LaserDisc

LaserDisc bol vôbec prvým formátom optických diskov. Pôvodne bol licencovaný a predávaný pod názvom MCA DiscoVision (alebo iba DiscoVision). LaserDisc mal veľkosť 30 cm, bol teda veľký ako gramofónová platňa, a slúžil na záznam a distribúciu filmov. Disky boli obojstranné. Obraz s horizontálnym rozlíšením približne 400 riadkov sa na ne zaznamenával analógovo, zvuk analógovo či digitálne, pričom mohol využívať aj priestorové ozvučenie vo formátoch Dolby Surround, Dolby Digital či DTS.

LaserDisc dokázal ponúknuť vyššiu kvalitu videa aj zvuku ako konkurenčný systém VHS, aj napriek tomu sa v Severnej Amerike nedočkal veľkého úspechu, prevažne kvôli vysokým cenám prehrávačov a samotných filmov. V Európe av Austrálii bol prakticky neznámy. V Japonsku a a bohatších regiónoch juhovýchodnej Ázie ako Hongkong, Malajzia a Singapur však išlo o veľmi populárne médium, ktoré prevládalo vo videopožičovniach.

História

LaserDisc bol uvedený na trh v roku 1978, teda dva roky po zavedení systému VHS a štyri roky pred nástupom kompaktných diskov. Pôvodne bol licencovaný a predávaný ako MCA DiscoVision (alebo iba DiscoVision) v Severnej Amerike. Predošlé interné názvy boli Optical Video Disk System, Reflective Optical Video Disc, Laser Optical Video Disc a Disco-Vision (s pomlčkou) a prehrávačmi označujúcimi formát ako Video Long Play.

Neskôr firma Pioneer electronic odkúpila väčšinu podielu formátu av roku 1980 ho uviedla ako LaserVision (formát) a Laserdisc (názov značky). Phillips vyrábal prehrávače zatiaľ čo MCA vyrábal disky. Kooperácia Phillips-MCA nebola úspešná a po niekoľkých rokoch skončila. Niekoľko vedcov zodpovedných za predchádzajúci výskum (Richard Wilkinson, Ray Dakin a John Winslow) založilo Optical Disc Corporation (teraz ODC Nimbus).

Prvý film vydaný na LaserDiscu v Severnej Amerike bol film Čeľuste, posledným bol film Bringing Out the Dead. Výroba LaserDiskových prehrávačov pokračovala až do 14. januára 2009, kedy Pioneer ukončil ich výrobu.

Konštrukcia

Typický laserdisk meral 30 cm v priemere a bol vyrobený z dvoch jednostranných hliníkových diskov zaliatych v plaste. Aj keď vyzerali podobne ako kompaktné disky alebo DVD, laserdisky používali analógové video, s analógovým FM stereo zvukom. Avšak aj tak boli laserdisky zaznamenávané a vyrábané podobným spôsobom ako dnešné CD, DVD a bluraye.

Keďže digitálna kódovacia a kompresná technika nebola v roku 1978 k dispozícii alebo nebola prakticky využiteľná, boli použité tri formáty založené na rýchlosti otáčania:

CAV

Konštantná uhlová rýchlosť (constant angular velocity) alebo tiež štandard play Tento formát podporoval zmrazenie obrazu (freeze), spomalené prehrávanie s meniteľnou rýchlosťou a rýchle pretáčanie. CAV disky sa otáčali konštantnou rýchlosťou (1800 otáčok pre 525 riadkovú zostavu) NTSC [Amerika, Japonsko] a 1500 ot/min u diskov pre 625riadkovú sústavu PAL [Európa]). CAV bola použitá menej ako CLV a to prevažne pre zvláštne vydanie filmov na vyznačenie bonusového materiálu a zvláštnych efektov

CLV

Konštantná lineárna rýchlosť (constant linear velocity) alebo extended play. Tieto disky boli schopné iba jednoduchého prehrávania na rozdiel od CAV. CLV disky pri nahrávaní / prehrávaní spomaľovali rýchlosť otáčania (1800-600 ot/min) a boli schopné uchovať 60 minút audia/videa na stranu, teda celkom dve hodiny na disk

CAA

CAA enkódovanie alebo konštantné uhlové zrýchlenie (constant angular acceleration) prispelo k zlepšeniu kvality obrazu a odstráneniu ďalších problémov, pričom zostalo plne kompatibilné s už existujúcimi prehrávačmi.

Zvuk

Zvuk mohol byť uložený v analógovom alebo digitálnom formáte. NTSC disky mohli niesť dve analógové audio stopy a dve nekomprimované stopy formátu PCM. PAL disky mohli niesť dve analógové či digitálne audio stopy. Dolby Digital a Digital Theater System, ktoré sú dnes bežné na DVD, boli prvýkrát k dostaniu na Laserdiskoch.

Výhody

LaserDiskové prehrávače poskytovali lepšiu ovládateľnosť ako mnohé DVD prehrávače. Užívateľ mal vždy k dispozícii funkcie ako preskakovanie, pauza alebo pretáčanie vpred/späť. Neexistovali tu žiadne používateľom zakázané funkcie, ktoré sú obvyklé pri DVD, používateľ tak vždy mohol preskočiť copyrightové varovanie. CAV disky boli schopné skočiť priamo na ľubovoľnú snímku vo videu iba zadaním čísla na diaľkovom ovládaní.

Nevýhody

Aj napriek výhodám oproti konkurenčným technológiám mal LaserDisc určite nedostatky. Disky boli veľmi ťažké (vážili okolo 250 gramov), citlivé na poškodenie a na trhu neboli disky a prístroje určené pre domáci záznam. Mechaniky prehrávačov boli pomerne hlučné z dôvodu väčších nárokov na pohonnú sústavu. Ďalšou nevýhodou bol obojstranný záznam. Na disk sa síce vošiel celý film, ale počas jeho prehrávania bolo vždy nutné otočiť disk na druhú stranu. Neskôr sa ale objavili prehrávače, ktoré dokázali čítať obe strany disku, takže nutnosť ich ručného otáčania odpadla.