Ašot I. (arménsky kráľ)

Ašot I. Bagratuni (armén. Աշոտ Ա Մեծ – Ašot I. Mec^[1]; pred korunováciou ako „predsedajúce knieža“^{[p 1]} Ašot V.; niekedy Ašut^[2]; * 9. storočie  – † 890, Gugark) bol arménsky kráľ v rokoch 884/885 – 890, zakladateľ nezávislého arménskeho štátu a dynastie Bagratovcov.^[3][4]

Ašot I. Bagratuni
prvý kráľ stredovekého Arménskeho kráľovstva
Fiktívne zobrazenie arménskeho kráľa Ašota I.
Panovanie
Dynastia	Bagratovci
Panovanie	855 – 884/885 884/885 – 890 (ako kráľ)
Korunovácia	884/885
Predchodca	Smbat VIII. Vyznávač („predsedajúce knieža“ Arménov)
Nástupca	Smbat I. (kráľ)
Biografické údaje
Pôvodné meno	armén. Աշոտ Ա Մեծ – Ašot I. Mec
Narodenie	9. storočie
Úmrtie	890 Gugark, Arménske kráľovstvo
Vierovyznanie	arménske kresťanstvo
Rodina
Manželka	Katranide
Potomstvo	Smbat I.
Otec	Smbat VIII. Vyznávač
Matka	Hripsime
Odkazy
	Ašot I. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Byzantský portál  Biografický portál

Ašotovo kráľovstvo zaberalo veľkú časť území v oblasti historického Veľkého Arménska a aj časť dnešného juhovýchodného Gruzínska.^[1]

V zahraničnej historiografii býva niekedy nazývaný aj ako „Veľký“ (arm. Mec).^[5][1][6] Tento prívlastok býva niekedy priznávaný aj jeho menovcovi Ašotovi I., ktorý vládol ako byzantský vazal, kuropalat v Gruzínsku.^[1]

Život

Ašot bol druhým synom arménskeho kniežaťa Smbata VIII. Vyznávača. V roku 855 nahradil svojho otca na čele arménskych vojsk ako veliteľ (sparapet). Spolu so svojím bratom Abasom stabilizoval situáciu v Arménsku, ktoré bolo po potlačení vzbury Arménov v polovici 9. storočia výrazne oslabené. Obnovil moc Bagratovcov a prostredníctvom dynastických svadieb a vojen rozšíril svoje panstvo na úkor ostatných arménskych šľachticov (nachararov) a arabských emírov v Arménsku (napr. Kajsovcov).^[5][1]

Mapa arménskych historických krajín po roku 884/885

Vďaka proarabskej politike získal Ašot v roku 858 titul knieža kniežat (batrík al-batárika)^[5][1] a po víťazstve nad arabským emirom Džahháfom ibn Sawádom, sa stal aj suzerénom nad arabskými panstvami v Arménsku. Stal sa tak po abbásovskom kalifovi druhou najvplyvnejšou osobou na Kaukaze a túto pozíciu potvrdil v roku 879, keď porazil arabov zjednotených pod vedením arabského guvernéra v Arménsku, Muhammada ibn Chálida.^[1]

Ašotovo kráľovstvo aj napriek jeho úspechom nebolo centralizovaným štátom, ale skôr voľne organizovanou úniou, „feudálnou konfederáciou“, kde správa vecí by bola založená na spolupráci funkčne paralelných úradov v každom regióne. Miestni šľachtici si preto zachovávali výraznú autonómiu a výsady.^[7] Nina Garsoïanová preto upozorňuje, že čestné tituly, ktoré boli Ašotovi udelené kráľovstvu v skutočnosti príliš moci nedodali a boli v podstate prekladom staršieho titulu arménskych kniežat išchán išchánas.^[1]

Ašot naďalej uznával nadvládu abbásovských kalifov, no zároveň si uvedomoval aj stále rastúcu silu Byzantskej ríše v oblasti. Tvrdo trestal arménske kniežatá, ktoré sa prikláňali na stranu Byzancie, no zároveň s Konštantínopolom viedol diplomatické rokovania.^[5][1] V náboženskej sfére viedla Arménska cirkev dialóg s Konštantínopolom, kde sa stal v tomto období patriarchom Fótios. Koncil v Širakawane v roku 862 sa však skončil z hľadiska cirkevnej únie s pochalcedónskymi kresťanmi neúspechom.^[5][1][6]

V roku 884 (885^[3]) Ašot prijal kráľovský titul a nechal sa katolikom Jurajom II. korunovať korunou, ktorú mu poslali Arabi. Byzantínci Ašotovu mocenskú pozíciu uznali udelením titulu archón ton archóntos. Naďalej však platil tribút Arabom.^[1][5]

Arménskym kráľom sa po Ašotovej smrti stal Smbat I.

Poznámky

1. Staroveké Arménske kráľovstvo zaniklo v roku 428, keď bol posledný kráľ Artašes III. Peržanmi zbavený vlády. Arméni odvtedy nemali kráľa, no uznávali vo svojom prostredí niektoré vplyvné kniežatá (či princov), ako prvých medzi sebou. Tieto osoby bývajú v zahraničnej historiografii nazývané ako „predsedajúce kniežatá“ (v slovenčine menej vhodne: „predsedajúci princovia“).