Apollo 1

Apollo 1, pôvodne označované ako AS-204, mal byť prvý americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Apollo. Skončil tragickou nehodou na štartovacej rampe počas predletovej skúšky. Dňa 27. januára 1967 sa posádka pripravovala vnútri kabíny, ktorá sa nachádzala na vrchole nosnej rakety Saturn IB na štartovacom komplexe 34. V dôsledku chyby na kabeláži kabíny preskočila iskra, ktorá v atmosfére tvorenej čistým kyslíkom spôsobila požiar, pri ktorom všetci traja astronauti zahynuli.

Apollo 1

Znak misie
Údaje o misii
Názov misie:	Apollo 1
Veliteľský modul:	CM-012
Servisný modul:	SM-012
Nosná raketa:	Saturn IB SA-204
Posádka:	3
Kozmodróm (rampa):	Cape Kennedy (LC-34)
Štart:	21. február 1967 (plánovaný)
Pristátie:	7. marec 1967 (plánované)
Trvanie:	14 dní (plánované)
Apogeum:	300 km (plánované)
Perigeum:	220 km (plánované)
Doba obehu:	89,7 minút (plánovaná)
Inklinácia:	31° (plánovaná)
Hmotnosť:	20 412 kg (veliteľský a servisný modul)
Fotografia posádky
Zľava doprava: Grissom, White a Chaffee
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia AS-202 Apollo 4
Kozmonautický portál

Posádka

• Gus Grissom (3), veliaci pilot †
• Edward H. White II (2), senior pilot †
• Roger B. Chaffee (1), pilot †

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Prvá záložná posádka (apríl – december 1966)

• James A. McDivitt, veliaci pilot
• David R. Scott, senior pilot
• Russell L. „Rusty“ Schweickart, pilot

Táto posádka potom letela na Apolle 9.

Druhá záložná posádka (december 1966 – január 1967)

• Walter M. „Wally“ Schirra, Jr., veliaci pilot
• Donn F. Eisele, senior pilot
• Walter Cunningham, pilot

Táto posádka potom letela na Apolle 7.

Emblém misie

Emblém pre Apollo 1, v tom čase známe pod označením AS-204 (AS = Apollo-Saturn), navrhla posádka v júni 1966 za asistencie Allena Stevensa, ktorý bol zamestnancom firmy North American Aviation. Letový emblém zobrazuje kozmickú loď Apollo na obežnej dráhe Zeme, ktorá letí nad juhovýchodom Spojených štátov, čo symbolizuje začiatočný bod misie – Floridu. Na embléme možno nájsť aj Mesiac, ktorý predstavuje cieľ programu Apollo. V pozadí sú umiestnené hviezdy a pruhy vlajky Spojených štátov. V žltom medzikruží sú napísané mená astronautov a názov misie.^[1]

Prípravy na let

V roku 1967 bol nevyhlásený súboj o Mesiac medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom v plnom prúde. Preto vývoj novej kozmickej lode na mesačnú výpravu prebiehal vo veľkej rýchlosti. Prvá kozmická loď bola dodaná na kozmodróm Cape Kennedy už v auguste 1966. Objednávku získala firma North American Aviation napriek tomu, že nevyhrala výberové konanie. Dokázala si pomôcť vďaka zákulisným jednaniam.

Hlavná posádka Apolla 1 (AS-204), 21. marec 1966. Zľava doprava: Gus Grissom, Edward White a Roger Chaffee

V januári 1966 menoval asistent riaditeľa pre operácie letových posádok Deke Slayton posádku prvého pilotovaného letu programu Apollo. Veliacim pilotom misie Apollo 1 (AS-204) sa stal Gus Grissom, senior pilotom Edward White a pilotom Donn Eisele. Počas tréningu na palube špeciálne upraveného lietadla KC-135 na simuláciu beztiažového stavu si však Eisele dvakrát vykĺbil rameno a 27. januára musel podstúpiť operáciu. Slayton na jeho miesto dosadil Rogera Chaffeeho. Zloženie posádky Apolla 1 NASA zverejnila 21. marca 1966. V záložnej posádke sa začali pripravovať Jim McDivitt, David Scott a Russell Schweickart. Apollo 1 malo byť prvým pilotovaným letom kozmickej lode Apollo Block I na obežnej dráhe Zeme.

Posádka Apolla 1 vyjadrila svoje obavy z problémov kozmickej lode tým, že riaditeľovi programu Apollo Joeovi Sheaovi predložila túto paródiu portrétu

Oficiálny výcvik posádok pre program Apollo sa začal 1. mája 1966. Ako prvá začala trénovať posádka Apolla 1. Na rozdiel od predchádzajúceho programu Gemini mali byť misie programu Apollo dlhšie (12 – 14 dní), ale predbežne sa na rozdiel od Gemini nepočítalo s nijakými výstupmi do otvoreného vesmíru. Okrem toho, že AS-204 mal byť prvý americký kozmický let s trojčlennou posádkou, na jeho palube mala byť po prvýkrát použitá televízna kamera RCA. Okrem toho sa mal po prvýkrát skúšať systém spojovacích zariadení. Počítalo sa, že výsledná obežná dráha, na ktorú bude kozmická loď Apollo navedená, bude mať výšku 370 – 435 km. Náplňou letu mali byť predovšetkým lekárske experimenty, ale aj astronomické merania a pozorovania Zeme.

Dňa 29. septembra 1966 NASA zverejnila zloženie posádky misie Apollo 2 (AS-205), ktorá mala byť druhým pilotovaným letom lode Apollo Block I na obežnej dráhe Zeme. Za veliaceho pilota bol určený Walter Schirra (prezývaný „Wally“), senior pilotom sa stal Donn Eisele a pilotom Walter Cunningham. Nakoniec sa už 15. novembra rozhodlo, že ďalší let Apolla Block I je nadbytočný a ruší sa. NASA tieto zmeny oficiálne oznámila 22. decembra. Schirra, Eisele a Cunningham prešli do záložnej posádky Apolla 1 (AS-204)^{[pozn. 1]} a McDivitt, Scott a Schweickart sa presunuli na misiu Apollo 2 (AS-205/208). V dňoch 15. až 16. decembra sa v Stredisku pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center) v Houstone konala tlačová konferencia, na ktorej hlavná a záložná posádka opísala nadchádzajúcu misiu a odpovedala na otázky novinárov. Apollo 1 sa plánovalo ako misia s otvoreným koncom v trvaní až 14 dní, pričom manažéri misie mali počas prvých šiestich obletov Zeme vyhodnocovať stav posádky a kozmickej lode na každom oblete, aby určili, či let môže pokračovať. Ak by všetko prebiehalo podľa plánu, manažéri by potom vyhodnocovali ich stav každý deň až do maximálnej dĺžky letu 14 dní. Medzi hlavné ciele misie patrilo preukázanie spôsobilosti kozmickej lode a testovanie veľkého motora servisného modulu, ktorý by pri budúcich lunárnych misiách plnil kritické úlohy pri navádzaní Apolla na obežnú dráhu Mesiaca a potom pri návrate na dráhu k Zemi.^[4]

Predštartovné problémy s kozmickou loďou

Dvojitý systém otvárania prielezu Apolla 1

Loď Apollo 204 mala množstvo problémov prameniacich z nedotiahnutej konštrukcie. Veľa úprav prebehlo na poslednú chvíľu. Kabína samotná obsahovala množstvo horľavých materiálov (napr. nylon a suchý zips), na viacerých miestach sa nachádzali nechránené káble bez uchytenia spojené len izolačnou páskou. Na káble sa šliapalo a bežne sa o seba treli. Loď mala tiež nevyhovujúcu konštrukciu vstupného prielezu, ktorá neumožňovala rýchle otvorenie dverí, a tým znemožňovala prípadnú evakuáciu. Pôvodné plány síce počítali s tým, že kabína bude mať jednoduché dvere vyklápané smerom von, ktoré sa budú dať otvoriť za 60 sekúnd. Toto rozhodnutie sa však zmenilo po lete Mercury-Redstone 4, kedy sa po pristátí kabíny na morskej hladine dvere samovoľne otvorili. Do kabíny začala vnikať voda a potopila sa. Astronaut (zhodou okolností to bol Gus Grissom) sa našťastie stihol zachrániť na poslednú chvíľu pred utopením. V snahe zabrániť podobnej udalosti alebo dokonca náhodnému otvoreniu počas letu vesmírom pri zlyhaní uzatváracieho mechanizmu, technici zvolili tento zložitý systém. Takto riešený prielez navyše neumožňoval výstup do voľného priestoru. Z toho dôvodu začal vývoj nových, jednoplášťových dverí, ktoré sa však dokončiť až pre niektorý z ďalších letov.^{[pozn. 2]}

Chaffee (vľavo), White (v strede) a Grissom trénujú v simulátore veliteľského modulu, 19. január 1967

Niekoľko mesiacov pred tragickým testom lode sa uskutočnilo konanie medzi NASA a North American Aviation. Hlavným bodom bola záverečná správa o pripravenosti lode. Zo strany NASA boli vznesené pripomienky (podľa niektorých informácií došlo aj k hádke – protokol z rokovania nebol doteraz oficiálne zverejnený) najmä na použitie horľavých materiálov v kabíne. Tomuto sa však zástupcovia North American Aviation zo všetkých síl bránili. Požadované zmeny sa v skutočnosti rovnali kompletnej prestavbe kabíny, ktorá by okrem finančných aspektov priniesla aj oneskorenie v dodávkach a NASA trvala na dodržiavaní termínov. Materiál preto označili ako uspokojivý a pridali varovanie, že ďalšie požiadavky môžu ohroziť termín stanovený prezidentom Johnom F. Kennedym, a to dopraviť Američana na Mesiac a späť do konca desaťročia. Reakciou zo strany NASA bolo konštatovanie, že suché zipsy, ktoré „horia ako papier a prskajú pri tom na všetky strany“, by v North American mohli odstrániť aspoň z blízkosti elektrických rozvodov. Budúca posádka navyše zistila, že loď kvôli množstvu úprav a zmien vôbec nezodpovedá usporiadaniu simulátora, na ktorom cvičila. Z tohto dôvodu odmietal veliaci pilot Gus Grissom ďalej trénovať na simulátore. Aj počas príprav v Kennedyho vesmírnom stredisku astronauti a technici neustále odstraňovali aspoň niektoré z množstva porúch a problémov. Už po prvotnej inšpekcii bolo jasné, že prvý plánovaný termín štartu na jeseň 1966 nie je možné stihnúť.

Ráno pred simulovaným odpočítavaním prebiehali diskusie o tom, či sa skúšky priamo v kabíne okrem astronautov zúčastní ešte jedna alebo dve osoby navyše. Grissom totiž vyzval riaditeľa programu Apollo Joea Sheau, aby sa s nimi zúčastnil simulovaného štartu a na vlastné oči sa tak presvedčil, že loď stále trpí množstvom nedostatkov. Shea odmietol s tým, že bude všetko pozorne sledovať z riadiaceho bunkra. Riaditeľ operácií letových posádok Deke Slayton však uvažoval o tom, či bude test sledovať priamo z kabíny. Ďalším možným kandidátom bol letový riaditeľ Gene Kranz. Napokon sa však rozhodlo, že v kabíne nikto nebude okrem posádky. Jediné miesto, kde by sa mohla nachádzať štvrtá osoba bolo totiž pod kreslami astronautov a hlavný problém bol ten, že pre neho by nebolo k dispozícii komunikačné zariadenie a bez komunikačného zariadenia by jeho prítomnosť nemala žiaden zmysel.

Simulované odpočítavanie

Jedna z posledných fotografií posádky nastupujúcej do veliteľského modulu Apolla 1 na vrchole rakety Saturn IB, 27. január 1967

Skúšobné odpočítavanie, ktoré začalo 27. januára 1967 bolo jedným z mnohých testov. Kabína sa nachádzala na štartovacom komplexe 34 na vrchole nosnej rakety Saturn IB. Keďže išlo len o skúšobné odpočítavanie, raketa nebola natankovaná pohonnými hmotami, pretože by to bolo príliš drahé, nebezpečné a navyše úplne zbytočné. Rovnako nebolo nijaké palivo ani v nádržiach raketových motorov samotnej lode. Z tohoto dôvodu nebol tento test považovaný za nebezpečný, a tak sa ho nezúčastňovali záchranné tímy, lekári a hasiči. Ani ich prítomnosť by však nehode s najväčšou pravdepodobnosťou nezabránila.

Vnútri kabíny bola atmosféra tvorená čistým kyslíkom, ktorý navyše bol pod tlakom viac než 1 atmosféra, presnejšie 110 % atmosférického tlaku. Bežný prevádzkový tlak je iba tretinový – netypicky veľký tlak bol počas odpočítavania v kabíne preto, aby sa zistili prípadné netesnosti v plášti lode.

Už pri vstupe do kabíny si astronauti všimli zvláštny zápach. Nasledoval rozbor vzduchu, ale technici nenašli nič mimoriadne. Zápach bol z kabíny vysatý bez ďalšieho vyšetrovania. Tento problém spôsobil zdržanie samotného testu približne o jednu hodinu. Do ľavého sedadla kozmickej lode si sadol Grissom, do pravého Chaffee a v strednom sedadle medzi nimi zaujal svoje miesto White.^{[pozn. 3]} Skúška mala končiť nácvikom núdzového opustenia kozmickej lode. Testy trvali celkovo päť a pol hodiny, pričom najvážnejšou poruchou, kvôli ktorej bolo nutné v čase T-11 sekúnd prerušiť odpočítavanie bolo zlé spojenie. „Ako sa dostaneme na Mesiac, keď sa nemôžeme dohovoriť ani medzi dvoma alebo troma budovami?“ nahnevane sa opýtal Grissom. Technici sa pokúšali vyriešiť problém. Nehoda sa odohrala v priebehu tejto prestávky.

Nehoda

Poškodený veliteľský modul Apolla 1 po nehode

Pohľad dovnútra zhorenej kabíny

Zvukový záznam z kabíny začínajúci komunikáciou Grissoma. Prvú zmienku o požiari je možné počuť v čase 01:05

Prvá netypická udalosť, ktorú si však až dodatočne všimla vyšetrovacia komisia, sa odohrala v čase 18:30:21 miestneho času (23:30:21 svetového času). Vtedy sa Whiteovi prudko zvýšil pulz a dýchanie. Je možné, že zaregistroval prvé náznaky problému. V tej istej chvíli sa začal hýbať aj Grissom. V čase 18:30:54 zrazu na jednom elektrorozvodnom okruhu prudko pokleslo napätie. To naznačovalo, že niekde nastal skrat. Po asi desiatich sekundách nasledoval výkrik Chaffeeho: „Požiar! Máme požiar na palube!“

White rýchlo opustil sedadlo a začal otvárať vstupný prielez. O niekoľko sekúnd automatika spustila poplach. V čase 18:31:12 došlo k výraznému nárastu teploty a tlaku na palube. Čistý kyslík veľmi podporoval horenie. Toto si uvedomoval aj Grissom, ktorý sa pokúšal otvoriť vyrovnávací ventil, a tým umožniť premiešanie vzduchu vonku a vnútri kabíny. Oheň mu však zablokoval cestu. V čase 18:31:16 vykríkol Chaffee: „Máme tu hrozný požiar! Dostaňte nás odtiaľto! Horíme!“ O tri sekundy sa ozval výkrik, čo bolo posledné zvukové spojenie s kabínou. White za pomoci Grissoma sa stále pokúšal otvoriť vstupný prielez, ale tlak už dosahoval hodnotu 200 – 275 % atmosférického tlaku, a preto nebolo možné dvere otvárané dovnútra vyklopiť. Kabína nebola stavaná na tieto podmienky, a tak jej stena praskla. Vyvalil sa dym, a technikov, ktorí sa snažili pomôcť z tzv. bielej miestnosti, z ktorej sa nastupuje do lode, zasiahla tlaková vlna, žiar a kvapky roztaveného materiálu. Prielez sa podarilo vypáčiť po 5 minútach, pričom väčšina z prítomných skončila s otravou dymom v nemocnici, pretože ich ochranné masky boli určené na ochranu pri úniku paliva, nie pre nasadenie v dyme z požiaru a prepúšťali dym. Hasiť nebolo potrebné, pretože oheň vyčerpal všetok kyslík a zhasol. Astronauti utrpeli popáleniny, nie však smrteľné. Smrť nastala udusením dymom.

Príčina

Pravdepodobnou príčinou požiaru bolo poškodenie izolácie kábla blízko vstupného otvoru. Ďalším podozrivým bola kabeláž nachádzajúca sa pod sedadlom Grissoma. Ďalšou možnou príčinou je nečistota v jednom kábli, ktorá spôsobila lokálne zvýšenie prúdu v kábli a jeho prehriatie. Vzhľadom na deštrukciu interiéru nebolo možné celkom presne určiť presné miesto. Káble, ktoré boli celkom voľne vedené po celej lodi, sa mohli prehriať prakticky kdekoľvek. Kabína bola plná horľavých materiálov, ktoré sa okamžite vznietili a horenie výdatne podporovala kyslíková atmosféra.

Následky

Pamätná doska venovaná posádke Apolla 1 na štartovacom komplexe 34 na Cape Canaveral

Iróniou osudu v deň pohrebu posádky Apolla 1 zhoreli na Brooksovej základni v Texase dvaja vojenskí piloti pri pokuse v komore s kyslíkovou atmosférou. Na následky požiaru v atmosfére naplnenej kyslíkom zomrel v roku 1961 aj sovietsky kozmonaut Valentin Bondarenko, keď po ukončení lekárskych testov ním odhodený kúsok vaty namočený v etanole dopadol na žeravú elektrickú dosku. Táto nehoda však bola Sovietskym zväzom dlho utajovaná.

Po analýze príčin nehody došlo k prijatiu mnohých opatrení, z ktorých najvýznamnejšie bolo, že pre zmiernenie rizika požiaru bola atmosféra veliteľského modulu Apolla v čase, keď raketa stojí na štartovacej rampe alebo sa nachádza v predorbitálnej fáze vzletu, tvorená zmesou 60 % kyslíka a 40 % dusíka. Všetky horľavé materiály boli nahradené, napr. tzv. nehorľavou textíliou beta a vykonali sa zmeny v systéme otvárania vstupného prielezu.

Prvý letový riaditeľ NASA, Chris Kraft, vyslovil zaujímavý názor, že požiar Apolla 1 podstatne urýchlil celý program Apollo. Dôkladným rozobratím lode po nehode sa totiž odhalilo množstvo ďalších porúch, ktoré by v prípade, keby let AS-204 odštartoval, sa odhaľovali až postupne.

NASA rozhodla, že neuskutočnený tragický let AS-204 bude niesť označenie Apollo 1 a nasledujúci let, t. j. štvrtý uskutočnený let programu Apollo, ponesie označenie Apollo 4. Žiadnemu letu tak nebolo priradené označenie Apollo 2 či Apollo 3. Po nehode bola raketa Saturn IB odobratá zo štartovacej rampy a po vykonaní údržby sa použila pri lete Apollo 5. Prvým uskutočneným pilotovaným letom programu Apollo bol let Apollo 7.

Galéria

• 
  Zľava doprava: Russell Schweickart, James McDivitt, Roger Chaffee, Edward White, Gus Grissom a Robert Gilruth na tlačovej konferencii v Stredisku pilotovaných letov (Manned Spacecraft Center) v Houstone
• 
  Posádka Apolla 1 (AS-204) pri výcviku v bazéne s maketou kabíny na Ellingtonovej základni v Houstone
• 
  Zľava doprava: Chaffe, Grissom a White kontrolujú vybavenie kozmickej lode v továrni North American Aviation v Downey v Kalifornii
• 
  Zhora: Grissom, White a Chaffee počas výcviku v zariadení North American Aviation v Downey
• 
  Veliteľský modul CM-012, označený Apollo One, po dodaní na Kennedyho vesmírne stredisko
• 
  Zľava doprava: Grissom, White a Chaffee pripravení na skúšku vo vákuovej komore
• 
  Posádka Apolla 1 nastupuje do kabíny pred skúškou vo vákuovej komore v Kennedyho vesmírnom stredisku
• 
  Zľava doprava: White, Grissom a Chaffee pri výcviku s maketou kabíny v Mexickom zálive
• 
  Nová záložná posádka Apolla 1 spolu s hlavnou posádkou na tlačovej konferencii v Stredisku pilotovaných letov. Zľava doprava: Walter Cunningham, Donn Eisele, Wally Schirra, Chaffee, White a Grissom
• 
  Kozmická loď Apollo 1 počas príprav na let
• 
  Inštalácia kozmickej lode Apollo 1 na raketu Saturn IB na štartovacej rampe 34
• 
  Posádka Apolla 1 v špeciálne upravenej dodávke pri ceste na štartovaciu rampu
• 
  Grissom (vľavo), White (v strede) a Chaffee pózujú na štartovacom komplexe 34
• 
  Zdola: Grissom, White a Chaffee pred simulátorom v Kennedyho vesmírnom stredisku
• 
  Spredu: Chaffee, White a Grissom v simulátore
• 
  Posádka Apolla 1 prichádza na štartovaciu rampu v deň nehody
• 
  Exteriér veliteľského modulu Apolla 1 sčernalý od ohňa po nehode
• 
  Pohľad do ohoreného interiéru kabíny
• 
  Prevoz pozostatkov astronautov z Cape Kennedy k nákladnému lietadlu
• 
  Americká vlajka na pol žrde v areáli Strediska pilotovaných letov

Poznámky

1. Schirra to vtedy ťažko niesol, pretože nechcel slúžiť v záložnej posádke ako nejaký nováčik. V tom období totiž otvorene hovoril, že čoskoro chce odísť z oddielu astronautov, ale Slayton ho nakoniec prehovoril, aby ešte zostal. „Wally nebol zvyknutý hrať druhé husle, Donn a ja sme však boli doslova nadšení, že sme konečne členmi posádky kozmického letu, hoci len záložnej,“ spomínal po rokoch Cunningham.^[2][3]
2. Už v období príprav na misiu Apollo 1 začínal mať Wally Schirra, veliteľ záložnej posádky, zlú predtuchu. „Ja ti neviem, Gus,“ povedal Schirra, keď sa raz stretol s Grissomom a riaditeľom programu Apollo Joeom Sheaom v ubytovacích priestoroch pre posádky v Kennedyho vesmírnom stredisku. „Na tej lodi nie je nič zlého, na čo by som mohol ukázať prstom, ale som ti z nej nejako nesvoj. Niečo mi tam jednoducho správne nezvoní.“^[5]
3. Tesne pred tým, než Grissom 27. januára 1967 nastúpil do kabíny Apolla, ho Wally Schirra zadržal. Schirrovi sa konštrukcia poklopov prielezu do kabíny lode veľmi nepáčila. Podľa neho mal byť konštruovaný s rýchlootváracím explozívnym mechanizmom, ktorý fungoval rýchlo ako ten, čo sa používal na kozmických lodiach Mercury. Schirra mal z kabíny Apolla 1 zlý pocit. „Počúvaj ma, Gus,“ povedal Wally svojmu kamarátovi. Bude ti to trvať minimálne deväťdesiat sekúnd, než všetky tie poklopy otvoríš. Keby sa vyskytol problém, napríklad aj komunikačný, vylezte hneď von z kabíny, kým sa to nevyrieši. „Rozumel si?“ „Rozumel.“ vypočul si kamarátovo varovanie Grissom a nastúpil do kabíny.^[5]