Francúzska koloniálna ríša
From Wikipedia, the free encyclopedia
Remove ads
Francúzska koloniálna ríša (iné výrazy: francúzske koloniálne impérium,[pozn 1] francúzske kolónie; franc. Empire colonial français) bola v 19. a 20. storočí po Britskom impériu najrozsiahlejšia koloniálna ríša. Francúzsko získavalo prvé kolónie na začiatku 17. storočia a postupne sa stalo jednou z rozhodujúcich svetových koloniálnych veľmocí. V súčasnosti Francúzsku ostáva len niekoľko bývalých koloniálnych území roztrúsených po celom svete, s väčšou či menšou mierou autonómie (pozri administratívne členenie Francúzska).
Remove ads
Francúzske zámorské územia v stredoveku
Prvé územia, ktoré možno de facto označiť ako francúzske kolónie, boli križiacke štáty v Svätej zemi ako dôsledok križiackych výprav (najväčší z nich Jeruzalemské kráľovstvo). Francúzska spoločnosť ich ale za svoje kolónie nepovažovala.
Na základe štvrtej križiackej výpravy namierenej proti Byzantskej ríši si francúzski a talianski dobyvatelia územie tejto východnej kresťanskej veľmoci rozdelili na viacero menších štátov, a najväčší a najvýznamnejší z nich – Latinské cisárstvo, bolo spravované predovšetkým burgundskými a flámskymi šľachticmi. V rámci siedmej križiackej výpravy malo Francúzsko na čas v držaní nílsku deltu, medzi rokmi 1192 – 1489 vlastnilo Cyprus ako Cyperské kráľovstvo. Žiadne z týchto území nebolo považované a nemôže byť považované za kolónie v dnešnom zmysle slova.
Remove ads
Prvá francúzska koloniálna ríša
Francúzsko sa pokúšalo o zámorskú expanziu už od 16. storočia; objaviteľské cesty Giovanniho da Verrazana ani Jacquesa Cartiera ešte nepriniesli krajine územné zisky. Prvé kolonizačné pokusy viedlo Francúzsko v Amerike, kde ale narážalo na húževnatý odpor v tejto oblasti už etablovaných Španielov a Portugalcov. Jedným z týchto pokusov bolo založenie osady na mieste budúceho Ria de Janeira v roku 1555 (tzv. France antarctique), na mieste budúceho São Luís v roku 1612 (tzv. France Équinoxiale) a na Floride.
Francúzsko uspelo s koloniálnymi aktivitami až v Severnej Amerike – založením Port Royal (27. júla 1605) na území dnešného Nového Škótska. Tri roky potom založil Samuel de Champlain mesto Québec, ktoré sa neskôr stalo hlavným mestom rozsiahlej, ale veľmi riedko osídlenej kolónie Nové Francúzsko, francúzski kolonisti osídlili prakticky len úzky pás pri brehoch Rieky svätého Vavrinca, na zvyšku územia žili domorodí obyvatelia. Toto územie ale bolo brané ako obchodná kolónia, Francúzsko sa skôr sústredilo na upevňovanie svojej pozície v Európe. Lepšie podmienky pre samotnú kolonizáciu nastali až v polovici 17. storočia, francúzske kolónie na severoamerickom území boli ale ekonomicky slabšie než britské. Zo založením Louisiany (hlavné mesto New Orleans) sa rozšírili francúzske územia ďalej na západ. Faktický dátum založenia Louisiany je sporný, jedným z možných je rok 1683, kedy René-Robert Cavelier de La Salle preskúmal rieku Mississippi a prehlásil tieto územia za doménu francúzskeho kráľa.
Súčasne s expanziou na severoamerickom kontinente začalo Francúzsko budovať menšie, ale výnosnejšie kolónie v Karibiku. Osídľovanie dnešnej Francúzskej Guyany začalo v roku 1604, kolónia na ostrove Svätý Krištof bola založená roku 1625, na Guadeloupe a Martiniku roku 1635, na Svätej Lucii roku 1651. Tieto kolónie boli postavené a udržované predovšetkým otrokmi z Afriky. Najvýznamnejšia karibská kolónia Saint-Domingue (dnešné Haiti) bola založená roku 1659 na západnej polovici španielskeho ostrova Hispaniola (Španielsko túto kolóniu uznalo až v roku 1697), profitovala hlavne vďaka obchodu s trstinovým cukrom.
Francúzi sa vo svojich koloniálnych snahách neobmedzovali len na Ameriku, od prvej polovice 17. storočia zakladali obchodné strediská na pobreží Senegalu; v roku 1664 bola založená Francúzska východoindická spoločnosť, ktorá pomáhala zakladať kolónie na Indickom polostrove. Kolónie boli tiež zakladané v Indickom oceáne: Réunion (1638), Maurícius (1715) a Seychely (1756).
Súperenie s Britániou
Od polovice 18. storočia do začiatku 19. storočia prechádzalo Francúzsko zložitým obdobím vyčerpávajúcich vojen a vnútorných konfliktov, ktoré mali za následok stratu koloniálnych území; najvýznamnejšie z týchto konfliktov boli vojna o rakúske dedičstvo (1740 – 1748), Sedemročná vojna (1756 – 1763), Americká vojna za nezávislosť (1778 – 1783), Francúzska revolúcia (1789 – 1799) a napoleonské vojny (1803 – 1815).
Zatiaľ čo vojna o habsburské dedičstvo dopadla nerozhodne, prehratá Sedemročná vojna pre Francúzsko znamenala stratu Nového Francúzska (z ktorého Louisiana bola postúpená Španielsku výmenou za jeho vstup do vojny, zvyšok pripadol Veľkej Británii). V svojom čase ale tieto udalosti nemali taký dozvuk, pretože kolonializmus nebol vo Francúzsku v strede záujmu.
Katastrofou pre francúzske koloniálne panstvo bol rok 1791, kedy na Saint-Domingue začalo rozsiahle povstanie otrokov. Pod vedením Toussainta Louvertura získala táto karibská krajina v roku 1804 nezávislosť s novým názvom Haiti), čím sa stala prvým samostatným černošským štátom na svete. V období napoleonských vojen zvyšok francúzskych kolónií obsadili Briti. Napoleon Bonaparte v roku 1803 získal od Španielska späť Louisianu (zaberajúcu veľké územie na dnešnom americkom stredozápade), v tom samom roku ju ale predal USA. S neúspechom sa stretla tiež kolonizácia Egypta medzi rokmi 1798 – 1801.
Remove ads
Druhá francúzska koloniálna ríša
Po skončení napoleonských vojen Spojené kráľovstvo vrátilo Francúzsku niektoré kolónie: Guadeloupe, Martinik, Francúzsku Guyanu, niektoré obchodné miesta v Senegale, Réunion a malé územia v Indii; Briti však neopustili Svätú Luciu, Tobago, Seychely a Maurícius.
Pravý začiatok nového francúzskeho impéria sa datuje k roku 1830, kedy začala krvavá invázia do Alžírska (súčasť Osmanskej ríše). Napoleon III. sa pokúšal o založenie protektorátu koloniálneho typu v Mexiku (medzi rokmi 1861 – 1867), ale Francúzi sa týchto plánov museli vzdať, pretože boli v nebezpečnom rozpore s americkou Monroeovou doktrínou. Napoleonovi III. sa ale podarilo získať územie v Kambodži a na juhu Vietnamu.
Francúzske územia sa významnejšie rozrástli až po prusko-francúzskej vojne z roku 1871, za obdobia tretej francúzskej republiky (trvajúcej v rokoch 1871 – 1940), kedy Francúzi dobyli celý dnešný Vietnam; spolu s Kambodžou a Laosom získaným v roku 1893 tieto oblasti tvorili Francúzsku Indočínu. Francúzska expanzia pokračovala tiež v Afrike, v roku 1881 bol v Tunisku ustanovený protektorát, pod francúzsky vplyv sa ďalej dostali rozsiahle územia v severovýchodnej Afrike na území dnešných Mauritánie, Senegalu, Guiney, Mali, Pobrežia slonoviny, Beninu, Nigeru, Burkiny, Čadu, Stredoafrickej republiky a republiky Kongo. Malá francúzska kolónia existovala aj na východnom pobreží Afriky: Džibuti (tzv. Francúzske Somálsko). V roku 1912 sa francúzskym protektorátom stalo tiež Maroko.
Francúzi tiež zakladali kolónie v Pacifiku: Nová Kaledónia, Francúzska Polynézia a Nové Hebridy (spoločná vláda so Spojeným kráľovstvom).
Najväčšieho územného rozmachu dosiahla francúzska koloniálna ríša po skončení prvej svetovej vojny, rozrástla sa o bývalé nemecké kolónie Togoland a Kamerun a de facto k nej pripadli tiež bývalé osmanské provincie Sýria a Libanon (ako mandátne územie). Vo všetkých kolóniách prebiehala európeizácia a presadzovanie francúzskej kultúry, najviac však v západnej a severnej Afrike. Tamojším obyvateľom, ktorí prijali francúzsku kultúru, dokázali rozprávať spisovne po francúzsky a prijali krst, bolo priznané francúzske občianstvo vrátane volebného práva.
Remove ads
Dekolonizácia
Francúzska koloniálna ríša sa začala rozpadať v priebehu druhej svetovej vojny, kedy Japonsko okupovalo Indočínu, Spojené kráľovstvo Sýriu, Libanon a Madagaskar a Spojené štáty americké severnú Afriku (pri bojoch s Nemeckom). Po vojne Francúzsku sa podarilo znovu obsadiť niektoré stratené územia, bolo ale konfrontované s celosvetovým tlakom na dekolonizáciu; s možnou stratou kolónií sa nechcelo zmieriť.
Ho Či Minov Viet Minh vyhlásil nezávislosť Vietnamu, čo bolo príčinou indočínskej vojny. V roku 1955 prebehlo v Kamerune povstanie za nezávislosť, ktoré bolo tvrdo potlačené. Potom, čo sa v roku 1954 Francúzi stiahli z Indočíny, boli nútený čeliť ďalšiemu krvavému konfliktu v súvislosti s alžírskymi snahami o nezávislosť, ktorú tomuto územiu odmietali udeliť. Háklivým problémom bolo hlavne postavenie značného množstva európskych kolonistov vo francúzskej severnej Afrike (tzv. pied noirs). Alžírsko získalo nezávislosť po niekoľkoročnom konflikte v roku 1962. Väčšina afrických krajín získali nezávislosť po miestnych referendách v roku 1960, Mayotte a Réunion sa ale rozhodli zostať súčasťou Francúzska ako zámorské územia.
Pod francúzskou správou dnes zotrváva len zlomok bývalej zámorskej koloniálnej ríše, najvýznamnejšie z týchto území je Francúzska Guyana (ďalšie pozri administratívne členenie Francúzska). Vo väčšine bývalých francúzskych kolónií je hlboko zakorenená francúzska kultúra, francúzština zostala ako úradný jazyk či používajú menu naviazanú na euro (menová únia západoafrických štátov používajúca CFA frank).
Remove ads
Zoznam francúzskych koloniálnych území
Remove ads
Poznámky
- Niekedy uvádzané aj len ako francúzske impérium, presnejší výraz je ale práve francúzske koloniálne impérium, nakoľko by mohlo dôjsť k zámene s francúzskym cisárstvom.
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Francouzské kolonie na českej Wikipédii.
Wikiwand - on
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Remove ads