Soľná baňa Wieliczka

Soľná baňa Wieliczka sa nachádza blízko mesta Wieliczka na juhu Poľska v Malopoľskom vojvodstve. Baňa na kamennú soľ patrí medzi najstaršie na svete, ťažba prebiehala od 13. storočia do roku 1772 bola spolu so soľnou baňou Bochnia súčasťou krakovských soľných baní a ťažba prebiehala až do roku 1996. Soli, ktoré sa v bani ťažia, pochádzajú z miocénu. Dnes je turistickou atrakciou, ktorá ponúka viaceré sochy, galérie a kaplnku, ktorú vysekali baníci. Ročne baňu navštívi viac ako milión turistov.

Svetové dedičstvo UNESCO

Wieliczka Salt Mine*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Kaplnka
Štát	Poľsko
Typ	kultúrna
Kritériá	iv
Identifikačné č.	32
Región**	Európa a Severná Amerika
Súradnice	49°58′59″S 20°03′20″V
História zápisu
Zápis	1978  (2. zasadnutie)
V ohrození	1989 – 1998
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Baňa je hlboká 327 m, patrí k najhlbším v strednej Európe. Chodby sú dlhé približne 245 km a baňa má deväť podlaží.^[1] Pre turistov je sprístupnená 3,5 km dlhá trasa. Na tejto trase sa nachádzajú sochy od baníkov, ale aj súčasných umelcov. Aj kryštály v lustroch sú vyrobené zo soľnej skaly. Soľná skala je sivej farby viacerých odtieňov. Na konci turistickej trasy sa nachádza veľká sieň a kaplnka, ktorá je využívaná na rôzne oslavy a svadby. Okrem toho sa v turistickej časti bani nachádza aj podzemné jazero a expozícia dejín soľného baníctva. Baňa sa používa aj ako rehabilitačné a wellness stredisko.

Počas druhej svetovej vojny bola Nemcami využívaná ako továreň. Na zozname Svetového dedičstva UNESCO je od roku 1978. Táto kultúrna pamiatka bola v roku 1989 zaradená medzi ohrozené, pretože diela zo soli boli ohrozované vlhkosťou. Po konzervačných prácach (inštalovaní pohlcovačov vlhkosti) bolo riziko ohrozenia znížené a zo zoznamu ohrozeného svetového dedičstva bola v roku 1998 vyradená.

V roku 2007 bola soľná baňa Wieliczka v ankete denníka Rzeczpospolita vyhlásená za jeden zo siedmich divov Poľska, pričom získala najvyšší počet hlasov.^[2]

Geológia

Mapa oblasti Paratethys v dobe spojenia so Stredozemným morom.

Soľná baňa Wieliczka sa nachádza v západnej časti podkarpatských soľných ložísk, ktorých vek sa odhaduje na približne 14 miliónov rokov. Tieto usadeniny vznikli v miocéne, v bádenskom období, počas zániku mora Paratethys, ktoré sa stalo uzavretým morom s vysokým stupňom salinity. Príčinou uzavretia bolo ochladenie klímy pred 14 miliónmi rokov. To spôsobilo vznik ľadovcov, ktoré znížili hladinu oceánu približne o 40 – 50 m. V tom čase bolo more Paratethys spojená s oceánmi cez Stredozemné more úžinami v oblasti dnešného Slovinska, medzi Alpami a Dinárskym pohorím. Pokles hladiny oceánov a tektonické pohyby spôsobili odrezanie Paratethysu.

Horúce podnebie a neustále klesajúce dno (dôsledok vzniku Karpát) vytvorili priaznivé podmienky pre sedimentáciu. Najhustejšia soľanka prúdila do hĺbky a tam sa začala zrážať soľ. V južnej časti kotliny sa vytvorilo hrudkovité ložisko a v severnej a strednej časti kotliny sa vytvorilo vrstevnaté ložisko. Trvanie sedimentačného procesu sa odhaduje na 15 – 20 000 rokov, po ktorom nasledoval proces zaplnenia kotliny vrstvami ílu a bahna. Počas posledných tektonických pohybov v Karpatoch prekrylo hrudkovité podložie ložisko štrku. Ložisko soli vo Wieliczke je dlhé približne 10 km, široké 600 – 1500 m a hrubé od niekoľkých metrov do približne 400 m.

Prevádzka

Soľná baňa Wieliczka, Kammer Kaiser Franz, 1886

Začiatky ťažby soli v oblasti Wieliczky sú spojené s využívaním „soľných prameňov“, t. j. spontánnych výtokov soľanky v tejto oblasti. Roztok sa zozbieral a prečistil, aby sa mohol variť. Začiatky ťažby siahajú do stredného neolitu (3 000 rokov pred Kr.). Dokumentujú to početné archeologické nálezy z výskumov uskutočnených po druhej svetovej vojne. Boli objavené prehistorické zariadenia na odparovanie soľanky. Niekoľko podlhovastých hlinených nádob bolo umiestnených na veľkých ohniskách, aby sa v nich udržal prirodzene nasýtený roztok. Proces zahrievania umožnil dosiahnuť najprv hustý roztok a časom stuhnutú hmotu s vysokým obsahom jedlej soli (NaCl).

Využívanie slaných prameňov trvalo 3 – 4 tisícročia, až kým sa prirodzený výdatný odtok nezastavil. Na prelome 12. a 13. storočia sa začali vŕtať hlbšie studne. Prvá šachta umožňujúca ťažbu kamennej soli bola vyvŕtaná v neďalekej Bochni. Čoskoro sa Wieliczka stala aj miestom, kde sa našli plytké ložiská soli. Čoskoro sa studne zmenili na šachty, t. j. vertikálne komunikačné trasy s chodníkmi a výkopmi vedúcimi horizontálne. Takto vznikla samotná baňa.

Existovali najmenej tri druhy ťaženej kamennej soli, a to soľ zelená s prímesou 6 – 7 % ílu, kryštalická s pieskovým znečistením a vysoko kvalitná kryštalická.

V 70. rokoch 19. storočia bola považovaná za najvýkonnejšiu soľnú baňu na svete. V tom čase sa vyťažilo až 500 000 ton soli za cenu približne 20 rakúskych zlatých za tonu. V tom čase pracovalo v bani približne 500 koní.

Cestovný ruch

V roku 2006 bane navštívilo 1 065 857 návštevníkov, z toho 58 % cudzincov. Najviac z nich bolo Britov - vyše 57 000 a Nemcov - vyše 50 000. V roku 2015 to bolo už 1 390 000 návštevníkov.

Podzemná turistická trasa bane Wieliczka vznikla na prelome 18. a 19. storočia. Približne 3 km dlhú trasu pozostávajúcu z 20 komôr v hĺbke 64 až 135 metrov (úrovne I - III) navštívi ročne viac ako milión turistov. Na trase sa nachádza približne 800 schodov. Časť trasy je bezbariérová. Prehliadka trvá približne 2 – 3 hodiny. Virtuálna prehliadka miesta je k dispozícii na oficiálnej webovej stránke pamiatky. V týchto priestoroch je možné usporiadať podujatie.

Galéria

• 
  Vstup
• 
  Historický hriadeľ v stálej expozícií
• 
  Socha svätej Kingy
• 
  Kaplnka svätej Kingy