britský spevák, hudobný skladateľ a hudobník From Wikipedia, the free encyclopedia
Sir James Paul McCartney MBE (* 18. jún 1942, Liverpool, Spojené kráľovstvo) je anglický spevák, skladateľ, hudobník, nahrávací a filmový producent, ktorý sa celosvetovo preslávil ako spevák a basgitarista skupiny The Beatles. Jeho skladateľská spolupráca s Johnom Lennonom patrí medzi najvýznamnejšie v histórii populárnej hudby.[3]
| Paul McCartney | |
|---|---|
 McCartney na koncerte v októbri 2018 | |
| Základné informácie | |
| Popis umelca | anglický spevák, skladateľ, podnikateľ, hudobný a filmový producent, známy ako basgitarista člen skupiny The Beatles |
| Rodné meno | James Paul McCartney |
| Umelecké mená | Paul Ramon[1] Bernard Webb[2] Fireman[2] |
| Narodenie | 18. jún 1942 (82 rokov) Liverpool, Spojené kráľovstvo |
| Žáner | rock, pop rock, psychedelický rock, experimentálny rock, rock and roll, klasická hudba, pop |
| Hrá na nástrojoch | basová gitara, gitara, klavír, klávesy, bicie, mandolína, spev |
| Roky pôsob. | 1957 — súčasnosť |
| Vydavateľstvá | Hear Music Apple Records Parlophone Capitol Records Columbia Records EMI Music Group |
| Súvisiace články |
The Beatles, The Fireman, The Quarrymen, Wings |
| Webstránka | www.paulmccartney.com |
Paul McCartney je hudobník samouk. Ovláda hru na basovú gitaru, gitaru, klávesové a bicie nástroje. Je známy melodickým prístupom k hre na basgitaru (používa často brnkadlo), má všestranný a široký tenorový hlasový rozsah (nad štyrmi oktávami) a eklekticizmom (zaujíma sa o štýly spred rocku a popu cez klasiku až po elektronickú hudbu). Svoju hudobnú kariéru začínal v roku 1957 ešte ako člen skupiny Quarrymen, ktorá sa v roku 1960 pretrasformovala na The Beatles. V roku 1967, vydaním albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, sa z McCartneyho jeho kreatívnym vedením po hudobnej, ale aj filmovej stránke, stal fakticky líder kapely. Jeho piesne skupiny Beatles „And I Love Her“ (1964), „Yesterday“ (1965), „Eleanor Rigby“ (1966) a „Blackbird“ (1968) sa radia medzi piesne sa najväčším počtom nahratých coververzií v histórii populárnej hudby.[4][5]
V roku 1970 McCartney debutoval ako sólový hudobník albumom McCartney. Po rozpade skupiny v roku 1970 sa McCartney venoval sólovej kariére. Spolu so svojou prvou manželkou Lindou a Dennym Lainom založili kapelu Wings. V 70. rokoch 20. storočia patrila kapela Wings s viac ako desiatkou medzinárodných Top 10 singlov a albumov medzi najúspešnejších hudobníkov dekády.
Ako sólový hudobník pokračoval McCartney v kariére aj v roku 1980. V roku 1993 McCartney a Martin Glover (známy pod pseudonymom Youth) spolu založili experimentálne duo The Fireman. Okrem hudby sa Paul McCartney zúčastnil projektov na podporu medzinárodných charitatívnych organizácií týkajúcich sa takých tém, ako sú práva zvierat, lov tuleňov, kladenie mín, vegetariánstvo, chudoba a podpora hudobného vzdelávania.
Paul McCartney je jedným z najúspešnejších hudobných umelcov všetkých čias. Je autorom 32 skladieb, ktoré sa dostali na vrchol rebríčka Billboard Hot 100 a podľa RIAA má v USA certifikovaný predaj 25,5 milióna hudobných nosičov. Má za sebou dve uvedenia do Rokenrolovej sieni slávy (ako člen The Beatles v roku 1988 ako sólista v roku 1999), 18 cien Grammy, v roku 1965 dostal od kráľovnej Rad britského impéria a v roku 1997 bol za prínos za hudbu povýšený na rytiera. V roku 2020 s odhadovaným majetkom 800 miliónov Libier patril k najbohatším hudobníkom na sveta.[6]
McCartneyho skladba „Yesterday“ (podpísaná podľa ústnej dohody s partnerom Johnom Lennonom menami obidvoch autorov – Lennon-McCartney) je podľa Guinessovej knihy rekordov najvyužívanejšou piesňou v dejinách populárnej hudby. V poslednej dobe sa mu podarilo prekonať ďalší rekord – najrýchlejšie vypredaný koncert. Na jeho koncert, ktorý sa uskutočnil 30. októbra 2005 v Omahe, boli lístky vypredané počas 14 minút.
James Paul McCartney sa narodil 18. júna 1942 v nemocnici, ktorá sa nachádza v liverpoolskej mestskej časti Walton. V tejto istej nemocnici sa jeho matka, Mary Patricia (rodená Mohin), vykonávala svoju prax zdravotnej sestry. Jeho otec, James („Jim“) McCartney, pri Paulovom narodení nebol prítomný kvôli svojej práci dobrovoľného hasiča, ktorú vykonával počas druhej svetovej vojny.[7] McCartney má mladšieho brata Michaela a nevlastnú sestru Ruth. Deti boli krstené podľa katolíckej viery matky, aj to napriek tomu, že ich otcom bol bývalý protestant, ktorý sa stal agnostikom. V ich domácnosti sa prílišný dôraz na náboženskú výchovu nedával.[8]
McCartney medzi rokmi 1947 až 1949 navštevoval základnú školu Stockton Wood Road v Speke. Potom kvôli preplnenému stavu žiakov v Stocktone prestúpil na juniorskú školu Josepha Williamsa v Belle Vale.[9] V roku 1953 bol jedným z troch z 90 skúšaných študentov, ktorí zložili skúšku na 11-Plus. Tento výsledok mu umožnil začať namiesto bežnej strednej školy navštevovať gymnázium Liverpool Institute.[10] V roku 1954 sa v autobuse, cestou zo svojho predmestského domu v Speke stretol so spolužiakom Georgeom Harrisonom. Z tých dvoch sa čoskoro stali priatelia. McCartney neskôr pripustil: „Mal som sklon hovoriť s ním, pretože bol o rok mladší.“[11]
McCartneyho matka Mary bola pôrodná asistentka a živiteľka rodiny. Jej zárobok im umožnil, aby sa mohli presťahovať do domu na 20 Forthlin Road v liverpoolskom predmestí, v Allertone,[12] kde žili až do roku 1964.[13] Jeho mama chodievala bicyklom za pacientmi, McCartney spomína, „ako to bolo aj o tretej ráno po husto zasnežených uliciach“.[14] Dňa 31. októbra 1956, keď mal McCartney 14 rokov, jeho matka zomrela na embóliu, ktorá bola komplikáciou po operácii rakoviny prsníka.[15] Strata McCartneyho matky bola neskôr určitým spojením s osudom Johna Lennona, ktorému matka Julia zomrela, keď mal 17 rokov.[16]
McCartneyho otec bol trúbkar a klavirista. V 20. rokoch mal džezovú kapelu, ktorá sa nazývala Jim Mac's Jazz Band. V prednej miestnosti mali piano (vzpriamený klavír). Viedol svojich synov k tomu aby boli muzikanti. Radil Paulovi, aby chodil na hodiny klavíra. no on sa však radšej učil len podľa sluchu.[17] Keď mal Paul 11 rokov, jeho otec ho nahovoril, aby sa zúčastnil konkurzu do speváckeho zboru Liverpoolskej katedrály, no neprijali ho. McCartney potom nastúpil zboru v kostole sv. Barnabáša v Mossley Hill.[18] Na štrnáste narodeniny dostal McCartney od otca poniklovanú trúbu. Potom ako sa vďaka rádiu Luxembourg stal populárnym rock and roll, Paul vymenil trúbu za akustickú gitaru L15 Framus Zenith (model 17). Chcel totiž vedieť popri hre na hudobný nástroj aj spievať.[19] Paul McCartney je ľavák. Bolo pre neho ťažké hrať na gitare pre pravákov, ale potom, čo si všimol plagát propagujúci koncert Slima Whitmana, uvedomil si, že Whitman hrá ľavou rukou tak, že si na gitare obráti poradie strún.[20] Svoju prvú pieseň, „I Lost My Little Girl“, Paul McCartney zložil na gitare Zenith, ďalšia z prvých jeho vtedajších melódií, ktorú zložil na klavíri, bola prvotnou verziou piesne „When I Sixty-Four“. Hudobne bol Paul McCartney ovplyvnený americkým rhythm and blues a jeho školským idolom sa stal Little Richard. Prvá pieseň, ktorú Paul McCartney v rámci talentovej súťaže prázdninových táborov Butlin's Filey verejne zahral bola jeho „Long Tall Sally“.[21]
Keď mal Paul McCartney pätnásť rokov, dňa 6. júla 1957, sa v kostole sv. Petra vo Wooltone McCartney stretol s Johnom Lennonom a a členmi jeho kapely Quarrymen.[22] The Quarrymen hrali mix rokenrolu a skifflu, čo je druh populárnej hudby s džezovými, bluesovými a folkovými vplyvmi.[23] Krátko po stretnutí členovia McCartneyho do skupiny prizvali. Začal s nimi skúšať hrať na rytmickú gitaru. Spriatelil sa s Johnom Lennonom. Harrison sa v roku 1958 pridal ako hráč na sólovú gitaru, po ňom sa v roku 1960 ku skupine pripojil aj Lennonov priateľ z umeleckej školy, Stuart Sutcliffe.[24] Do mája 1960 skupina vyskúšala niekoľko názvov. Volali sa Johnny and the Moondogs, Beatals, či The Silver Beetles.[25] Meno The Beatles si dali v auguste 1960. Krátko pred hudobným angažmánom, kedy vycestovali hrať v nočných kluboch v Hamburgu prijali do skupiny bubeníka Peteho Besta.[26]
.jpg)
V roku 1961 Stuart Sutcliffe od The Baeatles odišiel a McCartney sa, bez ohľadu na to či má o to záujem, stal v kapele basgitaristom.[27] Keď boli v Hamburgu, nahrávali po prvý raz aj profesionálne. Na nahrávke singlu „My Bonnie“ od anglického speváka Tonyho Sheridana sú označení ako jeho sprievodná kapela, ktorú nazvali The Beat Brothers.[28] Toto nahrávanie na nich upriamilo pozornosť Briana Epsteina, ktorý sa stal kľúčovou postavou v ich ďalšom vývoji a v napredovaní ich komerčného úspechu. Epstein sa ich manažérom stal v januári 1962.[29] V auguste sa k nim pripojil Ringo Starr a skupina mala svoj prvý hit „Love Me Do“, ktorý sa stal populárnym v Spojenom kráľovstve v roku 1963 a o rok neskôr aj v Spojených štátoch. Hystéria fanúšikov ich kapely sa stala známou ako „Beatlemánia“ a tlač niekedy označovala McCartneyho ako „roztomilého Beatle“.[30] V roku 1963 skupina The Beatles vydala dva štúdiové albumy: Please Please Me a With the Beatles. Ďalšie dva nasledovali v roku 1964: A Hard Day's Night a Beatles for Sale.[31] McCartney bol spolu s Lennonom spoluautorom mnohých ich vtedajších najväčších hitov, napríklad aj „I Saw Her Standing There“, „She Loves You“, „I Want to Hold Your Hand“ (1963) a „Can't Buy Me Love“ (1964).[32]
V auguste 1965 skupina The Beatles vydala McCartneyovu skladbu „Yesterday“, pri ktorej nahrávaní bolo použité sláčikové kvarteto. Skladba sa nachádza medzi skladbami na albume Help!. Táto pieseň bola prvou nahrávkou skupiny, na ktorej použili prvky prevzaté z klasickej hudby a bola aj prvou, pri ktorej bolo zaznamenané autorstvo len od jedného člena kapely.[33] Pieseň „Yesterday“ sa stala skladbou, z ktorej v histórii populárnej hudby vyšlo najviac registrovaných coververzií.[34] Neskôr v tom isto roku, počas nahrávania albumu Rubber Soul, začal v skupine Paul McCartney v dovtedajšej hudobnej dominancii nahrádzať Johna Lennona. Muzikológ Ian MacDonald o tom píše: „Od [1965] ... [McCartney] bol v popredí nielen ako skladateľ piesní, ale aj ako inštrumentalista, aranžér, producent a de facto hudobne riadil skupinu The Beatles.“[35] Kritici označujú Rubber Soul za významný krok kapely v procese zdokonaľovania a prepracovanosti po hudobnej a aj textovej stránke.[36] Začali medzi nimi vznikať nezhody akou bolo napríklad v spore o skutočné autorstvo hudby k piesni „In My Life“.[37] McCartney o období prípravy albumu povedal: „Mali sme svoje predtým obdobie roztomilých chlapcov a vtedy sme dospeli k názoru, že je čas postúpiť ďalej.“[38] Nahrávací technik Norman Smith z nahrávania albumu Rubber Soul opisuje náznaky stupňujúcich sa sporov v rámci skupiny: „konflikt medzi Johnom a Paulom bol zjavný... [a] pokiaľ ide o Paula, George [Harrison] podľa jeho názoru nemohol urobiť nič dobré – Paul bol vyberavý.“[39] V roku 1966 vydali The Beatles album Revolver. Vďaka sofistikovaným textom, štúdiovým experimentom a rozšírenému repertoáru hudobných žánrov, od inovatívnych sláčikových aranžmánov až po psychedelický rock, album bol pre Beatles umeleckým skokom.[40] Prvý z troch po sebe nasledujúcich McCartneyho A-strán, bol prvým singlom vydaným ešte pred albumom skladba „Paperback Writer“.[41] Skupina Beatles k piesni vyrobila krátky propagačný film a ďalší pre jej stranu B, pieseň „Rain“. Filmové snímky, ktoré Harrison označil za „predchodcu videoklipov“, sa v júni 1966 vysielali v programoch Ed Sullivan Show a Top of the Pops.[42] Súčasťou albumu Revolver bola aj McCartneyho pieseň „Eleanor Rigby“, ktorá obsahovala strunový oktet. Podľa Goulda je pieseň „neoklasická tour de force... skutočný hybrid, ktorý sa nezhoduje so žiadnym rozpoznateľným štýlom ani piesňovým žánrom“.[43] Okrem niektorých sprievodných vokálov pieseň naspieval sólovo McCartney, sláčiky aranžoval producent George Martin.[44]
Skupina uskutočnila posledný komerčný koncert na konci svojho amerického turné v roku 1966.[45] Neskôr v tom istom roku McCartney dokončil svoj prvý hudobný projekt, ktorý produkoval nezávisle od skupiny – išlo filmovú hudbu k britskej filmovej komediálnej dráme z roku 1966, The Family Way. Partitúra vznikla v spolupráci s Martinom, ktorý na napísanie jej trinástich variácií použil dve McCartneyho témy. Soundtrack v v hudobných rebríčkoch prepadol, ale McCartney zaň dostal cenu Ivora Novella Award za najlepšiu inštrumentálnu tému.[46]
.jpg)
Na konci koncertnej kariéry skupiny The Beatles McCartney chcel, aby aby skupina pokračovala aspoň v štúdiovej tvorbe. Výsledkom bol album Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, ktorý je považovaný za prvý skutočný konceptuálny album rockovej histórie.[47] McCartney sa pri ňom nechal inšpirovať nápadom, že vytvoria pre skupinu novú osobnosť, ktorá slúžila ako prostriedok experimentovania a svojim fanúšikom demonštrovala, že hudobne dospeli.[48] Ako McCartney neskôr vysvetlil: „Mali sme dosť toho, že sme Beatles. Skutočne sme nenávideli ten trápny prístup štyroch malých mop-top. Neboli sme už chlapci, boli sme muži ... a [my] sme si mysleli, že sme skôr umelci než iba vystupujúci interpreti.“[49] Od novembra 1966 začala skupina produkovať album, na ktorého nahrávanie si zvolila experimentálny prístup.[50] Nahrávanie skladby „A Day in the Life“ si vyžadovalo štyridsaťčlenný orchester, pri ktorm sa pri dirigovaní striedali Martin s McCartneyom.[51] Na nahrávaní vo februári 1967 vyrobili dvojitý „A-singel“: „Strawberry Fields Forever“ / „Penny Lane“ album vyšiel v júni toho istého roka.[31] Na motívy náčrtku od McCartneyho obsahoval obal albumu koláž navrhnutú popartovými umelcami Peterom Blakeom a Jannom Haworthom, na ktorej boli Beatles v kostýmoch ako Sgt. Klubová kapela Pepper's Lonely Hearts, ktorá stojí obklopená množstvom vtedajších celebrít.[52] K obalu albumu vznikalo množstvo často šialených analýz.[53]
Po Epsteinovej smrti v auguste 1967 vzniklo v skupine vákuum a začali uvažovať ako pokračovať ďalej..[54] McCartney sa postupne stal de facto vodcom a obchodným manažérom skupiny.[55] Po tejto zmene vedenia McCartney navrhol, aby skupina zrealizovala plán na výroby televízneho filmu, ktorým sa mal stať Magical Mystery Tour. Podľa Marka Lewisohna bol projekt „v celom priebehu svojej realizácie administratívnou nočnou morou“.[56] McCartney do veľkej miery film režíroval, čo v skupine prinieslo prvé kritické reakcie.[57] Soundrack k filmu bol ale úspešnejší. Vyšiel vo Veľkej Británii ako šesťskladbové EP (Extended Play), v USA pod rovnakým názvom ako album, ktorý bol doplnený piatimi skladbami z predošlých singlov skupiny.[31] Album Magical Mystery Tour dosiahol v tejto kompilácii v prých troch týždňoch od svojho vydania tržbu, vtedajší rekord pre spoločnosť Capitol, 8 miliónov dolárov.[58]
Animovaný film Beatles Yellow Submarine, voľne založený na imaginárnom svete vyvolanom McCartneyho skladbou z roku 1966, mal premiéru v júli 1968. Hoci kritici film pre jeho vizuálny štýl, humor a hudbu obdivovali, album so soundtrackom, ktorý vyšiel o šesť mesiacov neskôr sa s nadšenou odozvou na trhu nestretol.[59] Koncom roku 1968 sa vzťahy v kapele zhoršovali. Napätie rástlo aj počas nahrávania ich eponymného dvojalbumu známeho tiež ako „Biely album“. Napätie sa sa zhoršovalo aj nasledujúci rok počas nahrávania projektu Let It Be. McCartney o tom hovoril: „Boli sme veľmi negatívni, odkedy pán Epstein zomrel... vždy sme tak trochu bojovali proti [jeho] disciplíne, ale hlúpe už potom bolo bojovať proti takejto disciplíne, ak je naša vlastná“.[60]
V marci 1969 sa McCartney oženil so svojou prvou manželkou Lindou Eastmanovou a v auguste sa páru narodilo ich prvé dieťa, ktoré dostalo meno po Paulovej zosnulej matke Mary.[61] Paul si adoptoval Lindinu dcéru z prvého manželstva Heather. Spoločne s Lindou mali tri deti – Mary Annu, Stellu Ninu a Jamese Louise. Obaja manželia tvrdili, že okrem deviatich dní, keď bol McCartney v roku 1980 v japonskom väzení (za držanie marihuany), boli každý deň spolu. Abbey Road bol posledným nahraným albumom skupiny. Martin pri ňom navrhol aby bol „neustále sa rozvíjajúcim hudobným dielom“ a vyzval skupinu, aby pri jeho výrobe uvažovala symfonicky.[62] McCartney súhlasil, Lennon nie. Nakoniec dosiahli kompromis a súhlasili s McCartneyho návrhom: album s jednotlivými skladbami na jednej strane a dlhou prepojenou zmesou na druhej strane vtedajšieho vinylového nosiča.[62] V októbri 1969 sa objavili správy o tom, že McCartney v roku 1966 zomrel pri autonehode a nahradil ho dvojník. To sa však rýchlo vyvrátilo, keď sa na obálke novembrového čísla časopisu Life predstavil Paul a jeho rodina, spolu s nápisom „Paul je stále s nami“.[63]
Paul McCartney bol práve uprostred obchodných nezhôd so svojimi spoluhráčmi, keď 10. apríla 1970 oznámil svoj odchod zo skupiny.[64] Dňa 31. decembra 1970 podal žalobu na formálne rozpustenie skupiny a v marci 1971 súd ustanovil správcu, ktorý mal v budúcnosti dohliadať na financie spoločnosti Apple. Anglický súd potom 9. januára 1975 právoplatne zrušil partnerstvo skupiny Beatles. Sporadické spory proti ich nahrávacej spoločnosti EMI, Klein a navzájom však až do roku 1989 naďalej pretrvávali.[55]
Keď sa The Beatles v rokoch 1969 – 70 rozpadali, McCartney upadal do depresie. Prechádzal krízou a tieto stavy mu pomohla prekonať manželka, ktorá vyzdvihovala jeho skladateľské schopnosti a povzbudzovala ho k ďalšej tvorbe, písaní a nahrávaní nových piesní. Poctu jej vzdal piesňou „Maybe I'm Amazed“,ktoré sa zaoberá jeho stavom po rozpade The Beatles, v slovách jej textu dodáva, že „to bol môj pocit: Možno som ohromený tým, čo sa deje... Možno som muž a možno ty“ si jediná žena, ktorá mi kedy mohla pomôcť; Baby, nepomôžeš mi pochopiť... Možno som ohromený tým, ako si ma vytiahla z času, postavila ma na čiaru, Možno som ohromený spôsobom Naozaj ťa potrebujem.“ a dodal, že „každá milostná pieseň, ktorú píšem, je pre Lindu.“[65][66]
V roku 1970 pokračoval v svojej hudobnej kariére vydaním svojho prvého sólového albumu, McCartney, ktorý sa dostal na vrchol hudobných rebríčkov v Spojených štátov. Okrem niektorých vokálnych vstupov jeho manželky, Lindy, je McCartney albumom dielom jediného človeka, Paul McCartney naň skomponoval piesne, nahral nástroje, ako ich aj sám všetky naspieval.[67] V roku 1971 spolupracoval s manželkou Lindou a hráčom na bicie nástroje, Dennym Seiwellom na svojom druhom albume, ktorý vyšiel pod názvom Ram. V Spojenom kráľovstve sa tento hudobný nosič dostal na vrchol, v USA bol v rebríčkoch piaty. Singel k tomuto albumu, „Uncle Albert/Admiral Halsey“, bol v amerických rebríčkoch prvý.[68] Neskôr v tom istom roku sa k McCartneyimu a Seiwellovi pripojil bývalý člen skupiny Moody Blues, gitarista Denny Laine a založili spolu kapelu, ktorú nazvali Wings. McCartney k založeniu skupiny povedal: „Wings boli náročným nápadom... akákoľvek skupina, ktorá by mala byť nútená nasledovať [úspech Beatles], by mala ťažkú prácu ... Našiel som sa v tejto polohe, bola to voľba medzi pokračovaním alebo koncom a ja som hudbu miloval príliš na to, aby som s ňou dokázal prestať.“[69] V septembri 1971 sa McCartneyovcom narodila dcéra. Dostala meno po Lindiných starých mamách, ktoré mali obidve meno Stella.[70]
Prvé koncertné turné skupiny Wings začalo v roku 1972 po príchode ďalšieho gitaristu Henryho McCullougha. Ich debutové vystúpenie sa konalo pred sedemsto divákmi v sále na University of Nottingham. Po ňom nasledovalo ďalších desať koncertov. Cestovali na ne v dodávke na neohlásené vystúpenia po univerzitách po Veľkej Británii. Ubytovávali sa skromne a vyplácaní boli z hotovosti, ktorú získali zo vstupného od študentov. Na koncertoch sa pritom bránili hraniu repertoáru kapely The Beatles.[71] McCartney neskôr povedal: „Hlavnou vecou, ktorú som nechcel, bolo prísť na pódium, tvárou v tvár všetkým trápnym prvým piatim radov ľudí z tlače s podložkami s paiermi na písanie. Všetci títo ľudia sa na mňa dívali a hovorili: „No, nie je už taký dobrý aký bol.“ Takže sme sa rozhodli ísť na to univerzitné turné, ktoré ma znervóznilo... na konci tohto turné som sa cítil pripravený na niečo iné, a tak sme sa vybrali do Európy.“[72] Počas siedmich týždňov a 25 koncetov skupiny Wings po Európe, skupina hrala iba repertoár skupiny Wings a piesne zo sólových albumov Paula McCaertneyiho. Jediná skladba, ktorú hrala skupina Wings a bola aj v repertoári kapely The Beatles bol coververzia piesne Little Richarda „Long Tall Sally“. McCartney chcel, aby sa toto turné vyhlo veľkým miestam. Väčšina malých sál, ktoré hrali, mala kapacitu menej ako 3 000 ľudí.[73]
V marci 1973 mali Wings svoj prvý americký singel číslo jedna. Bola to nahrávka „My Love“, ktorá pochádza z ich druhého albumu Red Rose Speedway, ktorý bol v amerických rebríčkoch číslom jeden a v prvej päťke vo Veľkej Británii.[74] Výsledkom spolupráce McCartneyho s Lindou a s bývalým producentom skupiny Beatles Martinom bola pieseň „Live and Let Die“, ktorá bola ústrednou piesňou pre rovnomenný film zo série príbehov Jamesa Bonda. Táto pieseň nominovaná na Cenu akadémie bola v rebríčkoch USA na druhom a v Spojenom kráľovstve na deviatom mieste. Za orchestrálne aranžmány v skladbe dostal George Martin cenu Grammy.[75] Profesor hudby a skladateľ, Vincent Benitez, označil skladbu za „vzor symfonického rocku“.[76]
Po odchode McCullougha a Seiwella v roku 1973 nahrali McCartneyovci a Laine album Band on the Run, ktorý bol prvým zo siedmich platinových LP platní kapely Wings.[77] Album bol americkou aj britskou rebríčkovou jednotkou, vlastne prvým ktorý bol v obidvoch týchto hudobných trhoch na vrchole a prvý v histórii časopisu Billboard ktorý sa za rôznych okolností umiestnil v ich rebríčkoch trikrát. Bol to jeden z najlepšie predávaných albumov dekády a v britských rebríčkoch sa držal 124 týždňov. Časopis Rolling Stone ho označil za jeden z najlepších albumov roka 1973. V roku 1975 získal Paul McCartney a kapela Wings za pieseň „Band on the Run“ cenu Grammy za najlepšiu popovú vokálnu nahrávku a Geoff Emerick získal cenu Grammy za najlepšie technicky zvládnuté nahrávanie hudobného
