 4 do 20 MeV. Sú vhodné na povrchovo uložené nádory, napr. nádory kože , resp. lymfatické uzliny uložené tesne pod povrchom. Zabrzdením elektrónov na wolfrámovom terčíku vniká brzdné žiarenie X s energiami 6,10,18 MV, ktoré sú vhodné na ožarovanie hlbšie uložených nádorov v oblasti hlavy, krku, hrudníka, brucha panvy a končatín, nakoľko majú väčší dosah žiarenia.