Novembrová revolúcia (1918)

Novembrová revolúcia roku 1918 v Nemecku bola ozbrojenou revoltou, ktorá mala za následok zánik monarchie a postupnú cestu k nastoleniu parlamentnej demokracie.

Novembrová revolúcia (1918)
Súčasť Prvej svetovej vojny
Barikády ozbrojených Spartakovcov, rok 1919.
Dátum 3. november 1918 – 11. august 1919 Miesto Nemecko Výsledok abdikácia posledného nemeckého cisára Viliama II. potlačenie komunistického povstania nastolenie Weimarskej republiky
Protivníci
Spartakovci KPD Bavorská republika rád	Sociálnodemokratická strana Nemecka
Velitelia
Kurt Eisner † Karl Liebknecht † Rosa Luxemburgová † Clara Zetkin	Friedrich Ebert
Historický portál

Predohra nepokojov

Radikálna ľavica mala na rozdiel od sociálnych demokratov, ktorí mali v pláne zaviesť parlamentný systém, iné predstavy. Od apríla roku 1917, keď vznikla Nezávislá sociálno-demokratická strana Nemecka, sa začali vyhrocovať názory radikálnej ľavice. Z tejto ľavice sa napokon oddelilo jej ultraľavicové krídlo, ktorým bol Zväz Spartakovcov pod vedením Karola Liebknechta a Rózy Luxemburgovej. Práve títo politickí predstavitelia si zvolili za cieľ vytvoriť a presadiť vládu rád podľa sovietskeho typu.^[1] V októbri roku 1918 sa ozbrojené boje na západnom fronte blížili smerom k hranici Nemeckého cisárstva. Navyše námorná blokáda začala spôsobovať v krajine hlad. Dňa 9. novembra roku 1918 došlo k abdikácii nemeckého cisára Viliama II. Po relatívne kratšom čase, presnejšie dňa 11. novembra roku 1918 sa oficiálne skončila Prvá svetová vojna.^[2]

Prológ revolúcie

Bezprostrednou iskrou novembrových ozbrojených potýčok bola vzbura kielskych námorníkov v dňoch 1. až 7. novembra roku 1918, pričom práve v tom čase samotní námorníci deklarovali protest voči najvyššiemu veleniu, podľa ktorého loďstvo malo v pláne vyplávať na vody mora proti britským a teda dohodovým armádam.

Moc robotníkov

Po abdikácii nemeckého cisára Viliama II. z dynastie Hohenzollernovcov došlo k aktu, podľa ktorého odovzdal Maximilián von Baden funkciu ríšskeho kancelára Fridrichovi Ebertovi ako predstaviteľovi Sociálno-demokratickej strany. Hneď po tomto kroku vyhlásil Ebertov spolupracovník na balkóne ríšskeho snemu Nemeckú republiku. V tom istom čase došlo k rovnakej proklamácii, keď práve Karol Liebknecht ako jeden z čelných predstaviteľov ľavicového radikálneho Zväzu Spartakovcov vyhlásil pred Berlínskym zámkom Nemeckú socialistickú republiku.

Práve prípad vzbúrených námorníkov vyvolal ďalšie radikálne akcie. Rady vznikali spontánne a bez predstavy koncepcie novovybudovaného štátu. Dňa 9. novembra roku 1918 sa vlna štrajkov prevalila až do Berlína, kde sa robotníkom a vojakom podarilo úspešne zaujať miesto v priestoroch vládnych budov. Následne si zvolili rady robotníckych a vojenských zástupcov. Dňa 10. novembra roku 1918 potvrdil berlínsky najvyšší orgán to, že vznikla Rada ľudových poverencov, ktorí vytvorili vládu na čele s kancelárom Fridrichom Ebertom na území celého Nemecka. Stalo sa tak zásluhou čelných predstaviteľov politických strán ako SPD a USPD (Nezávislá sociálnodemokratická strana Nemecka).^[3]

Potlačenie štrajkov a epilóg revolúcie

Roku 1919 došlo k potlačeniu prívržencov komunistického hnutia Spartakovho zväzu.^[4] Politickí členovia sa vtedy pokúsili o povstanie, ktoré malo znamenať prechod do boľševickej revolúcie. Vláda novozvoleného prezidenta Fridricha Eberta však potlačila povstanie za pomoci armádnych zložiek. Dôsledkom tejto udalosti došlo taktiež k tomu, že o o život prišli taktiež vodcovia revolúcie a to Karol Liebknecht a Róza Luxemburová. Dňa 19. januára roku 1919 sa tak mohli konečne uskutočniť prvé parlamentné voľby, čím sa napokon vydláždila cesta smerom k vládnemu spôsobu parlamentnej demokracie.^[5]