R-7A (balistická raketa)
From Wikipedia, the free encyclopedia
R-7A (v azbuke Р-7А) je vojenské označenie prvej operačnej sovietskej medzikontinentálnej balistickej rakety, bežne známej pod prezývkou Semjorka (Семёрка), ktorá vznikla vylepšením pôvodnej verzie Semjorky, balistickej rakety R-7. Výrobné typové označenie je 8K74. Kódové označenie používané ministerstvom obrany USA je SS-6 Mod. 2, v rámci vojenskej zložky organizácie NATO (ASCC) bola nazývaná kódovým menom Sapwood (rovnako ako pôvodný typ R-7).
Základné údaje | |
---|---|
Funkcia | balistická raketa |
Výrobca | OKB-1 |
Krajina pôvodu | Sovietsky zväz |
Výška | 31 m (vrátane bojovej hlavice) bez hlavice 28 m |
Priemer | 11,2 m |
Hmotnosť | 280 000 kg (vzletová) 27 000 kg (prázdna) |
Počet stupňov | 2 |
História letov | |
Stav | nepoužívaná |
Štartovacia rampa | LC-1, Bajkonur |
Počet štartov | 8 |
Úspešné štarty | 4 |
Zlyhania | 1 |
Čiastočné zlyhanie | 3 |
Prvý štart | 24. december 1959 |
Posledný štart | ? |
Prvý stupeň | |
Dĺžka | 19,2 m |
Max. priemer | jeden blok 2,7 m |
Motory | 4 × RD-107 (8D74K) |
Ťah | 4 × 996 kN |
Doba funkcie | 118 sekúnd |
Palivo | kerozín T-1/kvapalný kyslík |
Druhý stupeň | |
Dĺžka | 28 m |
Max. priemer | 3 m |
Motory | 1 × RD-108 (8D75K) |
Ťah | 940 kN |
Doba funkcie | 325 sekúnd |
Palivo | kerozín T-1/kvapalný kyslík |
Raketu vyvinulo oddelenie č. 25 konštrukčnej kancelárie OKB-1 (Opytno-konstruktorskoje bjuro, Опытно-конструкторское бюро № 1, ОКБ-1) vedenej D. I. Kozlovom, v roku 1960 premenované na filiálku č. 3 OKB-1 a ešte neskôr (30. júla 1970) reorganizované na samostatnú konštrukčnú kanceláriu CSKB (Centralnoje specializirovannoje konstruktorskoje bjuro, Центральное специализированное конструкторское бюро, ЦСКБ). Toto oddelenie bolo zriadené v meste Kujbyšev (teraz Samara), aby bolo v úzkom kontakte s kujbyševským Štátnym leteckým výrobným závodom č. 1 (Государственный авиационный завод № 1, teraz CSKB Progress, ЦСКБ Прогресс), ktorý zabezpečoval sériovú výrobu balistických medzikontinentálnych rakiet tohto aj predchádzajúceho typu.
Raketové motory pre obidva stupne rakety R-7A boli takmer identické, ako pri predchádzajúcej verzii R-7, iba mali zlepšené charakteristiky, čím sa dosiahlo ich vyššej účinnosti. Vyvinula a vyrobila ich konštrukčná kancelária OKB-456 pod vedením hlavného konštruktéra, akademika V. P. Gluška a riadiace systémy vedecko-výskumný ústav NII-885 (Научно-исследовательский институт № 885, НИИ-885), riadený N. A. Piljuginom. Raketa bola schopná dopraviť bojovú hlavicu s hmotnosťou okolo 3 ton na vzdialenosť viac ako 10 000 km, pričom rozptyl od bodu zacielenia nemal prevyšovať 5 km. Vo výzbroji Sovietskej armády bola v rokoch 1960 až 1968.
R-7A bola už schopná zasiahnuť celé územie USA, ale stále trpela podobnými nedostatkami ako jej predchodkyňa R-7: vyžadovala relatívne dlhú prípravu na štart (minimálne 8 až 12 hodín), rozsiahle technické zázemie (výrobný závod na skvapalňovanie kyslíka zo vzduchu), veľké montážne haly pre jej prípravu a veľkú vypúšťaciu rampu na úrovni terénu, ktorú nebolo možno skryť pred fotografickým prieskumom z vysokolietajúcich špionážnych lietadiel (napr. U-2) a neskôr ani pred fotoprieskumnými družicami. V bojovej pohotovosti na rampe aj po ďalších vylepšeniach nemohla byť udržovaná viac ako jeden mesiac.