Kalisto (mesiac)
From Wikipedia, the free encyclopedia
Kalisto[7] alebo Kallisto alebo Callisto je prirodzený satelit Jupitera. Patrí k tzv. Galileovým mesiacom, pretože ho objavil Galileo Galilei v roku 1610.[1] Kallisto je tretí najväčší mesiac v slnečnej sústave a druhý najväčší z Jupiterových mesiacov po Ganymede. Má priemer 4 820 km, takže dosahuje približne 99 % veľkosti planéty Merkúr, ale iba tretinu jeho hmotnosti. Obieha ako štvrtý najvzdialenejší mesiac z Galileových mesiacov vo vzdialenosti asi 1 882 700 km.[2][2] Oproti Io, Europe a Ganymede sa nezúčastňuje na orbitálnej rezonancii spomínaných mesiacov, takže nemá vnútorný zdroj tepla v podobe prílivového pôsobenia ako ony.[8] Mesiac má ale s Jupiterom viazanú rotáciu, takže neustále smeruje k planéte rovnakou stranou. Povrch Kallista v porovnaní s povrchmi vnútorných mesiacov ovplyvňuje pôsobenie magnetosféry planéty menej, pretože obieha ďaleko od Jupitera.[9]
Kalisto | |
| |
Základné informácie | |
---|---|
Objaviteľ | Galileo Galilei, Simon Marius[1] |
Dátum objavenia | 7. január 1610 |
Satelit | Jupiter |
Iné označenia | Jupiter IV |
Orbitálne (obehové) vlastnosti (Epocha: J2000.0) | |
Excentricita | 0,0074 |
Pericentrum | 1 869 000 km |
Apocentrum | 1 897 000 km[pozn. 1] |
Perióda obehu | 16,7 d[2] |
Priemerná obežná rýchlosť | 8,204 km/s |
Uhol sklonu dráhy k rovníku planéty | 0,192° |
Fyzikálne vlastnosti | |
Rovníkový priemer | 4 821 km (0,378 Zeme) [3] |
Plocha povrchu | 7,30 × 107 km² (0,143 Zeme)[pozn. 2] |
Objem | 7,30 × 1010 km³ (0,0541 Zeme)[pozn. 3] |
Hmotnosť | 1,075938 × 1023 kg (0,018 Zeme)[3] |
Priemerná hustota | 1,8344 ± 0,0 034 g/cm3[3] |
Gravitácia na rovníku | 1,235 m/s2 (0,126 G)[pozn. 4] |
Úniková rýchlosť | 2,440 km/s[pozn. 5] |
Odklon osi rotácie k orbite mesiaca | 0[3] |
Albedo | 0,22 (geometrické)[4] |
Priemerná povrchová teplota | 134 ± 11 K[4] |
Atmosférické vlastnosti | |
Atmosférický tlak | 7,5 pbar[5] |
Zloženie atmosféry | ~4 x 108 cm−3 oxid uhličitý[5] do 2 x 108 cm−3 molekulárny kyslík(O2)[6] |
Teleso je tvorené horninami a ľadom v približne rovnakom pomere. Priemerná hustota mesiaca dosahuje 1,83 g/cm3. Spektroskopické merania naznačujú, že sa na povrchu nachádza vodný ľad, oxid uhličitý, kremičitany a organické látky. Jeho kôra je hrubá až 150 km. Pod ľadovou kôrou mesiaca sa v hĺbke okolo 100 km nachádza zrejme relatívne plytký oceán slanej vody a pod ním už len nediferencované či len čiastočne diferencované jadro zložené z kremičitanov.[10][11]
Povrch Kallisto je silne rozrytý impaktnými krátermi a je preto veľmi starý. Neukazuje žiadne stopy podpovrchových procesov ako je dosková tektonika či vulkanizmus, a tak sa predpokladá, že celý jeho povrch bol sformovaný iba vplyvmi iných telies.[12] Medzi výrazné povrchové útvary patria početné prstencové štruktúry, impaktné krátery rôznych tvarov, a pásy sekundárnych kráterov a jaziev, hrebeňov a uloženín.[12] Pri bližsom pohľade na mesiac je povrch členitý a tvorený malými svetlými zmrznutými depozitami nachádzajúcimi sa na vrcholkoch vyvýšenín. Tieto vyvýšeniny sú obklopené hladkou vrstvou tmavého materiálu.[4] Predpokladá sa, že je to výsledok degradácie malých útvarov vplyvom sublimácie, čo podporuje absencia malých impaktných kráterov a prítomnosť množstva malých pahorkov, ktoré pravdepodobne predstavujú ich zvyšky.[13] Absolútny vek povrchu nie je známy.
Kallisto má veľmi slabú atmosféru zloženú z oxidu uhličitého [5] a pravdepodobne tiež molekulárneho kyslíka [6] a nad ňou potom pomerne intenzívnu ionosféru.[14] Predpokladá sa, že mesiac vznikol pomalou akréciou z disku prachu a plynu, ktorý obklopoval Jupiter po jeho vzniku.[15] Pretože akrécia prebiehala pomaly a aj slapové ohrievanie bolo veľmi malé, nemal Kallisto dostatok tepla, aby mohla prebehnúť jeho vnútorná diferenciácia. Pomalá konvekcia vnútri Kallisto, ktorá začala krátko po vzniku mesiaca, viedla k čiastočnej diferenciácii a pravdepodobne aj k sformovaniu podpovrchového oceánu v hĺbke okolo 100 – 150 km a malého kamenného jadra.[16]
Pravdepodobná prítomnosť podpovrchového oceánu necháva otvorenú možnosť, že by Kallisto mohol hostiť potenciálny mimozemský život. Ale podmienky pre jeho vznik sú menej prívetivé ako v prípade susednej Európy.[17] Mesiac skúmali sondy Pioneer 10, Pioneer 11, Galileo a Cassini. Kvôli nízkej miere radiácie na povrchu mesiaca sa dlho uvažovalo o Kallisto ako o najvhodnejšom mieste pre prípadnú ľudskú základňu pre výskum Jupiterovej sústavy.[18] Teplota na jeho povrchu sa pohybuje od −130 °C do −190 °C.