Altajské jazyky

Altajské jazyky sú zavrhnutá teoretická jazyková rodina, ktorá je rozšírená najmä v Ázii. Táto teória vznikla v 18. stor., počas začiatkov historickej lingvistiky. S rozvojom tejto disciplíny však bola vyvrátená^[1] aj jej najzákladnejšia forma, tzv. mikro-altajské jazyky, ktorá konštatuje existenciu spoločného predka výhradne turkických a mongolských jazykov. Dnes sa podobnosti medzi týmito jazykmi pripisujú jazykovému zväzu, teda nekoršiemu vzájomnému vplyvu.

Výraz altajské jazyky môže znamenať aj severovýchodné turkické jazyky.

     Turkické jazyky

     Mongolské jazyky

     Tunguzské jazyky

     Kórejčina

     Japonsko-rjúkjúske jazyky

     Ainčina

Dnes sa s teóriou možno stretnúť v krajinách, kde sa z politických dôvodov moderný výskum v tejto oblasti ignoruje. Hlavne v Turecku a Číne.

Delí sa na tieto vetvy:

• turkické jazyky (=turkské jazyky, turecké jazyky, zast. turkotatárske jazyky)
• mongolské jazyky
• tunguzské jazyky

Ojedinele sa do tejto rodiny jazykov zaraďujú aj japonsko-rjúkjúske jazyky, kórejčina, ainčina alebo iné jazyky.

Altajské jazyky boli tiež klasifikované ako súčasť nedokázaných jazykových makrorodín ako uralsko-altajské jazyky (spojenie altajských a ugrofínskych jazykov), eurázijské jazyky alebo nostrické jazyky.