R-7 (balistická raketa)
From Wikipedia, the free encyclopedia
R-7 Semiorka (rus. Р-7 Семёрка) bola prvá medzikontinentálna balistická raketa na svete. Vo výzbroji bola v Sovietskom zväze počas Studenej vojny počas rokov 1959 až 1968 (po vylepšeniach). Výrobné typové označenie GRAU mala 8K71, kódové označenie používané ministerstvom obrany USA je SS-6 a v rámci vojenskej zložky organizácie NATO (ASCC) bola nazývaná kódovým menom Sapwood. Po úpravách spustila Sputnik I, prvú umelú družicu a stala sa základom pre nosnú raketu Sojuz a varianty Molnija, Vostok a Voschod. Široko používané označenie „semiorka“ znamená v ruštine jednoducho „sedmička“.
Základné údaje | |
---|---|
Funkcia | balistická raketa, nosná raketa |
Výrobca | OKB-1 |
Krajina pôvodu | Sovietsky zväz |
Výška | 31 m (vrátane bojovej hlavice) bez hlavice 28 m |
Priemer | 11,2 m |
Hmotnosť | 280 000 kg (vzletová) 27 000 kg (prázdna) |
Počet stupňov | 2 |
História letov | |
Stav | nepoužívaná |
Štartovacia rampa | LC-1, Bajkonur |
Počet štartov | 8 |
Úspešné štarty | 88% |
Zlyhania | 12% |
Prvý štart | 15. máj 1957 |
Posledný štart | 20.7.1966 |
Prvý stupeň | |
Dĺžka | 19,2 m |
Max. priemer | jeden blok 2,7 m |
Motory | 4 × RD-107 (8D74) |
Ťah | 4 ×995 kN |
Doba funkcie | 118 sekúnd |
Palivo | kerozín T-1/kvapalný kyslík |
Druhý stupeň | |
Dĺžka | 28 m |
Max. priemer | 3 m |
Motory | 1 × RD-108 (8D75) |
Ťah | 912 kN |
Doba funkcie | 301 sekúnd |
Palivo | kerozín T-1/kvapalný kyslík |
Raketu vyvinula konštrukčná kancelária OKB-1 (Opytno-konstruktorskoje bjuro, Опытно-конструкторское бюро ОКБ-1) v mestečku Podlipki (teraz Koroľov), Moskovská oblasť, pod vedením hlavného konštruktéra S. P. Koroľova. Prototypové exempláre boli vyrobené v tajnom závode č. 88 (teraz RKK Energija) v Podlipkách; sériová výroba bola neskôr presunutá do Štátneho leteckého výrobného závodu č. 1 (Государственный авиационный завод № 1, teraz CSKB Progress, ЦСКБ Прогресс) v meste Kujbyšev (teraz Samara). Raketové motory pre raketu R-7 vyvinula a vyrobila konštrukčná kancelária OKB-456 pod vedením hlavného konštruktéra, akademika V. P. Gluška a riadiace systémy potom vedecko-výskumný ústav NII-885 (Научно-исследовательский институт № 885, НИИ-885) riadený N. A. Piljuginom. Raketa bola teoreticky schopná dopraviť bojovú hlavicu s hmotnosťou okolo 3 ton do vzdialenosti 8 800 km, pričom rozptyl od bodu zacielenia nemal prevyšovať 5 km. Vo výzbroji Sovietskej armády bola v rokoch 1959 až 1960, aj keď neboli dokončené všetky letové skúšky; v roku 1960 bola nahradená vylepšenou verziou R-7A.
R-7 síce predstavovala vo svojej dobe špičku raketovej techniky, ale bola celkom nevhodná na vojenské nasadenie vzhľadom na to, že vyžadovala relatívne dlhú prípravu na štart, rozsiahle technické zázemie (výrobný závod na skvapaľňovanie kyslíka zo vzduchu), veľké montážne haly pre jej prípravu a veľkú vypúšťaciu rampu na úrovni terénu, ktorú nebolo možné skryť pred fotografickým prieskumom z vysokolietajúcich špionážnych lietadiel (napr. Lockheed U-2) a neskôr ani pred fotoprieskumnými družicami. V bojovej pohotovosti na rampe aj po ďalších vylepšeniach nemohla byť udržiavaná dlhšie ako jeden mesiac.
Na druhej strane po odstranení počiatočných závad bola veľmi spoľahlivá a výkonná. Preto sa stala základom pre vývoj celého radu rôznych nosných rakiet, ktoré sa používajú v modernizovaných verziách dodnes.