Pierre Reverdy

Pierre Reverdy (* 13. september 1889, Narbonne Aude, Francúzsko – † 17. jún 1960, Solesmes (Sarthe), Francúzsko)^[1] bol francúzsky básnik. Je spájaný s kubizmom a so začiatkami surrealizmu, mal výrazný vplyv na modernú francúzsku poéziu.

Pierre Reverdy
básnik, spisovateľ,
Pierre Reverdy, portrét od Amedea Modiglianiho, 1915
Osobné informácie
Rodné meno	Pierre Reverdy
Narodenie	13. september 1889
	Narbonne, Aude Francúzsko
Úmrtie	17. jún 1960 (60 rokov)
	Solesmes (Sarthe), Francúzsko)
Národnosť	francúzska
Štátna príslušnosť	Francúzsko
Zamestnanie	spisovateľ, básnik
Dielo
Žánre	báseň, próza, lit. kritika
Literárne hnutie	kubizmus, surrealizmus
Debut	Poèmes en prose
Ovplyvnený	kubizmus, surrealizmus
Ovplyvnil	André Breton, moderná francúzska poézia
Podpis
Odkazy
	Pierre Reverdy (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Biografický portál

Život

Mladosť

V matrike v Narbonne je zapísaný ako dieťa neznámeho otca a matky. Až vo veku 22 rokov bol uznaný svojou mamou. V roku jeho narodenia bola vydatá, ale jej manžel žil v Argentíne. Až v roku 1897 sa mohla druhý krát vydať, za Reverdyho otca, vinohradníka v Montagne noire. Pierre Reverdy pochádza z rodiny pôvodne sochárov a kamenárov pracujúcich na kostoloch (jeho otec ale opustil rodinnú tradíciu a začal obchodovať s vínom). Celý život Pierra Reverdyho je preto poznačený religióznym citom. Vo svojich štúdiách pokračoval v Toulouse a v Narbonne.^[1]

Paríž

Do Paríža prichádza v októbri 1910. Na Montmartri, v slávnom Bateau-Lavoire, stretáva svojich prvých priateľov: Guillaume Apollinaire, Max Jacob, Louis Aragon, André Breton, Philippe Soupault a Tristan Tzara. Počas šestnástich rokov žil, aby tvoril knihy. Jeho priateľmi boli Pablo Picasso, Georges Braque a Henri Matisse. Všetky tieto roky sú spojené viac alebo menej s rozkvetom surrealizmu, ktorého bol jedným z inšpirátorov. Jeho koncepcia poetického obrazu má obzvlášť veľký vplyv na mladého André Bretona a jeho teoretizáciu surrealistického hnutia.

Pierre Reverdy je spolu s Apollinairom ten, ktorý prijíma surrealistov pri ich príchode do Paríža počas vojny. Aragon rozpráva: "On bol, keď sme mali dvadsať rokov, Soupault, Breton, Éluard a ja, pre nás všetkou čistotou na svete. Náš blízky najstarší brat, vzorový básnik." Počas vojny žil v dosť veľkej biede, zosilnenej zimou a nedostatkom uhlia. Louis Aragon hovorí: " Vidím ho v rue Cortot v čase biedy a násilia, jednu zimu, keď bolo uňho doma strašne chladno, jeho žena bola chorá a v byte nad ním býval diabol Utrillo, ktorý robil stále rámus, bolo to na zabitie. V Reverdyho čiernych očiach bol taký oheň hnevu, aký som ešte nikde u nikoho nevidel, možno, ako v noci horeli úponky viniča uprostred vinohradu. Spomínam si na ten deň, keď musel jednému z tých bohatých mužov, ktorí tak milujú umenie, predať malého Braquea, ktorý preňho nebol len obrazom, a keď sa v poslednej chvíli, keď sa ho už mal vzdať, zúrivo zmocnil plátna a perami ho pobozkal, na úžas osvieteného amatéra."^[1]

Revue Nord-Sud

15. marca 1917 vyšlo prvé číslo revue „Nord-Sud“, na ktorej spolupracovali básnici dadaizmu, neskôr surrealizmu. Názov revue vzišiel z názvu spoločnosti prevádzkujúcej metro, ktorá otvorila v roku 1910 linku spájajúcu Montmartre s Montparnassom. Názov znamenal vôľu "spojiť tieto dve centrá tvorby". Pierre Reverdy vymyslel tento projekt koncom roka 1916, zatiaľ čo umelecký život bol stále umŕtvený Prvou svetovou vojnou, aby ukázal paralely medzi poetickými teóriami Guillaume Apollinaira, Maxa Jacoba a seba samého, naznačujúc tak začiatok novej epochy pre poéziu a umelecké myslenie. Reverdy v revue prezentuje svoje literárne teórie, takisto početné reflexie o kubizme, menovite kubizme svojich priateľov Pabla Picassa a Georgesa Braqua. Joan Miró zobrazuje revue na obraze, ktorý nesie jej meno, „Nord-Sud“ (1916–1917), robí tak na počesť básnika a výtvarníkov, ktorých obdivuje.

V štrnástich zošitoch revue – ktoré vychádzajú od marca 1917 do konca 1918 – sa objavujú mená Andrého Bretona, Philippa Soupaulta, Louisa Aragona alebo ešte Tristana Tzaru, vtedy vodcov dadaistického hnutia. Títo publikujú v tom istom čase aj v revue „SIC“, ale podľa Adrienne Monnier: "André Breton, Louis Aragon a Philippe Soupault seriózne debutujú práve v Nord-Sud (v SIC to nebolo príliš seriózne)."

Na konci 20. rokov 20. storočia bol milencom Coco Chanel, ktorej venoval početné básne.

Solesmes

V roku 1926 vo veku 37 rokov oznamuje, že "slobodný mysliteľ si slobodne vyberá Boha" a sťahuje sa do meditatívneho ústrania benediktínskeho kláštora v Solesmes, kde zostáva, hoci pravdepodobne stratil vieru, až do svojej smrti v roku 1960. Zrodili sa tam najkrajšie zbierky, „Sources du vent“, „Ferraille“ alebo „Le Chant des morts“. V poslednom roku života napísal „Sable mouvant“, poetický testament, v ktorom zjednodušuje svoje verše a kde hlas zostáva nerozhodným (jeho posledný verš neobsahuje poslednú bodku na konci). Chce, aby zostal po ňom len symbolický portrét zbavený detailov existencie a navrátený k podstate.

Štýl a koncepcia poézie

Štýl Pierra Reverdyho sa zúčastňuje na obnovení poetického písania na začiatku 20. storočia. Známe sú síce hlavne jeho úvahy o kubizme, viac však premýšľal "nad vzťahmi medzi skutočnosťou a básňou na jednej strane a medzi časom a námetom na strane druhej". Ako horlivý obdivovateľ Mallarmého a jeho slávneho "hodu kockami" si požičiava od neho jeho čipkovanú formu so systematickým návratom k línii veršov šikmých hrán. Vychádzajúc z lepenia papiera, postupu vypožičaného z kubizmu, ku ktorému chce veľmi skoro pripojiť písanú formu, hľadá týmto prostriedkom prístup do srdca vecí skôr ako na ich povrch. Báseň je teda skôr vyvolaním ich konsubstančnej reality prostredníctvom toho, čo naznačujú obrazy, než opisom či doslovným rozprávaním. Prostriedky porovnanie a metafora sú tam prvoradé. Ako hovorí sám básnik, v súlade s koncepciou "ohromujúceho obrazu" a analógie podľa André Bretona ide o prepojenie dvoch slov s významom navzájom od seba vzdialeným, aby sa odhalili tajné spojenia medzi vecami, aby sa vytvorili „neslýchané vzťahy“, akýsi vizuálny šok na stránke, a intelektuálny zároveň, čo umožňuje vytvoriť to, čo Reverdy nazýva „šok z poézie“. Picasso hovorí tiež, že Reverdy píše podľa neho ako maliar. Neopustil nikdy tento ideál písania, ktorý si vybral v kubistickej epoche a táto zaujatosť mala rozhodujúci vplyv na všetkých veľkých básnikov, ktorí ju nasledovali, v prvom rade na básnikov surrealizmu.

Podľa Étienna-Alaina Huberta Reverdy pozdvihuje "poéziu do výšok, kde sa stáva tajomnou a nenahraditeľnou súčasťou stavu ľudskosti". Poézia je pre neho „napätie celého bytia“, ide menej o písanie atramentom ako krvou. Reverdy bol vždy v opozícii voči angažovanej literatúre alebo "príležitostnej poézii", formulácia, čo bola v móde v rokoch 1945-1946, ktorú mení na "Príležitosti poézie" - názov eseje z roku 1946, v ktorej odporuje nie bez irónie zástancom militantizmu: "že ide básnik na barikádu, to je dobre [...], ale nemôže ísť na barikádu a spievať o barikáde zároveň. Je treba, aby spieval predtým alebo potom. Okrem toho je kľúčovým slovom jeho koncepcie poézie „cit“, poézia nespočíva ani vo veciach, ani v slovách, nespočíva dokonca "nikde", ale je to človek, ktorý ju necháva prísť, nachádza ju v sebe, vo svojom vzťahu k veciam, ku svetu prostredníctvom slov:

"Jedny slová nie sú poetickejšie ako tie druhé. Pretože poézia nie je viac v slovách ako v západe slnka alebo nádhernom šírení úsvitu - nie viac v smútku ako v radosti. Je v tom, čo sa stáva so slovami zasahujúcimi ľudskú dušu, keď premenili západ slnka alebo svitanie, smútok alebo radosť. Je v transmutácii vecí, vykonávanej prostredníctvom moci slov a reakcií, ktoré majú na seba navzájom vo svojom usporiadaní — ozývajúc sa v duši a v senzibilite."

Posmrtné uznanie

Vo svojom článku venovanom Reverdyho úmrtiu Louis Aragon napísal rovnako: Jeho veľkosť, čo by som k nej mohol dodať, aby som ju porovnal so živými a mŕtvymi? Zostáva nám Saint-John Perse a Marie Noëlová, bol tu Apollinaire, bol tu Eluard." Množstvo básnikov vzdalo česť Pierrovi Reverdymu, venujúc mu články alebo dedikujúc mu básne, ku ktorým patrili André du Bouchet, Jacques Dupin, Edmond Jabès, Ricardo Paseyro, Pablo Neruda, Kateb Yacine. René Char povedal o ňom, že to bol „básnik bez biča a zrkadla“.

François Chapon, predseda Reverdyho komisie a priateľ básnika od roku 1955 až do jeho smrti, hovorí, že viedol „tvrdý život“ v ústraní a chudobe, s najväčšou ľahostajnosťou a neústupčivosťou voči akejkoľvek publicite alebo reputácii: čistota jeho správania sa zhodovala s čistotou jeho básní. Nebol spolupáchateľom akejkoľvek pretvárky, akejkoľvek konvencie: bezprostredná, spontánna, úžasná sloboda. [...] Nikdy nehovoril o svojom diele. Stretol som veľa spisovateľov. Nevidel som medzi nimi žiadneho, ktorý by sa tak málo staral o svoje rukopisy a o budúcnosť svojho diela."

11. júna 2010 pri príležitosti 50. výročia úmrtia básnika sa zišiel okrúhly stôl organizovaný Emanuelom Vaslinom v mestskej knižnici v Sablé-sur-Sarthe: Atoine Emaz, predseda Komisie poézie v „Národnom centre knihy “ a autor doktorskej dizertácie o Pierrovi Reverdym, Claude Cailleau, autor životopisu básnika a tiež Jean Riouffreyt, historik. Reverdyho dielo inšpirovalo často speváčku Mylène Farmer.

Diela

• Poèmes en prose, Paris, Imprimerie Birault, 1915.
• La Lucarne ovale, Paris, Imprimerie Birault, 1916.
• Quelques poèmes, Paris, Imprimerie Birault, 1916.
• Le Voleur de Talan, román, Avignon, Imprimerie Rullière, 1917.
• Les Ardoises du toit, s dvomi kresbami od Georges Braque, Paris, Pierre Reverdy, 1918.
• Les Jockeys camouflés et période hors-texte, s piatimi kresbami od Henri Matisse, Imprimerie F. Bernouard, 1918. Vydanie odsudzované básnikom aj ilustrátorom. „Jediné schválené“ vydanie s konečným výtlačkom z 30. decembra 1918 bolo vytlačené u Biraulta.
• La Guitare endormie, so štyrmi kresbami Juan Grisa, Paris, Imprimerie Birault, 1919.
• Self defence, essai critique, Paris, Imprimerie Birault, 1919.
• Étoiles peintes, s jedným leptom od André Deraina, Paris, Le Sagittaire, 1921.
• Cœur de chêne, s ôsmimi rytinami v dreve od Manolo, Paris, Éditions de la Galerie Simon, 1921.
• Cravates de chanvre, s tromi leptami od Pablo Picasso, Paris, Éditions Nord-Sud, 1922.
• Pablo Picasso et son œuvre, in Pablo Picasso, s 26 reprodukciami malieb a kresieb, Paris, Gallimard, 1924.
• Les Épaves du ciel, Paris, Gallimard, 1924.
• Écumes de la mer, s jedným portrétom autora od Picassa, Paris, Gallimard, 1925.
• Grande nature, Paris, Les Cahiers libres, 1925.
• La Peau de l'homme, roman, Paris, Gallimard, 1926.
• Le Gant de crin, Paris, Plon, 1927.
• La Balle au bond, s portrétom od autora Amedeo Modigliani, Marseille, Les Cahiers du Sud, 1928.
• En vrac, Monaco, Éditions du Rocher, 1929.
• Sources du vent, s jedným portrétom autora od Picassa, Paris, Maurice Sachs éditeur, 1929 ; rééd. s kresbami od Roger Brielle, Genève/Paris, Éd. des Trois collines, coll. « Le point d'or », 1946.
• Flaques de verre, Paris, Gallimard, 1929.
• Pierres blanches, s portrétom autora a frontispice od Marc Chagall, Carcassonne, Éditions d'art Jordy, 1930.
• Risques et périls, zbierka poviedok napísaných medzi 1915 až 1928, Paris, Gallimard, 1930.
• Ferraille, Bruxelles, les Cahiers du Journal des poètes, 1937.
• Préface à Déluges, de Georges Herment, Paris, José Corti, 1937.
• Plein verre, Nice, Éditions des Îles de Lérins, 1940.
• Plupart du temps, zbierka kníh "Poèmes en prose", Quelques poèmes, La Lucarne ovale, Les Ardoises du toit, Les Jockeys camouflés, La Guitare endormie, Étoiles peintes, Cœur de chêne et Cravates de chanvre, bez ilustrácií, Paris, Gallimard, 1945; nové vydanie r. 1969 v edícii « Poésie ».
• Préface à Souspente, d'Antoine Tudal, Paris, Éditions R. J. Godet, 1945.
• Visages, so 14 litografiami od Henri Matissa, Paris, Le Chêne, 1946.
• Le Chant des morts, so 125 litografiami od Pabla Picassa, Tériade éditeur, 1948 ; nové vydanie s predhovorom od François Chapon, Paris, Éditions Gallimard, coll. « Poésie », no 519, 2016 (identické s pôvodným vydaním).
• Le Livre de mon bord, zbierky poznámok napísaných medzi 1930 až 1936, Paris, Mercure de France, 1948.
• Tombeau vivant dans Tombeau de Jean-Sébastien Galanis, disparu en mer pour la France, album composé et illustré par son père Dimitri Galanis, avec une pointe-sèche de Jean-Gabriel Daragnès], textes de Paul Valéry, Jean Cocteau, Max Jacob, André Malraux, Marcel Arland, imprimé par Daragnès, Paris, 1949.
• Main d'œuvre, zbierka kníh Grande nature, La Balle au bond, Sources du vent, Pierres blanches, Ferraille, Plein verre, Le Chant des morts, plus les inédits Cale sèche et Bois vert, Paris, Mercure de France, 1949 ; nové vydanie s predhovorom od François Chapon, Paris, Éditions Gallimard, coll. « Poésie », no 342, 2000.
• Une aventure méthodique, s 12 farebnými litografiami a 26 čierno-bielymi od Georges Braque, Paris, Mourlot, 1950.
• Cercle doré, chanson, s jednou litografiou od Georges Braque, Paris, Mourlot, 1953.
• Cette émotion appelée poésie, Paris, Mercure de France, no 1044, 1950.
• Au soleil du plafond, s 11 litografiami od Juan Grisa, Paris, Tériade éditeur, 1955.
• La Liberté des mers, illustré par Georges Braque, obsahuje hlavne Faux site, Paris, Maeght éditeur, 1959.
• À René Char, báseň - epištola vytlačená v 4 exemplároch s kresbou od Georges Braque, Alès, PAB (Pierre-André Benoît), 1962.
• Sable mouvant, s 10 akvarelmi od Picassa, Paris, L. Broder éditeur, 1966.
• La revue Nord-Sud, 16 numéros du 15 mars 1917 au 15 octobre 1918, a été réimprimée en 1980 par l'éditeur Jean-Michel Place.
• Anthologie, édition établie par Claude-Michel Cluny et présentée par Gil Jouanard, Paris, La Différence, coll. « Orphée »,1989.

Bibliografia

• Pierre Reverdy: Palubní denník, Praha, Odeon, 1989, český jazyk, strán 272, ISBN 80-207-0044-7
• Malá encyklopédia spisovateľov sveta, Ján Juríček a kol., vydavateľstvo OBZOR, 1981, 2.vyd., str. 465, celkom strán 642
• André du Bouchet:Le Bruit du Temps, Paris, 2011.
• Claude Cailleau, Paris, Éditions du Petit Pavé, 2006.
• Michel Collot, Paris, Presses de l’École Normale Supérieure, 1981.
• Jacques Dupin, Paris, Flammarion, 1993 (1re éd. 1961), 479 p. (ISBN 2-08-011744-0).
• Odysseas Elytis, Paris, 1998.
• Mortimer Guiney, Genève, Georg, 1966.
• Étienne-Alain Hubert, Paris, Flammarion, coll. « Mille et une pages », 2010.
• Ouvrage groupé, sous la direction de Yvan Leclerc, Lyon, Presses Universitaires de Lyon, 1990.
• Benoît Monginot: Poétique de la contingence. Poétique, critique et théorie à partir de Mallarmé, Valéry et Reverdy, Honoré Champion, 2015 (ISBN 9782745328090).
• Jean-Baptiste Para, Pierre Reverdy, Paris, Culturesfrance, 2007.
• Gaëtan Picon, Paris, Mercure de France, 1960.
• Jean Rousselot et Michel Manoll, Paris, Seghers, coll. Poètes d'aujourd'huit, 1970.
• Ouvrage collectif, Paris, Mercure de France, 1962.

Referencie

1. REVERDY, Pierre. Palubní denník. 1. vyd. [s.l.] : ODEON, 1989. Preklad Jiří Pelán, Doslov. ISBN 80-207-0044-7. S. 243.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pierre Reverdy na francúzskej Wikipédii.

Literárny portál