Britsko-írska vojna
From Wikipedia, the free encyclopedia
Britsko-írska vojna (iné názvy: angl(ick)o-írska vojna, írska vojna za nezávislosť; ír. Cogadh na Saoirse) bola partizánska vojna v rokoch 1919 až 1921 medzi Írskou republikánskou armádou a britskými bezpečnostnými silami v Írsku.
Britsko-írska vojna | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
Dobrovoľníci IRA z 3. brigády Tipperary počas vojny | |||||||
| |||||||
Protivníci | |||||||
Írska republika | Spojené kráľovstvo | ||||||
Velitelia | |||||||
Vojenskí vodcovia: Michael Collins Richard Mulcahy Cathal Brugha Politický vodcovia: Éamon de Valera Arthur Griffith |
Vojenskí vodcovia: Frederick Shaw Nevil Macready Henry Hugh Tudor Politický vodcovia: David Lloyd George Lord French Lord FitzAlan of Derwent Ian Macpherson Hamar Greenwood | ||||||
Sila | |||||||
Írska republikánska armáda ~15 000 |
britská armáda: 20 000 Írska kráľovská polícia: 9 700 Black and Tans: 7 000 Auxiliaries: 1 400 Ulsterská špeciálna polícia 4 000 | ||||||
Straty | |||||||
550 mŕtvych | 410 mŕtvych RIC 261 mŕtvych britskej armády 43 mŕtvych USC | ||||||
750 mŕtvych civilistov Celkovo: 2014 mŕtvych | |||||||
Vo voľbách v decembri 1918 strana Sinn Féin získala najväčšie zastúpenie pre Írsko v britskom parlamente. Dňa 21. januára 1919 vytvorili vlastný parlament (Dáil Éireainn) a vyhlásili nezávislosť od Spojeného kráľovstva. Neskôr toho dňa boli dvaja členovia Kráľovskej írskej polície (RIC) zastrelení v grófstve Tipperary. Tento incident je často považovaný za začiatok konfliktu. Väčšinu roku 1919 sa IRA zameriavala hlavne na získavanie zbraní a oslobodzovanie republikánskych väzňov. V septembri toho roku britská vláda zakázala Dáil Éireainn a Sinn Féin, a konflikt sa tak ešte viac zostril. IRA začala útočiť na RIC a britské armádne hliadky. Napádali ich kasárne a vyzývali ich aby opustili krajinu. Britská vláda posilnená RIC a regrútmi z Británie tzv. Black and Tans a Auxiliaries, ktorí sa stali známi pre zlú disciplínu a odvetné útoky proti civilistom.
Zatiaľ čo bolo v konflikte do roku 1920 zabitých okolo 300 ľudí, v novembri toho roku došlo k výraznej eskalácii násilia. Britská vláda vyhlásila stanné právo na väčšine územia južného Írska. Centrum mesta Cork bolo vypálené britskou armádou v decembri 1920. Násilie sa stupňovalo ďalších sedem mesiacov, kedy bolo vyše 1000 ľudí zabitých a 4500 republikánov internovaných. Boje boli sústredené hlavne v mestách Munster, Dublin a Belfast. V týchto troch mestách bolo zabitých 75 % obetí konfliktu. Násilie v Ulsteri a najmä v Belfaste sa vyznačovalo náboženským charakterom a vysokým počtom civilných obetí z radov katolíkov.
Obe strany sa dohodli na prímerí 11. júla 1921. V máji bolo Írsko rozdelené aktom britského parlamentu, ktorý rozdelil severné Írsko na šesť provincií. Po prímerí viedli rokovania k anglicko-írskej zmluve dňa 6. decembra 1921. Táto zmluva skončila britskú nadvládu vo väčšine Írska a po desaťmesačnom prechodnom období mala dohliadať na dočasnú vládu. 6. decembra 1922 bol vytvorený Írsky slobodný štát so statusom domínia. Avšak Severné Írsko zotrvalo v rámci Spojeného kráľovstva. Po prímerí, politické a náboženské násilie medzi republikánmi (zväčša katolíci) a lojalistami (zväčša protestanti) pokračovalo v Severnom Írsku po mnoho mesiacov. V júni v roku 1922 nezhody medzi republikánmi kvôli anglicko-írskej zmluve viedli k jedenásť-mesačnej občianskej vojne. Írsky slobodný štát udelil 62 868 medailí za služby počas vojny za nezávislosť, z ktorých iba 15 224 bolo vydaných bojujúcim mužom z tzv. lietajúcich oddielov.