Vyhynutie (biológia)
From Wikipedia, the free encyclopedia
Vyhynutie (iné názvy: vymretie, zánik, zaniknutie, extinkcia, nedokonavý vid hynutie, vymieranie, zanikanie) je skončenie existencie všetkých jedincov určitého druhu, poprípade iného taxónu (radu, čeľade…) od (vrátane) poddruhu vyššie.[1] Slovom extinkcia sa v užšom zmysle označuje len vyhynutie druhov.[2]
Vyhynutie môže byť lokálne (na území určitého biotopu, kontinentu a pod.) alebo celosvetové. Druh (taxón) sa považuje za vyhynutý, ak nebol jeho živý jedinec pozorovaný minimálne 50 rokov, podľa iných definícií počas jedného svojho životného cyklu. V kategórii ohrozenia taxónov podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) má vyhynutý druh skratku EX (z angl. extinct).
V histórii Zeme vyhynulo viac než 99,9 % všetkých druhov, preto vyhynutie možno považovať za prirodzený proces vývoja planéty. Každých milión rokov vyhynie približne 9 % všetkých druhov. Rýchlosť vymierania však v skutočnosti nie je rovnomerná, v určitých obdobiach bolo tempo vyhynutia prudko zvýšené. Najväčšie známe vyhynutie v histórii Zeme nastalo pred 245 – 250 miliónmi rokov a je známe aj ako veľké permské vymieranie. Vyhynutie sa niekedy ťažko rozoznáva od postupnej premeny jedného druhu na iný. Vyhynutím sú viac ohrozené endemické druhy s úzkou ekologickou valenciou ako druhy celosvetovo rozšírené.
Od úplného vyhynutia sa odlišuje vyhynutie v prirodzenom prostredí (skratka EW, extinct in the wild), čo je typ vyhynutia pri ktorom druh už neprežíva vo svojom prirodzenom prostredí, len v človekom vytvorených prostrediach, napríklad v zoologických a botanických záhradách.