Benjamin Netanjahu

Benjamin Netanjahu alebo presnejšie Binjamin Netanjahu^{[pozn 1]} (hebr. בנימין נתניהו, angl. Benjamin Netanyahu; známy pod prezývkou Bibi^[6]; * 21. október 1949, Tel Aviv, Izrael) je izraelský politik, predseda strany Likud a súčasný izraelský premiér od roku 2022, ako aj v rokoch 1996 – 1999 a 2009 – 2021.

Benjamin Netanjahu בנימין נתניהו
Benjamín Netanjahu v roku 2019
9. premiér Izraela
Momentálne v úrade
od 29. decembra 2022
Prezident	Jicchak Herzog
Ja'ir Lapid
V úrade 31. marca 2009 – 13. júna 2021
Prezident	Šimon Peres Reuven Rivlin
Ehud Olmert Naftali Bennett
V úrade 18. júnaa 1996 – 6. júlaa 1999
Prezident	Ezer Weizman
Šimon Peres Ehud Barak
Minister financií Izraela
V úrade 28. februára 2003 – 9. augusta 2005
Silvan Šalom Ehud Olmert
V úrade 18. decembra 1998 – 23. februára 1999
Ja'akov Ne'eman Me'ir Šítrit
V úrade 20. júna 1997 – 9. júla 1997
Dan Meridor Ja'akov Ne'eman
Biografické údaje
Narodenie	21.10.194921. október 1949 (75 rokov) Tel Aviv, Izrael
Politická strana	Likud
Rodina
Súrodenci	Jonatan Netanjahu Ido Netanjahu
Manželka	Sára Ben-Arci (1991 – súčasnosť) Fleur Cates (1981 – 1984) Miriam Weizman (1976 – 1978)
Odkazy
Benjamin Netanjahu בנימין נתניהו na org.il
	Benjamin Netanjahu (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Dodnes je jediným izraelským ministerským predsedom, ktorý sa narodil po založení štátu.^[6] Celkom trikrát zastával post ministra financií a posledné funkčné obdobie v tomto úrade ukončil rezignáciou na protest proti jednostrannému stiahnutiu z Gazy, ktoré obhajoval vtedajší premiér Ariel Šaron.^[6] Po odchode Šarona prevzal 20. decembra 2005 vedenie strany. V decembri 2006 sa stal oficiálnym lídrom opozície v Knesete a predsedom strany Likud. V auguste 2007 zvíťazil v primárkach Likudu, keď porazil Mošeho Feiglina.^[7] V minulosti zastával rôzne ministerské posty.

Vo voľbách do Knesetu vo februári 2009 sa ním vedená strana Likud umiestnila na druhom mieste s 27 mandátmi.^[8] Na rozdiel od predsedkyne víťaznej strany Kadima, Cipi Livniovej, však Netanjahu disponoval podporou väčšiny strán v 120 člennom Knesete, a tak bol nakoniec prezidentom Šimonom Peresom poverený zostaviť koaličnú vládu.^[9]

Medzinárodný trestný súd naňho vydal v novembri 2024 zatykač z dôvodu vojnových zločinov spáchaných v pásme Gazy.^[10]

Detstvo a mladosť

Narodil sa v Tel Avive, jeho otcom bol Benzion Halevi Netanyahu a matkou Celia Zila Segal.^[11] Je prostredným z troch bratov. Vyrastal v Jeruzaleme a keď mal 14 rokov^[12] presťahoval sa s rodinou do USA. Rodina sa usadila na philadelphskom predmestí v Cheltenhame, kde študoval na strednej škole. Jeho otec bol emeritným profesorom židovských dejín na Cornellovej univerzite a prominentným členom revizionistického tábora.^[13] V roku 1967 sa Benjamin Netanjahu vrátil do Izraela, aby splnil povinnú vojenskú službu v Izraelských obranných silách.^[14] Bol prijatý do elitnej vojenskej jednotky Sajeret Matkal a zúčastnil sa radu nebezpečných operácii behom opotrebovacej vojny,^[15] vrátane oslobodenia rukojemníkov z lietadla spoločnosti Sabena na Ben-Gurionovom letisku, pri ktorej bol zranený.^[16] Z armády odišiel po šiestich rokoch služby v hodnosti kapitána.^[17] Do Izraela sa vrátil v októbri 1973 po vypuknutí jomkipurskej vojny, v ktorej sa zúčastnil bojov pri Suezskom prieplave a na Golanských výšinách.^[18]

Potom opäť odišiel do USA a začal študovať na Massachusettskom technologickom inštitúte MIT, kde v roku 1975 získal bakalársky titul z architektúry a o dva roky neskôr magisterský titul v obchodovaní.^[17] Potom študoval politológiu na MIT a Harvard University.^[17] Po dokončení postgraduálneho štúdia pracoval v rokoch 1976 až 1982 v súkromnom sektore, najprv v poradenskej firme v Bostone a neskôr v spoločnosti Rim Furniture Industries v Izraeli.^[19]

Veľmi ovplyvnený smrťou svojho najstaršieho brata Joniho, ktorý padol ako veliteľ operácie Entebbe, pri ktorej došlo k oslobodeniu izraelských rukojemníkov letu spoločnosti Air France v Ugande inicioval usporiadanie dvoch medzinárodných konferencii o boji proti medzinárodnému terorizmu, ktoré sa konali v roku 1979 v Jeruzaleme a v roku 1984 vo Washingtone.^[17] Napísal tiež niekoľko kníh, vrátane dvoch o terorizme. Mladší brat Benjamina Netanyahua Ido je röntgenológ a spisovateľ. Všetci traja bratia slúžili v Sajeret Matkal.

Bol trikrát ženatý a má tri deti.^[20] S prvou ženou Miriam Weizmanovou, s ktorou má dcéru Nou, sa zoznámili pri práci v Bostone.^[18] Jeho druhou ženou, s ktorou sa oženil v roku 1982 bola Fleur Cates, ktorá konvertovala na judaizmus, mala len židovského otca.^[18] Od roku 1991 žije so svojou treťou ženou, psychologičkou Sárou, rodenou Ben-Arci, s ktorou má synov Ja’ira a Avnera.^[18]

Diplomacia a začiatky politickej kariéry

V roku 1982 sa stal zástupcom izraelského veľvyslanca v USA Mošeho Arenseho a na tejto pozícii zotrval dva roky.^[17] Bol tiež členom prvej delegácie rozhovorov o strategickej spolupráci medzi Izraelom a USA.^[13] V rokoch 1984 – 1988 pôsobil ako stály zástupca Izraela pri Organizácii spojených národov.^[17] Počas svojho pôsobenia v OSN bol známy ako skúsený a energický rečník a debatér, ktorý vedel ako komunikovať so západnými médiami.^[17] V pozícii obhajcu Izraela na medzinárodnej scéne pomohol porozumeniu bezpečnostných potrieb medzi vplyvnými Američanmi.^[17] V pozícii izraelského veľvyslanca pri OSN viedol v roku 1987 snahy o sprístupnenie archívov nacistických vojnových zločinov.^[16]

Po návrate do Izraela v roku 1988 vstúpil do politiky a v októbri toho istého roku úspešne kandidoval v parlamentných voľbách za stranu Likud, s ktorou bola jeho rodina spätá po dve generácie. Okrem postu poslanca bol vymenovaný za námestníka ministra zahraničných vecí vo vláde Jicchaka Šamira.^[17] V tejto funkcii zotrval štyri roky, počas ktorých došlo k intifáde, vojne v Zálive a Madridskej mierovej konferencii, ktorá iniciovala priame rozhovory medzi Izraelom a jeho susedmi.^[17] Vďaka dobrým komunikačným schopnostiam Benjamina Netanyahu a najmä umu jednania s médiami, došlo opäť k lepšiemu vnímaniu Izraela v zahraničí.^[17] V roku 1992 prehral Likud pod Šamirovým vedením predčasné parlamentné voľby a ten preto odišiel z politiky.

O rok neskôr Benjamin Netanyahu priznal krátko pred straníckymi primárkami v rozhovore pre televíziu Kanál 1 nemanželskú aféru,^[21] ktorá mala byť podľa jeho slov „zneužitá pri volebnom boji spolustraníkom z Likudu“.^[18] Stranícke voľby však Benjamin Netanyahu vyhral,^[22] keď porazil Bennyho Begina, syna niekdajšieho premiéra Menachema Begina a skúseného politika Davida Levyho.^[23] O post predsedu strany sa na začiatku uchádzal i Ariel Šaron, ale svoju kandidatúru stiahol, keď zistil, že má iba minimálnu podporu. Benjamin Netanyahu bol vodcom opozície v období, ktoré predchádzalo vražde premiéra Jicchaka Rabina v dobe rastúceho spoločenského napätia kvôli mierovým dohodám z Osla a opätovného nárastu palestínskeho terorizmu.^[17] Ľavica ho obvinila z vyhrocovania už napätej situácie,^[24] pretože dohody z Osla označoval za „predmostie ku zničeniu Izraela“,^[25] a v pozícii vodcu opozície vystupoval s búrlivými prejavmi na protivládnych demonštráciách.^[26] Ostro tiež vystupoval proti izraelskému stiahnutiu sa z Pásma Gazy a západného brehu Jordánu.^[27]

Prvýkrát ministerským predsedom

Parlamentné voľby v roku 1996 boli neobvyklé tým, že si Izraelčania vôbec prvýkrát mohli zvoliť svojho premiéra priamo.^[28] Benjamin Netanyahu sa v predvolebnej kampani zameral na rastúcu vlnu teroru, ktorá decimovala Izrael, charedim navrhol zbavenie vojenskej služby pre ortodoxných mužov, zvýšenie sociálnej podpory, garanciu svätenia šabatu a na námietky pravice voči akýmkoľvek ďalším územným ústupkom.^[28] Zároveň však vyhlásil, že dodrží medzinárodné záväzky, vrátane dohôd z Osla, ale jedným dychom dodal, že mierový proces sa spomalí a bude striktne vyžadovať reciprocitu.^[29] Jedným z predvolebných hesiel bolo „pre Židov je dobrý Netanyahu“.^[28] Náboženské strany vítali dôrazný nacionalizmus Likudu, ktorý bol odozvou predštátneho revizionistického sionizmu.^[29] Rabíni zo strany Šas dokonca pred voľbami rozdávali veriacim amulety, ktoré tvrdili, že voľba Benjamina Netanyahu je požehnaním.^[29] Pre Benjamina Netanyahua bola priaznivá i skutočnosť, že izraelskí Arabi, ktorí by inak volili jeho protivníka Šimona Peresa, sa zľakli nedávnej Peresovej operácie Hrozná hnevu, a namiesto hlasu pre neho vhadzovali do volebných urien prázdne lístky, ktorých nakoniec bolo približne 180 000.^[28] Podľa nového volebného systému by sa stal premiérom ten, kto by získal v priamej voľbe viac než 50% hlasov.^[30] V súvislosti s tým sa Benjamin Netanyahu obával, že by Peresove šance zvíťaziť v prvom kole boli väčšie, keby proti nemu kandidovalo viac pravicových kandidátov.^[30] Z pravice kandidovali okrem Benjamina Netanyahua tiež Rafa’el Ejtan zo strany Comet a David Levy zo strany Gešer.^[30] Oboch však Benjamin Netanyahu presvedčil, aby svoju kandidatúru stiahli výmenou za významné vládne posty a nakoniec sa mu ešte pred voľbami podarilo vytvoriť spoločnú kandidátku týchto troch strán Likud, Gešer a Comet.^[30]

Vo voľbách, ktoré sa konali 29. mája 1996, síce mierne zvíťazila Strana práce,^[28] avšak v priamych voľbách vyhral o 30 000 hlasov Benjamin Netanyahu,^[30] ktorý sa stal najmladším izraelským premiérom a prvým izraelským premiérom zvoleným v priamych voľbách.^[18] Vytvoril koaličnú vládu pozostávajúcu z Likudu, Gešeru, Cometu, Národnej náboženskej strany, Zjednoteného judaizmu Tóry, Jisra’el ba-aliji, Šasu a Tretej cesty.^[28][31]

Bezprostredne po zostavení vlády chcel ukázať, že bude pokračovať v mierovom procese.^[32] V skutočnosti však Arafatovým sľubom neveril.^[33] Z funkcie premiéra sa naopak snažil kompromisy s palestínskymi Arabmi odďalovať a akcentoval jordánsko palestínsku konfederáciu namiesto nového samostatného štátneho útvaru.^[33] Jedna z prvých vecí z nastávajúcej agendy, vyplývajúca z Oselských dohôd, mala byť odovzdanie Hebronu.^[34] Dňa 4.septembra 1996 sa uskutočnilo jeho prvé stretnutie s Arafatom, ktoré však neprinieslo žiadne výsledky. Benjamin Netanyahu naopak oznámil výstavbu nových židovských osád,^[34] čo poznamenalo vzťahy Izraela a USA.^[33] Jeho politika sa opierala o tzv. tri nie. NIE stiahnutiu z Golanských výšin, NIE diskusiám o statuse Jeruzalema a NIE vyjednávaniu pod ultimátami.^[35]

Medzi jeho agendu vo funkcii premiéra nepatril iba izraelsko palestínsky mierový proces, ale okrem iného tiež ozdraviť izraelskú ekonomiku.^[17] Za jeho vlády došlo k zavedeniu opatrení slúžiacich zamedzeniu rastu inflácie a ďalších krokov majúcich za cieľ zníženie štátneho rozpočtového deficitu.^[17] Nová ekonomická politika bola zameraná na reštruktualizáciu ekonomiky a privatizáciu štátnych spoločností a služieb.^[17]

Poznámky

1. Meno Benjamín, pochádzajúce z Biblie, sa v hebrejčine vyslovuje [binjamin]. Ak sú v texte vyznačené aj samohlásky (čo v hebrejčine nie je bežný prípad), tak sa tak obyčajne aj píše: בִּנְיָמִין - Binjamin. Toto slovo totiž spadá do obmedzenej skupiny prípadov (slov resp. slovných spojení), v ktorý sa hebrejské slovo ben (syn) vyslovuje (a píše) ako bin.^{[1][2][3][4][5]} Ale vzhľadom na to, že v tomto konkrétnom prípade mnoho židov vníma túto osobu tak, že jej prvé meno je skôr cudzie než domáce, niekedy jeho meno vyslovujú v podobe [benjamin]. Tvar Benjamin vyskytujúci sa v slovenských médiách by sa dal chápať ako vyjadrenie spomínanej druhej hebrejskej výslovnosti, ale v praxi zrejme ide skoro vždy o chybné mechanické prevzatie anglického zápisu mena - Benjamin (anglická výslovnosť [bendžəmin]).