From Wikipedia, the free encyclopedia
Arabská jar (arab.: الثورات العربية, doslova arabské povstania alebo arabské revolúcie) je názov pre vlnu rozsiahlych protestov, civilných nepokojov, povstaní až občianskych vojen, ktorá prebehla vo väčšine arabských štátov od decembra 2010 s primárnou aktivitou do roku 2012, pričom niektoré ozbrojené konflikty z Arabskej jari vyplývajúce ako sýrska a druhá líbyjská občianska vojna pretrvávajú až do súčasnosti.
Konkrétne motívy pre spustenie protestov boli v jednotlivých krajinách rôzne, v zásade ich však spájal boj proti chudobe, nezamestnanosti a zlým životným podmienkam, ako aj s tým súvisiaci odpor voči autoritárskym a skorumpovaným režimom dlhodobo vládnucim v mnohých arabských krajinách.
Celkovo si nepokoje v arabských krajinách doteraz vyžiadali približne 385 000 až 549 000 obetí, vrátane najväčších konfliktov v Líbyi (vyše 30 000 mŕtvych) a v Sýrii (odhady SOHR až do 500 000 mŕtvych).[1][2][3][4]
Niektorí analytici označili následné a stále pretrvávajúce konflikty v regióne ako Arabskú zimu.[5][6] V čase januára 2018 bolo možné iba tuniský prípad hodnotiť ako úspešný prechod k ústavnému demokratickému vládnutiu.[7]
Prvotné protesty sa začali v decembri 2010 v Tunisku a inicializovala ich samovražda 26-ročného Muhammada Buazízího, ktorý sa 17. decembra 2010 upálil pred úradom vlády na protest proti zlým životným podmienkam a nezamestnanosti.[8] Jeho smrť spustila rozsiahle celonárodné protesty, na konci ktorých 14. januára 2011 padla 23-ročná vláda prezidenta Zín Abidín bin Alího, ktorý abdikoval a ušiel z krajiny. Rozsiahle civilné protesty sa v nasledujúcich týždňoch rozhoreli vo väčšine arabských krajín, obzvlášť v Egypte, Alžírsku, Jemene, Jordánsku, Bahrajne, Sýrii a v Líbyi.
Priebeh a výsledky nepokojov boli v jednotlivých krajinách rôzne, no takmer vo všetkých sa snažili vládnuce režimy potlačiť protesty silou, čo však zväčša viedlo k ešte väčšiemu zostreniu napätia a napr. v Líbyi a v Sýrii k otvorenej občianskej vojne. Tiež dopomohli ďalšiemu rozhoreniu bojov v Iraku a nástupu teroristickej organizácie Islamský štát najmä v Iraku a Sýrii.[9] Najväčšia intenzita protestov boli v 5 krajinách - Líbyi, Egypte, Jemene, Sýrii a Bahrajne, kde bol režim buď násilne zvrhnutý alebo boli prítomné významné povstania.
Pri revolúcii v Egypte padla takmer 30-ročná vláda prezidenta Husního Mubáraka, v Jemene zas došlo k rozsiahlym ozbrojeným povstaniam, ktoré sa vládne sily pokúsili násilne potlačiť, no nakoniec po svojom zranení a úteku do Saudskej Arábie odstúpil dlhoročný prezident Alí Abdalláh Sálih. V polovici roku 2012 začala revolučná aktivita ustávať, kedy si väčšina režimov kombináciou čiastočných ústupkov a nasadenia tvrdej sily proti demonštrantom zachovala politické vedenie spred začiatku Arabskej jari.[10][11][12]
V tom vlády podporovali aj spriatelené milície a kontra-demonštrácie.[13] Stručný prehľad udalostí v jednotlivých krajinách je popísaný nižšie.
Aj po zvrhnutiach režimov pretrval boj o moc, často spojený s novo prítomným mocenským vákuom, ktoré umožnilo posilnenie pozície radikálnych islamistických skupín. Boj o moc v krajinách bol vedený najmä na religiózno-sekulárnej línii, kedy na jednej strane stále konzervatívne náboženské elity a na druhej urbánne obyvateľstvo požadujúce väčšiu demokratizáciu a naopak sekularizáciu štátov.[14] Nádeje, že v krajinách sa skončia časy korupcie, zvýši sa účasť na politickom živote a naopak sa znížia ekonomické nerovnosti, sa v plnej miere nenaplnili, aj vďaka tomu, že konzervatívne režimy ako Saudská Arábia podporovali udržiavanie starých režimov.[15]
K menej rozsiahlym protestom a nepokojom došlo aj v Kuvajte, Libanone, Mauritánii, Katare, Sudáne, Iraku, Iráne, Spojených arabských emirátoch, Palestíne a v Západnej Sahare.
Udalosti Arabskej jari sa viac-či-menej spájajú aj so vznikom Európskej migračnej krízy, ktorá naplno prepukla od roku 2014. Nebol to samotný boj za slobodu v krajinách Magrebu a Mašreku, ale až následný rozvrat spoločností a vojensko-politických štruktúr najmä v Sýrii a Líbyi, ktoré urýchlili migračnú krízu.[16] Kým vojna na vysokej úrovni vyhnala státisíce Sýrčanov do bezpečných okolitých krajín, najmä do EÚ a Turecka, rozvrat Líbye pri druhej občianskej vojne umožnil po uzavretí Dohody EÚ s Tureckom o migrantoch nekontrolovateľný prílev migrantov aj z ďalších krajín subsaharskej Afriky na líbyjské pobrežie, odkiaľ sa následne pokúšali plaviť ďalej do krajín EÚ.[17]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.