posledný ruský imperátor, titulárny poľský kráľ a fínske veľkoknieža From Wikipedia, the free encyclopedia
Mikuláš II. (rus. Николай II; rodné meno Nikolaj Alexandrovič Romanov; rus. Николай Александрович Романов; * 18. máj 1868, Carskoje Selo – † 17. júl 1918, Jekaterinburg) bol posledný ruský imperátor (20. október 1894 – 15. marec 1917; skráteným oficiálnym titulom Z milosti Božej, Mikuláš II., všeruský Imperátor a Samovládca), titulárny poľský kráľ (1894 – 1915) a fínske veľkoknieža (1894 – 1917). V ruskej pravoslávnej cirkvi bol spolu so svojou manželkou a deťmi vyhlásený za svätého (pravoslávnou cirkvou v exile v roku 1981, v Rusku v roku 2000).
| Mikuláš II. | |
| Všeruský Imperátor a Samovládca | |
 | |
 | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Romanov-Holstein-Gottorp |
| Panovanie | 20. október 1894 – 15. marec 1917 |
| Korunovácia | 26. máj 1896 |
| Predchodca | Alexander III. |
| Ostatné tituly | poľský kráľ, fínske veľkoknieža |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | Николай II |
| Narodenie | 18. máj 1868 Carskoje Selo, Ruská ríša |
| Úmrtie | 17. júl 1918 (50 rokov) Jekaterinburg, Sovietske Rusko |
| Pochovanie | Katedrála sv. Petra a Pavla, Petrohrad |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Potomstvo | |
| Otec | Alexander III. |
| Matka | Mária Fiodorovna |
| Odkazy | |
 | Mikuláš II. (multimediálne súbory na commons) |
Narodil sa v rodine cárovnej Márie Fiodorovny a cára Alexandra III. ako jedno zo šiestich detí. Už vo včasnej mladosti mal Mikuláš milenku – balerínu Matyldu Krzesinskú, ktorú opustil a po smrti svojho otca sa oženil s Alix Hessensko-Darmstadskou, vnučkou kráľovnej Spojeného kráľovstva Viktórie, ktorá po sobáši v roku 1894 prijala nové náboženstvo a meno Alexandra Fiodorovna.
V roku 1895 sa cárskemu páru narodila prvá dcéra, Oľga Nikolajevna; v roku 1897 prišla na svet ďalšia dcéra, Tatiana Nikolajevna. Cárovná si veľmi želala chlapca, ale v roku 1899 sa jej narodila ďalšia dcéra – veľkokňažná Mária Nikolajevna, tak isto ako aj v roku 1901, keď sa narodila ich štvrtá dcéra – Anastázia Nikolajevna. Cárovná s cárom zúfalo túžili mať syna a ich želanie sa napokon splnilo v roku 1904, keď sa narodil cárovič Alexej Nikolajevič, no cár sa z neho nikdy nestal. U Alexeja sa v detstve prejavila závažná porucha zrážanlivosti krvi – hemofília, ktorá sa vyskytovala v rodine cárovnej, hoci samotná cárovná nemala nijaké príznaky tejto choroby, iba ju prenášala.
Mikuláš bol napriek svojej miernej povahe veľkým obdivovateľom svojho otca Alexandra III. Presadzoval cársku absolutistickú moc, ale sám bol nerozhodný a neschopný riešiť zásadné problémy, v ktorých sa krajina nachádzala.[1] Mikuláš II. sa zúčastňoval na vedení bojových operácií počas rusko-japonskej vojny v rokoch 1904 až 1905. Pričom výrazne podcenil nepriateľské sily. Po neúspechoch Ruska, ako aj prehlbujúcej sa nespokojnosti obyvateľstva s podmienkami v krajine sa začala prvá ruská revolúcia, ktorá otriasla pozíciou cára. Mikuláš II. bol preto nútený prisľúbiť vytvorenie ústavy a vznik parlamentu – Štátnej dumy. Vznik parlamentu a dumy považoval za veľkú chybu a po celý čas sa pokúšal oslabovať jeho moc.[1]
Mikuláš podporoval viaceré spiatočnícke a kontrarevolučné organizácie ako boli napr. radikálni černosotenci, kde bol čestným členom. [2]
V roku 1914 Rusko držalo ochrannú ruku nad Srbským kráľovstvom, ktorému Rakúsko-Uhorsko po atentáte na následníka trónu Ferdinanda d’Este, vyhlásilo nesplniteľné ultimátum, čo malo za následok vypuknutie 1. svetovej vojny. Cár odišiel na front. Cárovná sa starala o chorého cároviča Alexeja s pomocou ruského mystika Rasputina. Spolu so svojimi dcérami sa až do roku 1916 starali v cárskej nemocnici v Carskom Sele o zranených vojakov.
Vo februári 1917 došlo v Petrohrade k nepokojom, ktoré prerástli do otvorenej revolúcie - tzv. februárová revolúcia. Viaceré vojenské jednotky v meste sa pridali na stranu vzbúrencov. Cár sa však nachádzal na fronte v Bielorusku. Situáciu vyhodnotil tak, že požadoval potlačenie nepokojov násilím. Vzhľadom na rozsah nepokojov to už však nebolo možné. Generál Alexejev, ktorý v neprítomnosti cára v hlavnom štábe zastával funkciu najvyššieho veliteľa armády zaslal Mikulášovi II. telegram, v ktorom ho varoval pred nebezpečenstvom šírenia nepokojov do armády, čo by mohlo viesť k „hanebnému ukončeniu vojny so všetkými vážnymi následkami pre Rusko.“ Generál vyzval cára, aby okamžite „prijal opatrenia na upokojenie obyvateľstva a obnovenie normálneho života v krajine“, varoval, že „potlačenie nepokojov násilím je za súčasných podmienok nebezpečné a povedie Rusko a armádu k smrti.“[3]
Po korešpondencii s veliteľmi frontov a úvahách napokon Mikuláš II. oznámil svoju abdikáciu najprv v prospech korunného princa (svojho syna) Alexeja Nikolajeviča. Za jeho regenta mal byť ustanovený veľkovojvoda Michail Alexandrovič (cárov brat). Neskôr 2. marca (15. marca) 1917 o 23:40 však svoje rozhodnutie zmenil tak, že sa vzdal v prospech Michaila Alexandroviča. Veľkovojvoda Michail Alexandrovič však po diskusii s jedným z vodcov revolúcie Rodziankom pochopil, že ak by korunu prijal, nepokoje by pokračovali v rovnakej miere.
Keď sa 8. marca (21.) 1917 výkonný výbor Petrohradského sovietu dozvedel o cárových plánoch odísť do Anglicka, rozhodol sa cára a jeho rodinu zatknúť a skonfiškovať ich majetok. Následne bola cárovná a od 9. marca aj cár zatknutí a 5 mesiacov držaní v domácom väzení v Carskom Sele.
V auguste 1917 boli prevezení do Toboľska, menšieho mesta v Ťumenskej oblasti na západnej Sibíri, spolu s niekoľkými dvornými dámami a služobníctvom (tí s cárskou rodinou odišli dobrovoľne a niektorí z nich sa už nikdy nevrátili).
Medzitým bola Dočasná vláda, ktorá bola vytvorená po februárovej revolúcii zosadená boľševikmi pri tzv. októbrovej revolúcii. V apríli 1918 boľševici rozhodli, že Romanovcov budú súdiť v Moskve. Cára spolu s manželkou a dcérou Mariou začali prevážať z Toboľska do Moskvy. Ich cesta však skončila v Jekaterinburgu (na Urale), kde boli ubytovaní v dome inžiniera Ipatieva. Začiatkom mája 1918 za nimi presunuli aj zvyšok rodiny a služobníctva.
Keď sa k Jekaterinburgu blížili oddiely bielogvardejcov začali sa boľševické orgány obávať, že by sa mohla cárska rodina dostať na slobodu. V noci z 16. na 17. júla 1918 cársku rodinu prebudili a všetkým prikázali presunúť sa kvôli bezpečnosti do suterénu. Tam do posledného momentu nič netušiacu rodinu bez súdu popravili. Zastrelení boli Mikuláš, jeho žena Alexandra, ich 5 detí, osobný lekár Botkin a traja služobníci (okrem kuchára Sedneva).[4]
Telá odviezli do neďalekého lesa pri Sverdlovsku, prehľadali a spálili. Zvyšky boli namočené v kyseline a nakoniec zhodené do nepoužívanej banskej šachty.[5]
V tom istom roku zavraždili aj cárovho brata Michaila Alexandroviča Romanova a sestru cárovnej, Alžbetu (Ellu) – ženu cárovho strýka Sergeja.
Telá zavraždených objavil v roku 1979 archeológ Alexandr Avdonin v lese pri Sverdlovsku (dnes Jekaterinburg). Prvé predbežné analýzy DNA, ktoré potvrdili predpoklad, že sa jedná o pozostatky cárskej rodiny, boli vykonané v roku 1991.[6] V januári 1998 boli pozostatky cárskej rodiny exhumované. Po analýzach DNA boli pozostatky cára a jeho najbližšej rodiny pochované 17. júla 1998 v Katedrále sv. Petra a Pavla v Petrohrade, v deň osemdesiateho výročia ich zavraždenia. Pohrebu sa zúčastnil aj ruský prezident Boris Jeľcin.
Podľa analýz DNA, ktoré vykonali nezávislé tímy ruských, britských a amerických vedcov, bolo presvedčivo potvrdené, že sa jedná o pozostatky príslušníkov cárskej rodiny. Chýbajúce telá dvoch detí (cárovič Alexej a dcéra Mária alebo Anastázia) boli pochované na inom mieste asi 70 m od zvyšku rodiny.[7]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
