Dejiny kresťanstva
From Wikipedia, the free encyclopedia
Dejiny kresťanstva sú odvetvím histórie, ktoré sa zaoberá historickým vývojom kresťanského sveta a myslenia, dejinami jednotlivých kresťanských cirkví a spoločenstiev od vzniku kresťanstva ako židovskej sekty okolo roku 33 nášho letopočtu po dnešnú dobu. Okrem chápania dejín kresťanstva ako historiografickej oblasti možno dejiny kresťanstva a jednotlivých cirkví chápať i teologicky ako samostatnú teologickú disciplínu dejín spásy, či ako cyklus boja dobra a zla (Augustín z Hippa).
Kresťanstvo |
Hlavné znaky |
Viera v jedného Boha v troch osobách Ježiš Kristus je človek a Boží Syn |
Hlavné osobnosti |
Ježiš Kristus Panna Mária |
Hlavné náboženské obrady |
Omša/Liturgia • Sviatosti |
Knihy |
Biblia (Starý zákon, Nový zákon) |
História a kultúra |
Dejiny kresťanstva • Kresťanské umenie |
Hlavné sviatky |
Veľká noc, Vianoce / Narodenie Pána, Turíce, Zjavenie Pána / Bohozjavenie, … |
Kresťanstvo vzniklo v ázijskom Blízkom východe, v Palestíne (Judea/Galilejsko) ako následok pôsobenia židovského kazateľa Ježiša Krista, ktorého kresťania považujú za Spasiteľa a Mesiáša. Ježiš Kristus si spomedzi Židov vybral učeníkov (z nich najmä 12 apoštolov), ktorým v priebehu posledných troch rokov svojho života odovzdával svoje učenie, aby ho následne oni mohli šíriť ďalej do celého sveta. (Mk 16,15: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“). V priebehu prvých troch storočí sa kresťanstvo i napriek odporu vládnucich vrstiev rozšírilo v rámci Rímskej ríše i do okolitých krajín a získalo viac prívržencov.
Prvou kresťanskou krajinou (oficiálne) bolo staroveké Arménske kráľovstvo. V 4. storočí sa kresťanstvo stalo legálnym a postupne i oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a spolu s jej výbojmi a kultúrou sa rozšírilo na ďalšie územia. S rozvojom kresťanského spoločenstva je spojená i hierarchizácia cirkvi a rozvoj ich štruktúr, vznik významných náboženských obcí a centier - pentarchia Rím - Konštantínopol - Alexandria - Antiochia - Jeruzalem, i vznik prvých kompetenčných a teologických sporov medzi jednotlivými oblasťami a osobami kresťanského života. Už v 4. storočí sa kresťanstvo otriasalo v bojoch s heretickými hnutiami, ktorých existencie sa nezbavilo do dnešných čias.
Cirkevné udalosti a spory sa najmä počas ranokresťanského obdobia snažilo cirkevné spoločenstvo riešiť na ekumenických konciloch, či miestnych synodách. Najmä menšie, či novšie cirkevné správne jednotky - diecézy si často pýtali radu pri riešení problémov od významnejších a uznávaných centier ako Rím, či Konštantínopol. V priebehu prvých desiatich storočí tak medzi týmito diecéznymi stolcami a patriarchátmi vznikali kompetenčné rozpory, ktoré sa neskôr prehĺbili o spory teologické, či mocenské a vyústili do Veľkej schizmy v roku 1054. Od toho okamihu bola kresťanská cirkev rozdelená medzi východnú Ortodoxnú cirkev a západnú Latinskú katolícku cirkev, ktoré sa každá riadila svojimi vlastnými pravidlami a mali vlastné historické vývoje. Zároveň už v tomto období existovali ďalšie kresťanské cirkvi a spoločenstvá, ktoré sa v priebehu prvých storočí odčleňovali (ako napr. nestoriáni, či koptské východné cirkvi). V ďalšom období zase následne vznikali ďalšie autokefálne východné cirkvi a nové katolícke cirkvi, zjednotené s Rímom, ktoré vznikali ich odštiepením sa od východných cirkví.
Stredovekú cirkev charakterizovali viaceré znaky, medzi nimi misijná činnosť, rozvoj kláštorného života, či univerzít zakladaných pod jej vedením, ako aj rozvoj teologického myslenia, rozvoj kánonického práva a rozvoj cirkevných štruktúr. Na Západe to ďalej boli veľké pápežské schizmy, či snahy o cirkevnú úniu s Východom. Spolu s rozširovaním kresťanskej viery boli spojené i sväté vojny a medzi nimi najmä križiacke výpravy. Veľkým zlomom v kresťanských dejinách bolo i husitské hnutie, ktoré otvorilo dvere veľkému reformnému hnutiu, ktoré sa v Európe udialo v priebehu 16. a 17. storočia - tzv. reformácii.
V rámci reformácie vznikli viaceré nové protestantské hnutia a cirkvi a anglikánska cirkev. Latinská cirkev na udalosti reagovala zvolaním Tridentského koncilu a reformou svojej politiky i zvyklostí. V tomto období vypuklo medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami i viacero náboženských vojen, medzi nimi najmä Tridsaťročná vojna, ktorá sa skončila Vestfálskym mierom riadiacim sa heslom „Cuius regio eius religio“. (Koho panstvo, toho náboženstvo).
Spolu s rozvojom zámorských ciest sa kresťanstvo rozšírilo i do Ameriky, či neskôr i do Austrálie a ďalekej Ázie, kde i dovtedy ale existovali menšie východné cirkvi. V novodobých dejinách sa v rámci kresťanských cirkví snažia niektorí jej príslušníci o ekumenický prístup k svojim bratom vo viere a o spoluprácu, ktorá sa v minulosti nie vždy vyvíjala, resp. bola zhatená vzájomnými konfliktami. Dnes je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom na svete s takmer dvomi miliardami veriacich.