Staroslovienčina
From Wikipedia, the free encyclopedia
Slovienčina (iné názvy: staroslovienčina, staroslovančina, stará cirkevná slovančina, staroslovenčina, stará slovenčina) је najstarší slovanský spisovný jazyk. Spisovná norma vznikla na základe macedónskeho nárečia (kultivovaná macedónčina) používaného v okolí Solúna v 9. storočí. S určitými zmenami sa používa dodnes, nie už však ako živý jazyk, ale ako bohoslužobný jazyk katolíckych cirkví byzantského obradu (gréckokatolíckych) a pravoslávnych cirkví.
Starosloviensky jazyk (slověnьskъjь językъ) | |
Štáty | v minulosti Veľkomoravská ríša, Bulharsko, Srbsko, Chorvátsko a iné. |
---|---|
Región | stredná, južná a východná Európa |
Počet hovoriacich | mŕtvy jazyk |
Poradie | nenachádza sa v prvej 100 |
Klasifikácia | Indoeurópske jazyky |
Písmo | Hlaholika, Cyrilika |
Postavenie | |
Úradný jazyk | Veľkomoravská ríša, Bulharsko, Srbsko, Chorvátsko (9. - 11. storočie) |
Regulátor | |
Jazykové kódy | |
ISO 639-1 | cu |
ISO 639-2 | chu |
Wikipédia | |
Adresa | cu.wikipedia.org |
Pomenovanie | Википедїıа / ⰲⰻⰽⰻⱂⰵⰴⰻⰰ |
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
Staroslovienčina sa nesmie zamieňať s praslovančinou. Zatiaľ čo z praslovančiny, ktorej hypotetickú podobu možno len odhadovať, sa vyvinuli všetky slovanské jazyky, staroslovienčina je už súčasťou jednej z troch vývojových vetiev, ktoré z praslovančiny vychádzajú – južnoslovanskej vetvy. Všeobecne sa však predpokladá, že v dobe vzniku prvých písomností v staroslovanských jazykoch v 9. storočí sa tieto ešte od seba výraznejšie neodlišovali.