Azerbajdžan

Azerbajdžan, dlhý tvar Azerbajdžanská republika, je vnútrozemský štát v juhozápadnej Ázii. Na severe susedí s Gruzínskom (322 km) a Ruskom (284 km), na juhu s Iránom (611 km), na západe s Arménskom (787 km) a enklávou Nachičevan s Tureckom (9 km).

Azerbajdžanská republika
Vlajka Znak
Národné motto: Odlar Yurdu („Zem večného ohňa“)
Štátna hymna: Azərbaycan Respublikasının Dövlət Himni („Pochod Azerbajdžanu“)
Miestny názov
• dlhý	Azərbaycan Respublikası
• krátky	Azərbaycan
Hlavné mesto	Baku 40°22′ s.š. 49°53′ v.d.
Najväčšie mesto	Baku
Úradné jazyky	azerbajdžančina
Štátne zriadenie prezident viceprezident predseda vlády	republika s jednokomorovým parlamentom Ilham Alijev Mehriban Alijeva Ali Asadov
Vznik	5. február 1991 (premenovanie na Azerbajdžanskú republiku) 30. august 1991 (vyhlásenie nezávislosti od ZSSR) 26. december 1991 (oficiálny vznik nezávislého Azerbajdžanu)
Susedia	Arménsko, Irán, Turecko, Gruzínsko, Rusko
Rozloha  • celková  • voda (%)	86 600 km² (111.)   500 km² (0,57 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2022)  • sčítanie (1999)  • hustota (2022)	10 353 296[1] (89.) 7 961 619 103/km² (101.)
Mena	azerbajdžanský manat (= 100 Gopik) (AZN)
Časové pásmo  • Letný čas	(UTC+4) (UTC)
Medzinárodná poznávacia značka	AZ
Internetová doména	.az
Smerové telefónne číslo	+994
Interaktívna mapa

Prírodné podmienky

Obmýva ho Kaspické more. Zo severu je ohraničený pásmami Kaukazu (najvyšší vrch Bazardüzü - 4 466 m n. m.). , na juhovýchode krajiny sa dvíhajú pásma Malého Kaukazu a Arménskej vysočiny. Stred krajiny vypĺňa Kursko-arakská nížina, rozdelená riekami Kura a Araks. Prevažná časť krajiny má suché subtropické podnebie. Pohoria majú vlhkejšie avšak tiež subtropické podnebie. Najvýznamnejším nerastným bohatstvom krajiny sú ložiská ropy a plynu na Apšeronskom polostrove. Význam majú aj železné rudy a alunity (zdroje hliníka).

Dejiny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Azerbajdžanu

Exponované územie Azerbajdžanu ležiace v takzvanej kaspickej bráne bolo osídlené už od najstarších čias. V 9. storočí pred Kr. patrilo do ríše Urartu, v 6. storočí pred Kr. do Médskej ríše. V oblasti sa stretali záujmy Grékov, Rimanov a Perzskej ríše. V tomto období sa na pobreží Kaspického mora usídlili kočovné kmene patriace do tureckej jazykovej skupiny. Ich postupným miešaním s Médami a Skýtmi vznikol dnešný Azerbajdžanský národ. Od 7. storočia Azerbajdžan ovládali Arabi, ktorí priniesli do krajiny Islam. V 13. storočí oblasť ovládli Mongoli. Dobyť krajinu sa neskôr usilovali aj Peržania a Turci. Od 18. storočia sa začal prejavovať vplyv cárskeho Ruska v oblasti. V 19. storočí sa krajina rozdelila a stala sa súčasťou Perzskej ríše (Iránu) a Ruska. Začiatkom 20. rokov 20. storočia sa stal Azerbajdžan súčasťou Sovietskeho zväzu. Cez druhú svetovú vojnu boli na ropu bohaté oblasti Azerbajdžanu cieľom nemeckej ofenzívy v lete 1942. Nemcom sa však ropné oblasti v Azerbajdžane nepodarilo dosiahnuť. Cez vojnu padlo na fronte asi 210 000 občanov Azerbajdžanu, ďalších 90 000 zahynulo v tyle.^[2]

V roku 1991 bývalá sovietska republika získala nezávislosť. V dôsledku územných sporov a náboženských nepokojov so susedným Arménskom sa krajina stala obeťou vojen. Ohniskom nepokojov bol Náhorný Karabach obývaný Arménmi, ktorí sú na rozdiel od Azerov kresťania. Náhorný Karabach Azerbajdžan považoval za svoje územie. Karabach vyhlásil samostatnosť od ZSSR omnoho skôr ako vznikol samostatný Azerbajdžan. Boje v oblasti prebiehali v rokoch 1991 až 1994 a skončili víťazstvom separatistov, ktorí si priali pripojenie k Arménsku. Krátke boje v oblasti prebehli aj v roku 2016. Následne na jeseň roku 2020 Azerbajdžan zaútočil a porazil arménske sily v tzv. druhej vojne o Náhorný Karabach. Po azerbajdžanskej blokáde tzv. Lačinského koridoru začiatkom roku 2023 utieklo z Náhorného Karabachu 80% arménskeho obyvateľstva (asi 100 600 ľudí). Azerbajdžanské sily následne prebrali kontrolu nad väčšinou územia.^[3]

Hospodárstvo

Baku

Je to krajina bohatá na nerastné suroviny - mangán, železo, meď. Počas sovietskej éry vzrástol aj význam ťažby alunitu, minerálu bohatého na hliník, pretože Sovietsky zväz nemal dostatok bauxitu. Významný závod spracúvajúci alunit sa nachádza v azerbajdžanskom meste Zaglik. Už od staroveku sú využívané ložiská ropy v okolí Baku, neskôr boli objavené ďalšie ložiská ropy i v Kaspickom mori. Na úpätiach pohorí a v dolinách riek sa pestujú rôzne poľnohospodárske plodiny, najmä bavlník, obilniny, ryža, ovocie, čaj a tabak. Porasty pohorí vytvárajú zas vhodné podmienky na chov hovädzieho dobytka, kôz a oviec. Ekonomické problémy krajiny sa od rozpadu ZSSR pomaly prehlbovali. K prepadu im ešte dopomohol konflikt so susedným Arménskom. Celkovo sa však Azerbajdžanská vláda začala zaoberať ekonomickými problémami len v posledných rokoch, kedy začala s ekonomickými reformami. Baku malo tiež problém s dodávkami svojej ropy na západné trhy. Prehlbujú sa obchodné styky s Tureckom, naopak upadajú vzťahy s bývalými republikami ZSSR. Celá ekonomika je výrazne závislá od ceny ropy. V krajine žije veľké množstvo obyvateľstva pod hranicou chudoby (skoro 70%).

Ekológia

Jedným z hlavných problémov štátu sú značné ekologické škody spôsobené znečistením v priemyselných oblastiach. Priemyselné oblasti sú ekologicky veľmi znečistené a predstavujú veľký problém tejto krajiny.

Náboženské zloženie

Náboženské zloženie

Vierovyznanie	% obyvateľstva
islam	97,4 %
kresťanstvo	1,1 %
bez vyznania	1,0 %
iné	0,5 %