Diakon
From Wikipedia, the free encyclopedia
Diakon (z gréckeho diakonos - služobník) je prvý stupeň sviatosti kňazstva. Takto diakonát chápu rímskokatolícka cirkev, východné katolícke cirkvi, východné pravoslávne cirkvi, starobylé orientálne cirkvi, anglikánska cirkev a starokatolícka cirkev.
V rímskokatolíckej cirkvi je povolaný do služby v troch oblastiach pôsobenia: služba charity, služba slova a služba liturgie. Na prvom mieste má byť diakon prítomný na miestach, kde je ľudská spoločnosť podlomená a má sa starať o sociálne dobro človeka. Diakon krstí, asistuje pri sobáši, rozdáva Eucharistiu, predsedá pohrebným obradom, žehná, posväcuje, slúži kazateľskou službou. Na diakona môže byť vysvätený muž, ktorý je slobodný (celibátny) alebo ženatý. Z hľadiska cirkevného práva je diakon v službe biskupa od ktorého dostáva misiu.
Vo východných katolíckych cirkvách, východných pravoslávnych cirkvách a starobylých orientálnych cirkvách diakon nemôže samostatne sláviť žiadne bohoslužby ani vysluhovať sviatosti, je de facto pomocníkom biskupa alebo kňaza. Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ďalších textov počas svätej liturgie, nevyhradených kňazovi. Má na starosti tiež charitatívnu službu (návštevy chorých) alebo administratívu (správa farnosti).
V protestantských cirkvách môže byť diakonom muž i žena. V prvom rade diakon vykonáva službu chudobným a núdznym. V niektorých protestantských cirkvách je diakon aj kazateľ (bez teologického vzdelania), niekedy s poverením spravovať zbor.[1] V evanjelických cirkvách diakoni prednostne poskytujú najmä charitatívnu službu.
V turíčno-charizmatických a evanjelikálnych zboroch termín označuje osobu, ktorá nie je kazateľom (aj keď môže kázať) a v zbore vykonáva dobrovoľne rôzne pomocné a praktické práce.
Liturgickým znakom diakonskej služby v rímskokatolíckej cirkvi, starokatolíckej cirkvi a anglikánskej cirkvi je štóla.
Liturgickým znakom diakonskej služby vo východných cirkvách je orár.