Babylon (Egypt)
From Wikipedia, the free encyclopedia
Babylon[1][2] (iné názvy: Babylón [podľa byzant. Βαβυλών - Babylón], Hisn Bábiljún [podľa arab. حصن بابليون - hisn bábiljún], pevnosť Babylon, egyptský Babylon) je historická pevnosť s priľahlou zástavbou v západnej časti nílskej delty v starovekom Egypte. Dnes je v štvrti Káhiry zvanej Koptská Káhira.
Meno lokality pochádza podľa dobových historikov z rovnomenného názvu mesta Babylon v Mezopotámii. Názov môže pochádzať aj z egyptského mena Per-Hapi-en-Iunu (staroeg. pr-ḥˁpi-n-iwnw – „Héliopolitský príbytok Hapiho“). Lokalita bola pravdepodobne zasvätená Hapimu, božskej personifikácii nílskych záplav, ktorá prebývala v Héliopole.[3] Toto meno Arabi čítali ako Báb al-Jún, čo znamená „Brána Grékov“, t. j. Byzantíncov.[4]
Pevnosť stála na rozhraní Horného a Dolného Egypta v mieste, kde plavidlá plaviace sa po rieke, platili mýto. Diodoros Sicílsky spomína výstavbu pevnosti v súvislosti so vzburou asýrskych zajatcov počas vlády panovníka, ktorého meno uvádza ako Sesostris. Ktésias vo svojom diele Persica kladie jej vznik zase do obdobia panovania kráľovnej Sammu-rámat. Flavius Iosephus uvádza s väčšou pravdepodobnosťou jej vznik do obdobia vlády následníkov perzského panovníka Kambýsa II., okolo roku 525 pred Kr. Rimania postavili novú pevnosť bližšie k rieke.[5]
Poloha
Stála v 13. dolnoegyptskom (héliopolitskom) nome na východnom brehu rieky Níl, blízko ústia starovekého kanála, ktorý sa spomína aj ako Ptolemaiovský alebo Trajánov kanál, a spájal Níl s Červeným morom.
Starí Egypťania si od začiatku svojich dejín uvedomovali strategický význam tejto lokality, ktorá ležala hneď na hranici dvoch bývalých samostatných kráľovstiev – Horného a Dolného Egypta. Jedno z najvýznamnejších starovekých miest Mennofer (Memfis), ktorý ležal blízko južného okraja súčasnej Káhiry, existoval už od raných fáz staroegyptskej ríše ako pevnosť Inebu-hedž („Biele múry“) a mal udržiavať „rovnováhu dvoch zemí“. Územie vo vnútri a okolo pevnosti sa časom zastavovalo a rozrástlo. Počas panovania rôznym vládcom v rozličných obdobiach, keď administratívne centrum sa presúvalo po celom území ríše, Mennofer ostával vždy symbolickým hlavným mesto v strategickej polohe počas celých dejín.
Ďalšia pevnosť na tomto území bola podľa tradície vybudovaná až Peržanmi v 6. storočí pred Kr., vtedy však ležala na skalnatom brale pri rieke. Rimania po obsadení Egypta chvíľku túto pevnosť využívali. Nakoniec kvôli problémom so zásobovaním pevnosti pitnou vodou ju na Trajánov príkaz opustili a založili novú, ktorej pozostatky stoja na svojom mieste dodnes. Pôvodne bola bližšie k Nílu, ktorý časom presunul svoj tok o 400 m na sever.
Obdobie neskorej antiky
Počas panovania cisára Augusta mal Babylon v delte svoj vojenský význam (spolu s pevnosťou Níkopolis v Alexandrii)[6] a sídlilo v ňom veliteľstvo troch légií, ktoré dohliadali na správu a obranu Egypta. V antickej práci Notitia Imperi sa spomína Légia XIII Gemina.[7] Champollion vo svojom diele L’Egypte spomína ruiny pevnosti, ktoré boli v tom čase stále viditeľné severne od Fustátu (Starej Káhiry), spolu so stopami po Veľkom akvadukte, ktoré spomína Strabón a prví arabskí topografi.[8]
V klasickom geografickom diele z obdobia panovania rímskeho cisára Caracallu (3. stor. po Kr.) Itimeratium provinciarum Antonini Augusti, ktoré tvorí zoznam najvýznamnejších imperiálnych ciest, sa nachádza zmienka o pevnosti. Dielo ju kladie do lokality v polovici cesty medzi mestami Memfis a Heliopolis, ktorá v tom čase merala 33 stadií (okolo 5 890 metrov).[9]
Arabské mesto
Dobývanie Egypta Arabmi začalo roku 639 po Kr. Po ovládnutí Palestíny a okolitých oblastí arabské vojsko vkročilo na egyptské územie, ktoré bolo v tom čase súčasťou Byzantskej ríše. Moslimský vojvodca Amr ibn al-Ás so svojim približne štvortisícovým jazdectvom, ktoré bolo rýchlo posilnené raz toľkým počtom mužov, vpadol do delty a po mesačnom obliehaní dobyl Pélusion (arab. al-Faramá). Výdatne mu pri tom pomáhalo pôvodné koptské obyvateľstvo, ktoré sa chcelo zbaviť civilnej a náboženskej nadvlády Grékov a Byzancie. Pevnosť Babylon bola v tejto oblasti kľúčom k ovládnutiu delty.
Níl tvoril zo západu a juhozápadu veľkú prírodnú prekážku. Pevnosť od severnej a východnej strany v tom čase obrastala obytná zástavba a hlavná Trajánova brána bola z juhu. Pomocou domáceho obyvateľstva sa arabské vojsko mohlo preplavovať na západný breh rieky a robiť nájazdy na byzantské ciele, ktoré ležali južnejšie. Pri tej príležitosti al-Ás dobyl Fajjúmsku oblasť a okolie Memfidy. V polovici roku 640 prišlo ďalších 12 tisíc mužov, ktorí posilnili arabské vojsko. Al-Ásove nájazdy do okolia vyprovokovali výpad byzantskej posádky z pevnosti. Následne sa odohrala pri Héliopole bitka, v ktorej Byzantínci utrpeli porážku a Arabi sa dostali k hradbám pevnosti. Obliehanie sa začalo až v októbri kvôli nílskym záplavám. Medzi tým prebiehalo vyjednávanie medzi al-Ásom a alexandrijským patriarchom Kýrom. Patriarcha bol ochotný pristúpiť na dohodu za obvyklých podmienok (zachovať životy obyvateľom, ponechať im ich kresťanské náboženstvo a platiť Arabom daň džizju z hlavy), posádka pevnosti sa však nechcela vzdať. Nakoniec nesúhlasil ani byzantský cisár Hérakleios. Obliehanie trvalo celú zimu. Vo februári 641 cisár zomrel a tým zmizla nádej na akúkoľvek byzantskú pomoc dobývanému Egyptu. Začiatkom apríla sa posádka Babylonu vzdala al-Ásovi a odplávala na sever. Potom už ďalšie územia Egypta Arabi dobývali ľahko, byzantské posádky sa vzdávali jedna po druhej a domáce obyvateľstvo bolo Arabom nápomocné.[10]
Po dobytí Egypta Arabi zriadi vojenské stredisko hneď pri pevnosti. Stredisko (arab. misr) slúžilo na prechodné ubytovanie členov vojska, ktorí podľa koncepcie moslimskej armády nemali dovolené usádzať sa na dobytých územiach a prípadne hospodáriť, či vykonávať remeslo, ale museli byť neustále k dispozícii pre ďalšie vojenské výpravy rozrastajúcej sa moslimskej ríše. Toto stredisko dostalo názov Fustát. V strede bolo miesto pre spoločné bohoslužby, okolo ktorého sa začali stavať obydlia elity – Prorokovych blízkych, za nimi stáli príbytky nasledujúcej spoločenskej vrstvy – príslušníkov pôvodných arabských kmeňov, atď. Týmto spôsobom vznikal Fustát, zárodok dnešnej Káhiry, v ktorom mali zastúpenie všetky spoločenské vrstvy dobyvateľov. Počiatočný stav okolo 18 000 bojovníkov sa do konca 7. storočia rozrástol na 40 000.[11]
Postupne v 9. storočí sa pevnosť Babylon, spolu s priľahlou štvrťou, stala centrom fustátskych kresťanov a židov, čo zostalo až do novoveku.[12]
Súčasnosť
V pevnosti sa nachádza šesť starých koptských chrámov, ktoré sú pristavané k fortifikačnému múru, alebo sú vytvorené v jeho vnútri. Takým je napr. Al-Muʿallaka (tzv. Zavesený kostol) alebo grécky Kostol sv. Juraja. Táto oblasť sa volá Stará alebo Koptská Káhira (Masr al-Atika), a tvorí najstaršiu časť mesta, pričom ruiny pevnosti sú dnes najstaršou pôvodnou stavbou Káhiry. Fortifikácia je známa aj ako al-Kasr aš-šam’í (arab. القصر الشمعي – „Palác sviec“), pretože veže bývali ozdobené zapálenými sviečkami na začiatku každého mesiaca. Dnes je v areáli okrem koptských chrámov, konvent a koptské múzeum.[13]
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
