Georgij Maximilianovič Malenkov

Georgij Maximilianovič Malenkov (* 8. január 1902, Orenburg – † 14. január 1988, Moskva) bol sovietsky politik, blízky spolupracovník Josifa Vissarionoviča Stalina a jeho dezignovaný nástupca. Člen najužšieho vedenia Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v rokoch 1939 – 1957 (tajomník Ústredného výboru, člen politbyra - prezídia ÚV).

Georgij Maximilianovič Malenkov
sovietsky politik
Predseda Sovietu ministrov ZSSR
V úrade 5. marec 1953 – 8. február 1955
Josif Stalin Nikolaj Bulganin
Biografické údaje
Narodenie	8. január 1902 Orenburg, Všeruské impérium
Úmrtie	14. január 1988 (86 rokov) Moskva, ZSSR
Politická strana	KSSZ (1920—1961, vylúčený)
Rodina
Manželka	Valeria Golubcova
Deti	Valentina, Andrej, Georgij
Odkazy
	Georgij Maximilianovič Malenkov (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Život

Bojoval v ruskej občianskej vojne. Po vstupe do komunistickej strany v roku 1920 pôsobil ako politruk jazdeckej eskadry a pluku. Po vojne vyštudoval na Moskovskej štátnej technickej univerzite N.E. Baumana elektrotechniku a bol jedným z mála vtedajších najvyšších predstaviteľov ZSSR, ktorí mali vyššie (univerzitné) vzdelanie.

Podieľal sa na predvojnových čistkách v komunistickej strane. Počas druhej svetovej vojny bol členom štátneho výboru obrany. V roku 1943 získal hodnosť generálporučíka. Bol zodpovedný za hospodársku obnovu oslobodených území.

Ako blízky Stalinov spolupracovník sa podieľal na viacerých povojnových politických procesoch, vrátane činnosti namierenej proti Ždanovovi^[1], Leningradského prípadu a prípadu židovskej antifašistickej komisie.

Podieľal sa na odstránení Beriju z vedúcich funkcií v krajine po Stalinovej smrti. V tomto období bol krátku dobu de facto najvyšším predstaviteľom krajiny. Zaviedol vydávanie občianskych preukazov pre obyvateľov vidieka. Uskutočnil reformy daňového systému a výkupných cien, ktoré zlepšili situáciu, predtým výrazne obmedzovaného vidieckeho obyvateľstva. Inicioval prepustenie nespravodlivo zadržiavaných osôb, ktoré boli zadržiavané v dôsledku stalinských represií. Na vnútrostraníckej úrovni kritizoval členov strany za korupciu, hovoril i o zločinoch Stalinovej éry. Ako zrejme prvý zo sovietskych politikov na zasadaní výboru strany hovoril o mierovom spolužití s kapitalistickými krajinami. Politicky aktívnejším Chruščovom bol však postupne odsunutý z riadiacich funkcií.

V roku 1955 bol vystavený kritike za revizionizmus a pozbavený funkcie predsedu rady ministrov. Stal sa ministrom energetiky, zotrval i vo funkcii člena prezídia ústredného výboru Strany. V roku 1957 bol zbavený všetkých vysokých štátnych funkcií spolu s Bulganinom, Molotovom a Kaganovičom ako člen tzv. protistraníckej skupiny, ktorá sa pokúšala o odstránenie Chruščova z najvyšších funkcií. Následne bol poverený vedením Usť-Kamenogorskej hydroelektrárne v Ekibastuze v Kazachstane. V roku 1961 bol vylúčený aj z vedenia strany. Bol prvým vysokým predstaviteľom, ktorý zároveň so stratou svojich funkcií neprišiel o život. Na sklonku života pôsobil ako cirkevný lektor a bolo mu umožnené vrátiť sa do Moskvy, kde aj zomrel.