Partikulárna cirkev

Partikulárna cirkev alebo miestna cirkev (latinsky ecclesia particularis) je pojem z oblasti katolíckej teológie a kánonického práva.

Súčasné používanie

Aktuálne sa ním označuje v Kódexe kánonického práva Latinskej cirkvi akékoľvek samostatne konštituované cirkevné spoločenstvo, ktoré je súčasťou katolíckej cirkvi. Zvyčajne je definovaná na základe určitého územného rozsahu, vplyv môže mať však aj určitá tradícia či rítus. V Kódexe kánonického práva Latinskej cirkvi sa partikulárnymi cirkvami zaoberajú kánony 368 – 374.

„	Partikulárne cirkvi, v ktorých a z ktorých jestvuje jedna a jediná katolícka cirkev, sú predovšetkým diecézy, ktorým sa, ak nie je zrejmé niečo iné, pripodobňuje územná prelatúra a územné opátstvo, apoštolský vikariát a apoštolská prefektúra, ako aj natrvalo zriadená apoštolská administratúra.	“
– Kánon 368, oficiálny slovenský preklad

Podľa kánonu 373 patrí v Latinskej cirkvi právo zriaďovať miestne cirkvi len rímskemu pápežovi.

V minulosti

V dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu sa pojem partikulárna cirkev a miestna cirkev používal aj na označenie toho, čo sa dnes v Katolíckej cirkvi označuje pojmom cirkev sui iuris. Prvá časť dekrétu Orientalium Ecclesiarum s nadpisom „Partikulárne cirkvi alebo obrady“ definuje partikulárnu cirkev nasledovne:^[1]

„	Svätá Katolícka cirkev, ktorá je Kristovým tajomným telom, pozostáva z veriacich, organicky spojených v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými sviatosťami a tou istou správou, ktorí zoskupením do rozličných hierarchických celkov tvoria partikulárne cirkvi alebo obrady.	“
– Orientalium Ecclesiarum, č. 2.