Náboženstvo v Byzantskej ríši
From Wikipedia, the free encyclopedia
Náboženstvo zohrávalo v dejinách neskoro-antickej a stredovekej Byzantskej ríše významnú úlohu. Výrazne ovplyvňovalo každodenný život bežných ľudí i vysokú politiku vládnucich kruhov. Náboženské dejiny Byzantskej ríše boli prevažne dejiny kresťanské a pojem imperium Romanum[pozn. 1] bol stotožňovaný s pojmom imperium christianum.[1] Uznávaný byzantológ Georgije Ostrogorski byzantskú civilizáciu popísal ako syntézu rímskej štátnej formy, gréckej kultúry a kresťanskej viery.[2]:7, 11-12
Kresťanská viera a ideológia sa naplno zviazala s byzantským štátom. stala sa odôvodnením existencie ríše, jej usporiadania a mocenských nárokov. Rímske (byzantské) kresťanské impérium bolo podľa byzantských ideológov naplnením Božieho plánu ľudských dejín, pozemská Kristova ríša, kde cisár bol Kristov námestník a zástupca.[2]:7, 11-12
Najmä v prvých storočiach Byzancie v krajine existovala aj početná skupina osôb vyznávajúca staré, ne-abrahámovské náboženstvá. Po tom, čo sa v roku 380 kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom Rímskej ríše, začal vplyv pohanských kultov upadať. Rozvoj kresťanskej viery a jej postupné otváranie sa voči helénskej filozofii viedli k rozvoju patristickej filozofie. Rozdielne názory na niektoré teologické otázky zase k vzniku náboženských rozdielov či heréz.
V rámci teologických sporov, ktoré vznikli pre rozdielne chápanie Najsvätejšej Trojice a niekoľkých ďalších otázok, sa v Byzancii vytvorilo viacero kresťanských smerov súperiacich o dominanciu. V 7. storočí povstal nový oponent kresťanstva v islame, ktorý sa začal rýchlo šíriť z Arabského polostrova. Strata východných, prevažne monofyzitských (miafyzitských) oblastí, dočasne zvýšila úroveň jednoty kresťanstva v krajine. Z viacerých, prevažne však teologických príčin, Byzanciu v 8. storočí zasiahol nový náboženský spor o uctievanie ikon. Konflikt vyústil v značné rozštiepenie byzantskej society a spôsobil značné škody na byzantskom umení. Otázka ikonoklazmu sa definitívne podarila vyriešiť až v 9. storočí.
Pálčivou náboženskou otázkou bol dlhodobo vzťah byzantskej cirkvi na čele s konštantínopolským patriarchom k latinskej cirkvi na čele s pápežom. Hoci sa konflikty medzi úradmi a cirkvami tiahli už od raných čias, spravidla sa vyriešili alebo aspoň dočasne zahladili. Spor sa opätovne prehĺbil v roku 1054, keď sa obe cirkvi odcudzili v rámci udalosti neskôr nazvanej Veľká, resp. Východná schizma. Trvalú jednotu medzi východným a západným cirkevným spoločenstvom sa napriek viacerým pokusom a diskusiám dosiahnuť nepodarilo. Rozdiely medzi cirkvami sa dočasne dostali do úzadia v rámci prvej križiackej výpravy, ktorá sa uskutočnila aj vďaka byzantskej iniciatíve a podpore. V konečnom dôsledku však križiacke výpravy priniesli Byzancii len dočasné zisky, pretože myšlienka križiackeho ťaženia sa nakoniec obrátila proti samotným Byzantíncom. To sa naplno prejavilo v okamihu, keď štvrtá križiacka výprava v roku 1204 skončila dobytím Konštantínopola a dočasným zánikom ríše. Výpravy znamenali prehĺbenie schizmy tiež preto, že na križiackych územiach vznikali schizmatické latinské patriarcháty.
Rozdrobená ríša sa síce zo štvrtej križiackej výpravy dokázala čiastočne spamätať, no vzostupu moci moslimských Osmanských Turkov už zabrániť nedokázala. Pomoc proti hrozbe z východu hľadali byzantskí cisári na Západe a rozhoreli sa nové diskusie o cirkevnej únii. Proti tomu sa postavili niektoré cirkevné i laické kruhy a otázka opätovne viedla k rozštiepeniu spoločnosti. V neskoro-byzantskom období sa rozhorel spor o mystický hésychazmus a učenie Gregora Palamu. V roku 1453 Byzantská ríša zanikla a jej obyvateľstvo sa dostalo pod nadvládu moslimskej Osmanskej ríše. Hoci grécka kresťanská cirkev pretrvala, nastalo pre ňu ťažké obdobie.
Samostatnú kapitolu byzantských náboženských dejín tvoria vyznávači judaizmu (a z nich prevažne národnostní Židia), ktorí tvorili trvalú náboženskú menšinu. Hoci bolo postavenie Židov v krajine lepšie než v štátoch západnej Európy, podliehala menšina viacerým normatívnym obmedzeniam. Židia boli navyše neraz upodozrievaní z kolaborácie s nepriateľmi (napr. Peržanmi a moslimami). Vzťah byzantských vládnucich kruhov k islamu bol vo všeobecnosti negatívny. Z viacerých dôvodov však krajina udržiavala s moslimami teologické polemiky. Najmä v neskoršom období, po znovu dobytí stratených území, sa na byzantskom území vyskytla aj početná moslimská menšina. Trvalým problémom boli vzťahy štátu s heretikmi, ktorých cisárska vláda často prenasledovala.