Bojujúca strana

Bojujúca strana (ak ide o štát aj bojujúci štát, bojujúca krajina; zastarano belligerentný štát – z lat. belligerare < bellum gerere – viesť vojnu, franc. belligérant, angl. belligerent; menej formálne aj vojnová strana, strana/štát vo vojnovom stave, strana/štát vedúci vojnu) je štát (resp. sila), ktorý sa ocitol voči niekomu vo vojne alebo akomkoľvek ozbrojenom konflikte, aj keď nebol oficiálne vyhlásený (t. j. vo vojnovom stave). Ženevské dohody o ochrane obetí ozbrojených konfliktov z roku 1949 nahradili pojem bojujúca strana pojmom širšieho významu strana konfliktu.^[1]

V čase vojny je bojová strana opakom neutrálnej strany a nebojujúcej strany. Aplikácia vojnového práva na neutrálne krajiny a zodpovednosti bojujúcich strán však zostávajú nedotknuté rozlišovaním medzi neutrálnymi štátmi, nebojujúcou stranou a pod. Nebojujúca strana môže byť považovaná za bojujúcu stranu, ak poskytne bojujúcej strane pomoc či podporu spôsobom, ktorý je zakázaný neutrálnymi štátmi.

Zaujímavé použitie výrazu bojujúca strana sa vyskytlo v Spojených štátoch počas Americkej občianskej vojny, keď Konfederované štáty americké, hoci neboli uznané ako suverénny štát, boli uznané za bojujúcu silu (belligerent power), a tak napríklad vojnovým lodiam Konfederácie v zahraničných prístavoch boli uznané rovnaké práva ako lodiam Spojených štátov.^[2][3][4]

Vojnový stav

Vojnový stav (fr. belligérance, angl. belligerency) je v medzinárodnom práve stav dvoch alebo viacerých subjektov, obyčajne suverénnych štátov, ktoré sú vo vojne. Ženevské dohody o ochrane obetí ozbrojených konfliktov z roku 1949 nahradili pojem vojnový stav pojmom širšieho významu ozbrojený konflikt.^[1]

Vojny sú často vedené tak, že sa jedna alebo obe strany konfliktu dovolávajú práva na sebaobranu podľa článku 51 Charty OSN^[5] (urobilo tak napr. aj Spojené kráľovstvo v roku 1982 pred začiatkom Falklandskej vojny^[6]) alebo na základe uznesenia Bezpečnostnej rady OSN (napríklad Uznesenia Bezpečnostnej rady 678, ktoré právne povolilo Vojnu v zálive).

Vojnový stav môže existovať medzi jedným alebo viacerými štátmi na jednej strane strane a rebelujúcimi silami na strane druhej, ak sú rebeli uznaní za bojujúcu stranu. Ak existuje rebélia proti existujúcej konštituovanej autorite (napríklad autorite uznanej OSN), a rebelujúca strana nie je uznaná za bojujúcu stranu, potom sa táto rebélia považuje za insurekciu (angl. insurgency).^[7] Keď je medzi dvoma či viac stranami ustanovený vojnový stav, ich vzťahy sú určované a riadia sa vojnovým právom.

Referencie

1. bojujúce strany. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy).
2. Hall, Kermit L. The Oxford Guide to United States Supreme Court Decisions. Oxford University Press US, 2001. ISBN 0195139240, p. 246 „Podporujúc Lincolna v tejto záležitosti, Najvyšší súd potvrdil jeho teóriu Občianskej vojny ako insurekcie proti vláde Spojených štátov, ktorá mohla byť potlačená v súlade s vojnovými pravidlami. Takto boli Spojené štáty schopné viesť vojnu, akoby to bola medzinárodná vojna bez toho, aby museli uznať de jure existenciu vlády Konfederácie.“
3. Staff. Bureau of Public Affairs: Office of the Historian → Timeline of U.S. Diplomatic History → 1861-1865:The Blockade of Confederate Ports, 1861-1865, U.S. State Department. "Po vyhlásení USA o ich úmysle vytvoriť oficiálnu blokádu prístavov Konfederácie začali zahraničné vlády uznávať Konfederáciu ako bojujúcu stranu v Americkej občianskej vojne. Veľká Británia jej udelila postavenie bojujúcej strany 13. mája 1861, Španielsko 17. júna a Brazília 1. augusta. Ostatné zahraničné vlády vydali vyhlásenia neutrality."
4. Goldstein, Erik; McKercher, B. J. C. Power and stability: British foreign policy, 1865-1965, Routledge, 2003 ISBN 0-7146-8442-2, ISBN 978-0-7146-8442-0. p. 63
5. Bruce Ackerman But What's the Legal Case for Preemption? Archivované 2008-05-17 na Wayback Machine Yale Law School, August 20, 2002
6. Daniel K. Gibran (1997). The Falklands War: Britain Versus the Past in the South Atlantic, McFarland, ISBN 0-7864-0406-X. p. 86
7. Oxford English Dictionary second edition 1989 "insurgent B. n. One who rises in revolt against constituted authority; a rebel who is not recognized as a belligerent."

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Belligerent na anglickej Wikipédii.