Almohádovci

Almohádovci [slov. výslovnosť Almoadovci]^[1] (iné názvy: Almohadovci^[2], Almohádi,^[3] Almohadi;^[4] arab. al-Muvahhidún^[1] alebo al-Muwahhidún^[5], v preklade unitári,^[2] či vyznávači Božej jedinosti^[6]) bola berberská dynastia^[5] vládnuca v rokoch 1121 – 1269 v severozápadnej Afrike (Maghrebe) a v moslimskom Španielsku. Nahradila dynastiu Almorávidovcov. Zakladateľom hnutia bol mystik Ibn Túmart. Najvýznamnejšími panovníkmi boli Abd al-Mu’min bin Alí a Abú Júsuf Ja'kúb al-Mansúr. Ideovým základom almohádovského hnutia bol islamský puritanizmus, no teokratický ideál položený Ibn Túmartom postupne oslabol a almohádovská ríša sa stala dedičnou monarchiou^[1][5][7][8]

Almohádovci ber. ⵉⵎⵡⵃⵃⴷⵉⵢⵏ arab. الموَحدون ↓ 1121 – 1269 ↓
Geografia
Hlavné mesto	Tinmal/Tín Malál (1121 – 1147) Marrákeš (1147 – 1269) pre Andalúziu: Sevilla (1147 – 1162) Córdoba (1162 – 1163) Sevilla (1163 – 1248)
Rozloha	2 300 000 km² (rok 1150)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Berberi, Arabi
Jazyky	berberské jazyky, arabčina
Náboženstvo	sunnitský islam, menšiny: katolíci, židia
Štátny útvar
Štátne zriadenie	dedičná monarchia, kalifát
Mena	dinár
Predchádzajúce štáty: Almorávidovci Taifas Hammádovci Nástupnícke štáty: Merínovci Zajjánovci Hafsovci Taifas Kastílske kráľovstvo Aragónske kráľovstvo Portugalské kráľovstvo Granadský sultanát Malorské kráľovstvo

Dejiny

Vznik hnutia a dynastie

Manuskript spisu A'z má juṭlab, Túmartovho vyznania viery, 1183

Zakladateľom almohádovského hnutia bol náboženský reformátor a mystik Ibn Túmart (Muhammad ibn Túmart) pochádzajúci z kmeňa Masmúdov. Berber pôvodom zo Súsu študoval v mladosti na Blízkom Východe, kde sa spoznal so smerom islamskej jurisprudencie, ktorý reprezentoval al-Ghazálí. Niekedy po roku 1117 sa po štúdiách vrátil do svojej vlasti a okolo roku 1120 vystúpil s kritikou domácej dynastie Almorávidovcov. Hlásal potrebu návratu k pôvodnému zmyslu islamu a k striktnému výkladu islamského práva, ktorý bol v rozpore s koncepciou málikovskej školy aplikovanej v Maghrebe. Túmartovým heslom bol tawhíd, teda doktrína o Božej jedinosti. Vyznávačov svojej náuky preto nazval vyznávačmi Božej jedinosti (almohádmi) a všetkých ostatných označil za nevercov.^[5][6][9]

Spočiatku, pre svoju často až násilnú horlivosť, Ibn Túmart v Magrebe prílišnú podporu nenašiel a odvšadiaľ bol vyháňaný. Oporu našiel u svojho domáceho kmeňa, kde bol tento mystický askéta vnímaný ako učenec. V roku 1121 sa vyhlásil za mahdího a vytvoril okolo seba úzky kruh spolupracovníkov. Po tom, čo sa mu podarilo zjednotiť niekoľko berberských kmeňov a odstránil svoju opozíciu, vyhlásil Almorávidovcom vojnu. Väčších úspechov však nedosiahol. V pohorí Atlas si vybudoval sídlo Tín Malál (Tinmal, Tinmel), ktoré sa stalo duchovným centrom hnutia a pohrebiskom dynastie.^[5][9]

Vláda Abd al-Mu’mina

Mapa zobrazujúca almohádovskú expanziu v severnej Afrike a v južných Pyrenejách

Ibn Túmartovým nástupcom sa po roku 1130 stal jeho vojvodca Abd al-Mu’min bin Alí.^[5] Prijal titul kalifa a kým Ibn Túmart môže byť považovaný za ideového zakladateľa almohádovského hnutia, bol to Abd al-Mu'min, kto rozšíril moc hnutia na väčšinu územia ovládaného Almorávidovcami a kto založil novú dynastiu, v rámci ktorej moc dedil najstarší syn. Po skonsolidovaní moci Abd al-Mu'min opäť zaútočil na Almorávidovcov. V roku 1145 porazil Almorádovca Tášufína a obsadil významné mesto Fez. V roku 1147 obsadil aj Marrakéš, čím rozbil jadro almorádovskej moci v Maghrebe. V Španielsku sa po rozvrate almorávidskej ríše moslimské panstvo opäť rozčlenilo na taify. Južné územia (Sevilla, Córdoba) Abd al-Mu’min ľahko obsadil, a tak rozšíril moc novej dynastie aj na Pyrenejský polostrov. Výnimku tvorili východné územia Valencie, Murcie a Jaénu, kde vládol Ibn Mardaníš. Nedokázal tiež zabrániť strate Lisabonu a niektorých severných území (Lérida, Tortosa), ktoré obsadili kresťanskí panovníci. V roku 1152 sa ujal vlády v hammádovskom Banú Chúrásan. Ku koncu jeho života sa mu v roku 1160 ešte podarilo z tuniskej Syrty a Tripolska vyhnať sicílskych Normanov. Pod nadvládu Almohádovcov sa tak dostala celá severná Afrika (Ifrikíja).^[6][9]

Socha Abd al-Mu’mina v meste Nedroma, Alžírsko

Almohádovci na vrchole moci

La Giralda, bývalý minaret Veľkej mešity v Seville, postavený počas obdobia Almohádovcov

Abd al-Mu’minovho syn Abú Ja'kúb najprv skonsolidoval moc v ríši. Porazil odbojné rífske kmene i svojich bratov spravujúcich územia severnej Afriky a južného Španielska. V rokoch 1171 – 1172 následne viedol expedíciu do východného Španielska, kde sa zmocnil panstva Ibn Mardaníša. Opäť tak zjednotil moslimské krajiny v Španielsku. Za hlavné mesto následne ustanovil Sevillu, ktorá sa stala centrom moslimskej vzdelanosti v západnom svete. V roku 1180 musel s armádou potiahnuť do severnej Afriky, kde porazil mamlúckeho generála Karákúša. Už o štyri roky neskôr musel zase brániť severné hranice pred Španielmi a Portugalcami. Portugalcami bol zabitý počas obliehania Santaréma.^[9]

Nástupcom Abú Ja'kúba sa stal jeho syn Abú Júsuf. Júsufovými protivníkmi okrem kresťanov na severe boli Ghániovci, ktorí vládli na Baleárach a ktorí sa spojili s Karákúšom a Arabmi v severnej Afrike. Obsadili značnú časť almohádovských území a ani expedícia vyslaná do severnej Afriky nedokázala obnoviť vládu nad nimi. V rokoch 1190 až 1191 viedol výpravu proti Portugalcom, no najväčšieho úspechu svojej vlády dosiahol v roku 1195, keď porazil kastílske vojská v bitke pri Alarcose (aj Bitka pri al-Arku). Víťazstvo Júsufovi prinieslo titul al-Mansúr, teda „Víťazný“.^[9]

Úpadok almohádovskej moci

Mocenská situácia na Pyrenejskom polostrove bola po al-Mansúrovej smrti spočiatku vyrovnaná. Úpadok ríše však nastal po tom, čo bol jeho syn Muhammad an-Násir v roku 1212 porazený kastílskym kráľom Alfonzom VIII. Šľachetným v bitke pri Las Navas de Tolosa (Hisn al-Ukáb). V Afrike zase záujmy Almohádovcov ohrozovali mocenské ambície miestodržiteľov. V roku 1222 sa v Tunisku osamostatnili Hafsovci, v roku 1247 sa v Tripolsku a Gabeši zase osamostatnili Gháníovci. Ríša následne zanikla v roku 1269 po dobytí Marrákeša berberskými Merínovcami (aj Marínovci), zvyšnú časť územia si rozdelili alžírski berberskí Zajjánovci (aj Abdalwádovci) a rozličné španielske dynastie.^[1][6]

Vláda a správa

Mince razené za vlády Abú Já'kúba Júsufa (1163 – 1184)

Almohádovci tvorili vládnucu vrstvu, ktorá sa svojou morálkou a správaním odlišovala od bežnej moslimskej populácie v severnej Afrike a Španielsku. Členovia pochádzali z berberských kmeňov z pohoria Atlas. Okrem kmeňového puta však bola vernosť členov rádu voči svojím vodcom umocnená vierou v mahdího a neskôr jeho nástupcov (kalifov). Miestni učenci študovali spisy zakladateľa hnutia Ibn Túmarta a slúžili ako efektívni správcovia. Dobyté provincie spravovali od vlády Abd al-Mu’mina mladší princovia z novej dynastie a najstarší syn dedil trón (primogenitúra). Tento systém vlády však spôsoboval krehkosť pri výmene panovníka, nakoľko mladší členovia rodu sa často dožadovali podielu na moci. Vojsko pozostávalo z členov berberských kmeňov, otrokov a jednotiek z obsadených miest. Všetci obyvatelia ríše, ktorí neboli členmi hnutia však boli Almohádovcami považovaní za neveriacich, a to aj napriek tomu, že boli moslimami. Ako držitelia pôdy preto platili Almohádom pozemkovú daň charádž. Dane vyberali spoľahlivé kmene, ktoré boli zároveň od platenia daní oslobodené.^[9]

Kultúra a veda

Južný portikus Patio del Yeso v Alcázare v Seville, postavený počas obdobia Almohádovcov

Almohádovská veda a filozofia významne prispeli do úrovne stredovekého poznania sveta. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patrili: Ibn Tufajl (Abubacer) a Ibn Rušd (Averroes), židovský lekár Moše ben Majmon (Maimonides), astronóm al-Bitrúdží (Alpetragius), kozmograf al-Kazvíní, či kartograf al-Idrísí. Významná bola almohádovska architektonická činnosť, v ktorej nadviazali na Umajjovcov a Almorávidovcov, vznikali viaceré pamiatky, pevnosti a mestské opevnenia, mešity s charakteristickými bohato zdobenými, vertikálne členitými minaretmi. Centrami boli najmä Marrákeš, Rabat, Tlemcen, či Sevilla).^[1] Nutno však dodať, že puritánstvo Almohádovcov významnejšie inovácie v už rozvinutom islamskom umení neprinieslo.^[6]

Zoznam vládcov

Zoznam vládcov podľa Felixa Tauera:^[10]

• Ibn Túmart (1121 – 1130)
• Abd al-Mu’min bin Alí (aj Abdulmu’min) (1130 – 1163)
• Abú Ja‘kúb Júsuf (1163 – 1184)
• Abú Júsuf Ja'kúb al-Mansúr (1184 – 1199)
• Muhammad an-Násir (1199 – 1214)
• Júsuf al-Mustansir (1214 – 1224)
• Abdulvahíd (1224)
• al-Ádil (1224 – 1227)
• al-Ma‘mún (1227 – 232)
• ar-Rašíd (1232 – 1242)
• as-Sa‘íd (1242 – 1248)
• al-Murtadá (1248 – 1266)
• Abú-l-Ulá (1266 – 1269)