Žiadosti slovenského národa

Žiadosti slovenského národa alebo Mikulášske žiadosti bol najucelenejší slovenský politický program počas rokov 1848 – 1849.^[1][2] Žiadosti boli prijaté 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši (stretnutie asi 30 štúrovcov) a vyhlásené 11. mája v Ondrašovských kúpeľoch (Liptovská Ondrašová).^[3]

Pravdepodobná podoba červeno-bielej slovenskej vlajky spomínanej v Žiadostiach slovenského národa z 11. mája 1848 v bode 8. Bola používaná od 23. apríla 1848

Obsah Žiadostí

Podnet na prijatie vyšiel od Jána Francisciho a Štefana Marka Daxnera.^[3] Obsah dokumentu ovplyvnili predošlé Liptovské (marec) a Nitrianske žiadosti (apríl 1848).^[2] Cieľom bolo prehĺbiť marcové zákony, teda znížiť pôsobenie šľachty a vytvoriť demokratický režim v Uhorsku.^[1] Boli adresované uhorskej vláde (predseda Ľudovít Baťán), palatínovi a kráľovi.^[4] Žiadosti v 14 bodoch zhŕňali „slovenský národnopolitický, kultúrny a sociálny program“.^[5]

Konkrétne:^[2]

• 1. – 4. bod: demokratické riešenie národnostnej otázky v Uhorsku, zamietnutie nadradenosti jedného národa nad inými, zabezpečenie rovnoprávnosti všetkých národov Uhorska, vlastné snemy pre každý národ a spoločný celouhorský snem
• 5. bod: zrušenie zákonov o výlučnom postavení maďarčiny, zákonom zaviesť používanie slovenčiny v slovenských stoliciach, mestách a obciach
• 6. – 8. bod: vznik slovenských ľudových, stredných a odborných škol, univerzity a polytechniky^[5], uznanie červeno-bielej zástavy za národnú zástavu Slovákov
• 9. – 10. bod: rozšírenie politických práv pre všetkých občanov (pasívne volebné právo od 21, aktívne od 24 rokov), uzákonenie úplnej slobody tlače, prejavy a zhromažďovania
• 11. bod: zrušenie poddanstva pre všetky skupiny roľníkov a želiarov, prenesenie menších regálnych práv (právo výčapu, mlynské právo, právo rybolovu, poľovnícke právo^[5]) z panstiev na obce
• 12. – 13. bod: prepustenie Janka Kráľa a Jána Rotaridesa z väzenia, výzva k panovníkovi, aby zabezpečil práva pre Poliakov v Haliči
• 14. bod: nádej, že požiadavky budú splnené, pretože ich nevypočutie by znamenalo pre Slovákov návrat k feudálnym pomerom^[5]

Odmietnutie a represia zo strany vlády

Uhorská vláda a aj maďarská verejná mienka zaujala k Žiadostiam slovenského národa striktne zamietavé stanovisko (hoci nijako neohrozovali celistvosť Uhorska). Podobne odmietavo sa postavili k srbským a rusínskym požiadavkám. Na Slovensku vláda vyhlásila stanné právo a vydala zatykač na Ľudovíta Štúra (12. máj 1848), Michala Miloslava Hodžu (22. máj 1848) a Jozefa Miloslava Hurbana (1. jún 1848). Všetci traja museli opustiť Uhorsko.^[5][4] Dohoda s uhorskou vládou sa začínala byť v nedohľadne.^[6] Slovenské hnutie sa dostalo do ilegality, časť predstaviteľov národného hnutia pokračovala v činnosti na slovanskom zjazde v Prahe.^[1]

Vláda následne podporila vznik a vydávanie viacerých propagandistických periodík ako protiváhu Slovenských národných novín. Išlo o týždenník Prjateľ ludu (redaktor Lukáš Máčaj), dvojdenník Slovácke noviny (vydavateľ Andrej Kostolný; mal „ paralyzovať ‚poburovanie štúrizmu a slúžiť záujmom ministerstva a národa‘“) a týždenník Wudce z Trnawi (redaktor Ferdinad Pelikán).^[5]

Význam

Žiadosti slovenského národa^[5]:

• národnopoliticky „odzrkadľujú zavŕšenie procesu formovania slovenskej národnej ideológie ako ideológie samobytného národa a nastoľujú požiadavku ústavného zabezpečenia jeho rovnoprávnosti v rámci federalizovaného Uhorska“
• sociálne „predstavujú vyvrcholenie celého národnooslobodzovacieho hnutia 19. storočia.“

Boli „hlboko progresívnym dokumentom vo sfére sociálnych požiadaviek i v oblasti rozšírenia občianskych slobôd a vzájomného rovnoprávneho nažívania národov v rámci federalizovaného Uhorska.“^[6]