Denník N
slovenský denník a internetové médium From Wikipedia, the free encyclopedia
Denník N je slovenský denník, pôvodne len internetové médium, ktoré vzniklo po odchode časti členov redakcie denníka SME v roku 2014. Redakcia sa venuje investigatívnym, analytickejším a rozsiahlejším textom a popritom vyrába aj stručné a rýchle spravodajstvo. Médium je financované najmä z platieb od predplatiteľov. Denník N má od januára 2015 aj tlačenú podobu[2] a od roku 2017 vydáva aj mesačník N magazín[3].
| Denník N | |
.svg) Logo novín  Sídlo na Jarošovej 1 v Bratislave | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Typ | Denník |
| Majiteľ | N Press |
| Šéfredaktor | Matúš Kostolný |
| Zástupca šéfredaktora | Konštantín Čikovský Juraj Javorský |
| Založenie | 1. január 2015 |
| Politická príslušnosť | liberalizmus[1] |
| Jazyk | slovenčina |
| Kontaktné údaje | |
| Adresa | Jarošova 1, 831 03 Bratislava |
| Web | www.dennikn.sk |
Denník N bol financovaný najmä z príjmov od predplatiteľov a z reklamy. Redakcia pravidelne zverejňuje informácie o hospodárení na redakčnom blogu.[4]
Výhodou predplatného je prístup k celému obsahu (tzv. exkluzívnemu) a diskusiám i to, že predplatiteľom sa zobrazuje menšie množstvo reklamy. Počet predplatiteľov bol vo februári 2015 viac ako 9 000,[5] v marci 2016 viac ako 16-tisíc[6] a vo februári 2017 mal 21-tisíc aktívnych predplatiteľov a 98-tisíc registrovaných čitateľov.[7] Priemerný predaj printového denníka v závere roka 2016 bol pod 3 500 kusov. V prvom štvrťroku 2017 dosiahol počet predplatiteľov 23-tisíc a náklad sa držal nad 3 000 kusov.[8] Na konci prvého štvrťroka 2018 mal Denník N 27-tisíc predplatiteľov[9], na konci prvého štvrťroka 2019 mal 35-tisíc predplatiteľov. Na konci roku 2020 mal Denník N 65-tisíc predplatiteľov[10].
V roku 2015 podpísal Denník N (vtedy Projekt N.) zmluvu s investormi, ktorými sa stali šiesti spolumajitelia spoločnosti ESET (Maroš Grund, Rudolf Hrubý, Richard Marko, Peter Paško, Miroslav Trnka a Anton Zajac[11]).[12] Investori za 1,2 milióna eur získali 51-percentný podiel vo firme. Akcionárska zmluva zabezpečuje aj redakčnú nezávislosť.[12] Jediným majiteľom vydavateľstva N Press, s. r. o. (predtým GRAPE 2013 s. r. o.) sa tak 12. mája 2015[13] stala akciová spoločnosť Denník N, a. s., ktorá bola zapísaná 2. apríla 2015 do obchodného registra.[14] Jej základné imanie 25 000 € tvorí 190 kmeňových listinných akcií na meno.[14]
V priebehu prvého štvrťroka 2017 získalo akcie Denníka N 39 zakladajúcich členov redakcie a počet akcionárov tak spolu so šiestimi spolumajiteľmi Esetu a piatimi členmi vedenia vydavateľstva vzrástol na 50.[8]
Spolumajiteľ Anton Zajac bol v novembri 2016 jedným z prvej trojice podporovateľov občianskeho združenia Progresívne Slovensko[15], ktoré zaregistrovalo ministerstvo vnútra koncom novembra po odovzdaní petície s 13 500 podpismi.[16] Redakcia v tom nevidí problém, keďže investori nemajú žiadnu možnosť zasahovať do obsahu Denníka N, nemajú ani možnosť odvolať šéfredaktora. Progresívnemu Slovensku venuje redakcia samostatnú tému[17], bez upozornenia na možný konflikt záujmov[16]. Existencia samostatnej témy však nie je ničím výnimočná, keďže obdobné témy majú na webe Denníka N aj iné politické strany, politickí lídri či osobnosti verejného života – napríklad Smer[18], SNS[19] či SaS[20].
Zakladateľmi (vedenie) sú Matúš Kostolný, Tomáš Bella, Lukáš Fila (riaditeľ vydavateľstva N Press), Konštantín Čikovský a Juraj Javorský.[21] Impulzom pre vytvorenie projektu bol vstup finančnej skupiny Penta do majiteľskej štruktúry akciovej spoločnosti Petit Press, ktorá je vydavateľom Denníka SME.
Webová podoba (.projekt-n.sk) vznikla v novembri 2014, denník sa začal vydávať a predávať v januári roku 2015.
V roku 2016 získal Denník N päť Novinárskych cien Nadácie otvorenej spoločnosti (najviac zo slovenských médií).[22] Najviac Novinárskych cien získal Denník N aj v nasledujúcich rokoch – v roku 2017 sedem[23] a v roku 2018 sedem[24].
V októbri 2017 vyšiel N Magazín o kritickom myslení, ktorý rozoslali v náklade 24-tisíc kusov na takmer tristo škôl. Predávali vlastné knižné tituly, reklamné predmety a vybrané knihy od iných vydavateľstiev.[25]
V decembri 2017 získala redakcia grant od spoločnosti Google v hodnote 754-tisíc eur, aby vytvorila open source predplatiteľský systém, ktorý bude môcť bezplatne využívať ktorýkoľvek vydavateľ na svete.[26]
V roku 2018 začala redakcia tvoriť aj podcasty, jedna epizóda mala v priemere 5 000 stiahnutí.[27]
V novembri 2018 vzniklo v Česku sesterské médium Deník N, jeho vznik podporilo v crowdfundingu 5 300 ľudí.[28]
2. marca 2021 Denník N oznámil, že sa stal majiteľom portálu pre turistov Hiking.sk, založeného v roku 2002. Majiteľmi boli dovtedy Ľubomír Mäkký a Soňa Mäkká, na portáli budú pokračovať pod hlavičkou Denníka N.[29]
Redakcia sa zameriava na publikovanie rozsiahlejších a analytickejších textov, ktoré sú určené najmä pre predplatiteľov, a popri tom vyrába rýchle a stručné spravodajstvo pod hlavičkou Minúta po minúte, ktorú vydavateľ vlastní ako ochrannú známku.[30] Minúta po minúte je umiestnená priamo na titulnej stránke webu denníka, na samostatnej podstránke mnt.sk a na mobilných aplikáciách pre iOS, Android a Windows Phone.
Aplikácia získala 2. miesto v kategórii Brandované aplikácie v súťaži AppsRulezz 2016.[31] Získala tiež Cenu Google (Novinárska cena) za inovatívnu online žurnalistiku.[22]
Po dvoch pokusných číslach v roku 2016 (jeden o kauze Kaliňák – Bašternák, druhý s výberom rozhovorov) začala redakcia od januára 2017 vydávať aj mesačník N Magazín.[32]
Denník N vyrába viacero newslettrov[33], ktoré umožňujú čitateľom dostávať informácie o témach, ktoré ich zaujímajú. Ľudia môžu dostať e-mailové upozornenie na témy, ktoré ich zaujímajú. Formou mailu môžu tiež dostať súhrn najdôležitejších správ dňa z Minúty po minúte či upozornenia na mimoriadne udalosti.
Redakcia tiež vyrába špeciálne newslettre – komentovaný výber troch udalostí dňa Newsfilter N[34], piatkový súhrn správ Filipa Struhárika o médiách a žurnalistike MediaBrífing[35], výber zaujímavostí zo zahraničnej tlače od Tomáša Bellu Tl;dr[36] a newsletter Martina M. Šimečku vysvetľujúci zaujímavosti zo sveta Odkaz MMŠ[37].
Čitatelia môžu využiť aj notifikácie zasielané cez aplikácie, ale aj cez internetové prehliadače na stolových počítačoch i mobiloch.[38]
Liberálna orientácia a boj proti dezinformáciám
Povedľa periodík ako napríklad Sme, Pravda, Šport či Hospodárske noviny býva Denník N radený medzi najznámejších reprezentantov serióznej dennej periodickej tlače na území Slovenska.[39] Liberálna[40] svetonázorová orientácia stavia Denníka N do role protipólu konzervatívneho i sociálne ladeného (mediálneho, spoločenského i politického) prostredia. V slovenskej, tradične skôr konzervatívnej spoločnosti tak redaktori Denníka N v minulosti i dnes zastávajú viacero skôr nepopulárnych postojov. Takto sa napríklad snažia inakosť prezentovať skôr pozitívne, ako niečo prirodzene patriace k normálnosti.[41] Po vypuknutí migračnej krízy sa taktiež nevymedzili proti medzinárodnej migrácii a solidarite s utečencami, v dôsledku čoho sa spolu s rôznymi občianskymi aktivistami stali predmetom hanlivých označení typu slniečkár, pravdoláskar či bratislavská kaviareň.[40] Aj v konzervatívnom (napr. kresťanskom) prostredí však denník spravidla býva rešpektovaný, keďže „si dávajú záležať na overovaní faktov a sú aj oceňované za kvalitu spravodajstva“.[42]
Denník a jeho redaktori sa zaoberajú aj pôsobením propagandy a šírením hoaxov na Slovensku. Spolu s ďalšími médiami podľa Marianny Bachledovej: „analyzujú a na správnu mieru uvádzajú nepravdivé informácie šíriace sa z alternatívnej mediálnej scény s cieľom destabilizovať verejnú mienku.“[43] Denník tiež vydal príručku pre stredné školy, ktorá mala študentov oboznámiť s problematikou.[44] V nadväznosti na túto činnosť sa možno v publikáciách z radov alternatívnej až konšpirátorskej scény stretnúť s výrazne nepriateľskou kritikou (napr. zo strany prispievateľov do časopisu Zem & Vek).[45] Medzi kritikov Denník N patrí aj Vladimír Malíček, vyučujúci na Akadémii Policajného zboru v Bratislave (mediálne známy ako člen skupiny skinheadov, ktorý napadol študenta Daniela Tupého a ktorý vystupoval ako svedok v prípade jeho vraždy)[46][47]. Vo svojej knihe Politický islam optikou dezinformácii a propagandy (2019) redaktorov Denníka N a Sme obvinil, že kladú dôraz na vytváranie vlastnej reality, nie na jej popis. Informovanie k témam ako imigrácia, vojna či multikulturalizmus Malíček označil ako cielené fake news a denník obvinil z „mediálneho lynčovania“ svojich oponentov ako konšpirátorov, dezinformátorov či „putinovcov“.[48] Podľa jedného zo zakladateľov Denníka N, Vladimíra Šnídla, býva Denník N často obviňovaný zo šírenia proamerickej propagandy a označovaný ako protiruský. Dôkazy sa však podľa Šnídla „obvykle nedodajú alebo za propagandu označujú akýkoľvek kritický článok o Putinovi“.[49] Americké veľvyslanectvo podľa novinára zároveň síce „udržiava kontakty s niektorými slovenskými novinármi, ktorí sa venujú zahraničným alebo bezpečnostným témam“, avšak nejde o propagandu, ale tzv. verejnú diplomaciu, v ktorej je tiež možné nájsť istý propagandistický nádych.[49]
Spory s politikmi
Redaktori Denníka N boli často (aj v časoch, keď pracovali v Sme) kritickí voči vládam, ktoré vládli na Slovensku.[50] Denník v minulosti otvoril viaceré spoločensky citlivé kauzy, ako napríklad otázku originality akademických prác slovenských politikov, osobitne rigoróznej práce Andreja Danka.[51] Už počas druhej vlády Róberta Fica (do 2016) preto zo strany vlády došlo k ignorovaniu otázok od novinárov Denníka N.[50] Dôvodom bolo podľa úradu vlády údajne tendenčné informovanie o práci vlády, ktoré malo vyvrcholiť odštartovaním „politickej antikampane“.[52] Denník N sa argumentujúc porušením jeho práva slobodne podnikať obrátil na súd. Na stranu Denníka N sa postavila aj Tlačová rada SR a ombudsmanka Jana Dubovcová. Ústavný súd SR nakoniec ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomocí.[53]
Politici z konzervatívnejšie ladených strán a konzervatívne (prevažne kontroverzné) média (ako napríklad Hlavné správy) denník opakované obviňujú z politickej nadpráce pre ich liberálne či progresívne orientovanú politickú opozíciu. V dôsledku toho bol Denník N spájaný napríklad s bývalou prezidentkou Zuzanou Čaputovou či so stranou Progresívne Slovensko.[54]
Úniky utajovaných informácií
Denník N sa dlhodobo venuje aj investigatívnemu novinárstvu a opakovane disponoval informáciami z neverejných trestných spisov. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa takto vďaka činnosti redaktorov Denníka N verejnosť mohla oboznámiť počas vyšetrovania so záznamami z tzv. Threemy. V auguste 2023 zverejnil kontroverzný youtuber Martin Daňo (obviňovaný zo šírenia dezinformácií)[55] video, na ktorom natočil sudkyňu Špecializovaného trestného súdu Pamelu Záleskú a investigatívnu novinárku Denníka N Moniku Tódovú, ako nakladajú bicykle na auto. Záleská rozhodovala vo viacerých medializovaných prípadoch: kauza zmenky Mariana Kočnera a Pavla Ruska, kauza bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, prípad zosnulého generála Milana Lučanského či prípad podnikateľa Norberta Bödöra. Vzťah medzi novinárkou a sudkyňou bol prinajmenšom v určitých kruhoch známy už pred tým (január 2021), no po zverejnení videa sa začal v spoločnosti rozsiahle rozoberať v súvislosti s možnými únikmi informácií z vyšetrovacích spisov. Sudkyňa Záleská odmietla akékoľvek úniky zo spisov prípadov, ktoré dozorovala a Monika Tódová deklarovala, že od Záleskej nikdy nedostala žiadnu utajenú informáciu a že po prehĺbení jej vzťahu so Záleskou prijali v redakcii potrebné opatrenia, aby sa nevenovala Záleskej prípadom. Poukázala tiež na skutočnosť, že v čase zverejnenia nahrávok Threema nemal súd nahrávky k dispozícii.[55][56][57] Napriek uvedenému Tódová niektoré prípady, v ktorých Záleská rozhodovala, komentovala aj neskôr a niektoré jej vyjadrenia z roku 2020 boli Nicole Nevolníkovou z Penta Investments interpretované spôsobom, že Tódovej museli byť známe detaily z pojednávaní či rozhodovania súdu, ktoré poznať v zásade nemala.[58] Prípad z hľadiska právnickej etiky riešila aj Súdna rada, no neprijala žiadne stanovisko.[59]
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
