v užšom zmysle len atické nárečie z 5. a 4. stor. pred Kr. (dodnes norma pre klasickú gréčtinu)
v širšom zmysle: všetky grécke nárečia, ktorými sa hovorilo od prvých nálezov gréckeho písma okolo roku 800 pred Kr. (alebo teoreticky už od 1100 pred Kr.):
do začiatku helenistického obdobia okolo roku 300 pred Kr., alebo
ak ide o pojem z dvojice (trojice) pojmov starogréčtina (- stredoveká gréčtina) – novogréčtina: do cca 600 po Kr., čiže vrátane helenistickej gréčtiny (koiné) a ranobyzantskej gréčtiny
Tento článok je o gréckych nárečiach od 800 pred Kr. do 300 pred Kr. Ostatné pozri pod grécke jazyky.
Starogrécke nárečia sa štandardne delia takto:
Západná skupina (=Dórske nárečia v širšom zmysle)
severozápadná starogréčtina (nárečia na sever a severozápad od Korintského zálivu)
dórčina (=dórske nárečia v užšom zmysle)- písala sa v ňom zborová poézia (Pindaros), neskoršie búkolská poézia
Aiolská skupina
egejská skupina/ázijská aiolčina (nárečie maloázijskej Aiolidy, sz. časti maloázijského pobrežia s ostrovom Lesbos)- v tomto nárečí vznikala prevažne osobná lyrika – básne Sapfó a Alkaia
tesálčina
boiótčina
Iónsko-atická skupina
atičtina – jazyk mladších dejepiscov (Tukydides), odborných spisov, rečníkov, filozofov (napr. Platón)
Z achájskych nárečí sa nezachovali nijaké literárne pamiatky.
V helenistickom období (presnejšie okolo 300 pred Kr.) prevládol v celom helenizovanom svete atický dialekt, ktorý sa v zjednodušenej verzii stal "všeobecným jazykom" – grécky koiné dialektos.