Bernolákovčina
From Wikipedia, the free encyclopedia
Bernolákovčina (-takto od roku 1967[1][2]; iné názvy: Bernolákova (spisovná) slovenčina, Bernolákova kodifikácia spisovnej slovenčiny, bernolákovská slovenčina, v rokoch 1953 - 1967: bernoláčtina[3], do roku 1953: bernoláčina[4]) bola prvá kodifikovaná forma (spisovnej) slovenčiny s nárokom na celospoločenskú platnosť, podrobne opísaná v normatívnych príručkách. Ustanovil ju v roku 1787 Anton Bernolák na základe kultúrnej západoslovenčiny s niektorými prvkami stredoslovenského nárečia a s fonologickým pravopisom.
Obdobie bernolákovskej kodifikácie spisovnej slovenčiny súviselo s vystupňovaným národnouvedomovacím procesom na územiach Rakúskej monarchie. Osobitný význam malo zriadenie seminára pre výchovu kňazov na Bratislavskom hrade, ktorí mali v duchu reforiem pôsobiť medzi slovenským ľudom. Tento novozriadený seminár sa stal ideovou i organizačnou základňou bernolákovského hnutia. Jadrom tohto hnutia bola skupina vlasteneckých filológov (tak sa sama nazývala), ktorá pochopila, že šíriť vzdelanie a osvetu medzi pospolitým ľudom a strednými vrstvami možno len zrozumiteľným a kultivovaným jazykom. Z tohto presvedčenia potom vznikla prvá spisovná forma slovenčiny — bernolákovčina.