Chočské vrchy

Chočské vrchy zaraďujeme medzi jadrové pohoria patriace do sústavy Vnútorných Západných Karpát a Fatransko-tatranskej oblasti.

Chočské vrchy
pohorie geomorfologický celok
Veľký Choč, najvyšší vrch pohoria
Štát	Slovensko
Región	Žilinský
Okresy	Dolný Kubín, Ružomberok, Liptovský Mikuláš
Nadradená jednotka	Fatransko-tatranská oblasť
Susedné jednotky	Tatry Podtatranská brázda Podtatranská kotlina Veľká Fatra Oravská vrchovina
Podradené jednotky	Choč Sielnické vrchy Prosečné
Súradnice	49°09′05″S 19°20′34″V
Najvyšší bod	Veľký Choč
- výška	1 611[1] m n. m.
Najnižší bod	koryto Váhu v Ružomberku
- výška	530 m n. m.
Geologické zloženie	fatrikum
Poloha v rámci Slovenska
Wikimedia Commons: Chočské vrchy
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Vymedzenie

Na severe ho ohraničuje Oravská vrchovina a Podtatranská brázda, podcelok Zuberská brázda, na východe Tatry, podcelok Západné Tatry, na juhu Podtatranská kotlina, podcelok Liptovská kotlina a na západe Veľká Fatra, podcelok Šípska Fatra.^[2]

Chočské vrchy z Veľkého Choča

Delenie

Morfologicky sa pohorie delí na tri podcelky:^[2]

• Choč v západnej
• Sielnické vrchy v strednej
• Prosečné vo východnej časti

Horstvo je dlhé 24 km, priemerná šírka je len 4 km, maximálna 8 km. Rozprestiera sa na rozhraní okresov Liptovský Mikuláš, Ružomberok a (okres)Dolný Kubín.

Geologické pomery

Pre pohorie je typické, že kryštalické jadro nikde na povrch nevystupuje a celé pohorie tvoria mohutné súvrstvia sedimentárnych druhohorných hornín. Vzhľadom na svoje malé rozmery predstavuje určitý spojovací článok medzi Malou a Veľkou Fatrou na západe a Západnými Tatrami na východe. Z Veľkej Fatry sem zasahuje krížňanský príkrov (fatrikum), pre ktorý je typické značné rozšírenie hornín usadených v spodnej a strednej kriede. Sú to horniny zväčša typu slienitých vápencov, slieňovcov a slienitých bridlíc, ľahko podliehajúce zvetrávaniu. Horniny krížňanského príkrovu tvoria najmä nižšie, úpätné časti masívov.

Na krížňanský príkrov je nasunutý vyšší chočský príkrov, ktorý obsahuje hlavne najspodnejšie, triasové sedimentárne horniny, z ktorých sú najrozšírenejšie mohutné súvrstvia vápencov a dolomitov, najčastejšie tmavosivé až čierne žilkované vápence a sivé, tzv. chočské dolomity. Vyššie súvrstvia triasu obsahujú aj iné druhy vápencov, napr. piesčité, rohovcové a iné. Chočský príkrov nie je zachovaný v takom súvislom celku ako krížňanský príkrov, zachoval sa vo forme príkrovových trosiek. Najväčšiu kryhu tvorí súvislý masív Veľkého Choča spolu s jeho rázsochami.

Od Sestrčskej doliny na východ je geologická stavba odlišná v tom, že krížňanský príkrov už na povrch nevystupuje (naposledy je to pri obci Liptovská Anna) a mohutné masívy Pravnáč (1 206,1 m n. m.), Lomné (1 277,8 m n. m.), Prosečné (1 372,2 m n. m.), Ostrý vrch (1 128,0 m n. m.) a Holica (1 339,8 m n. m.) sú budované zložito zvrásnenými komplexmi vápencov a dolomitov stredného triasu až po Suchú dolinu, kde sa kriedové súvrstvia krížňanského príkrovu opäť objavujú.

Geomorfologické pomery

Z geomorfologického hľadiska je pre Chočské vrchy typické, že nemajú súvislejší hlavný hrebeň a sú charakteristické samostatnými masívmi. Podcelok Choča kulminuje Veľkým Chočom (1 611,0 m n. m.), čo je najvyšší bod celého pohoria^[3] a predstavuje štruktúru chočského príkrovu budovanú dolomitmi a menej vápencami. Dolina potoka Teplianka oddeľuje tento podcelok od podcelku Sielnické vrchy, ktoré sú charakteristické miernejšími formami, rozšírené na horninách krížňanského príkrovu s najvyššími vrcholmi Magura (1 170,6 m n. m.), Havrania (1 129,8 m n. m.) a Sielnická hora (1 051,4 m n. m.). Najvýchodnejšiu časť pohoria tvorí podcelok Prosečné, charakteristický značne si podobnými horskými masívmi, ktoré sú rozrezané paralelnými dolinami. Najzápadnejší je masív Pravnáča (1 206,1 m n. m.), východnejšie leží masív Lomné (1 277,8 m n. m.) a najmohutnejší je masív Prosečného (1 372,2 m n. m.).

Krasové javy

Na opisovanom území vzhľadom na jeho hornatinový charakter s veľkými výškovými rozdielmi prevažujú podzemné krasové javy nad povrchovými. Z povrchových krasových mikroforiem sú najhojnejšie škrapy. Vyskytujú sa na Veľkom Choči (1 611,0 m n. m.), ale vari najlepšie je vyvinuté škrapové pole na vrchole brala Čereňová v masíve Lomného (1 277,8 m n. m.). Škrapy sú známe tiež zo svahov vrchov Prosečného (1 372,2 m n. m.) a Ostrého vrchu (1 128,0 m n. m.). Závrty sú skôr zriedkavé. Skupina závrtov sa nachádza v sedle Ostruky medzi Prosečným a Čiernou horou (1 093,5 m n. m.). Charakter závrtu má aj ponor Prosiečanky na plošine Svorad.

Podzemné krasové formy – jaskyne môžeme z hľadiska ich vzniku rozdeliť do niekoľkých skupín. Sú to jednak drobnejšie jaskyne a priepasti, ktoré nachádzame vo vrcholových častiach príkrovových trosiek. Popri nich sa najmä na úpätí skalných stien nachádzajú drobnejšie jaskyne a previsy, ktoré vznikli mrazovým zvetrávaním. Takého charakteru je napr. viacero jaskýň v Turíckej doline, pod Liptovským hradom a Heliašska priepasť. Významnejšie sú jaskyne, ktoré vznikli pôsobením vodných tokov, či už prichádzajúcich na krasové územia z nekrasových oblastí (alochtónne), alebo priamo prichádzajúcich z krasových masívov (autochtónne).

Najznámejšia je Liskovská jaskyňa v najvýchodnejšom výbežku Mnícha. Ten už však radíme do Liptovskej kotliny. Jedinečné podzemné, ale aj povrchové krasové javy sú rozšírené v Prosieckej doline. Potok Prosiečanka, prameniaci na flyšovom území plošiny Svorad na sever od Chočských vrchov, sa po vstupe na krasové údolie ponára vo výraznom ponore, potom nasleduje cca 4 km dlhý tok neznámym podzemím a vody vyvierajú opäť asi 500 metrov od vyústenia doliny v mohutnej krasovej vyvieračke. Podobne potok, tečúci o niečo západnejšie, po príchode na krasové územie vytvára kaňonovitý úsek a padá vodopádom do časti doliny Červené piesky a poniže sa tiež ponára. Mnohé skutočnosti svedčia o existencii rozsiahleho jaskynného systému, do ktorého sa však dosiaľ nepodarilo preniknúť. Zvláštnu skupinu predstavujú jaskyne, ktoré vznikli pravdepodobne vodami, pochádzajúcimi priamo z krasových masívov. Takéhoto charakteru sú jaskyne v masíve Veľkého Choča (1 611,0 m n. m.), v masíve Lomné (1 277,8 m n. m.) a jaskyňa na Smrekove, dlhá 115 metrov.

Cestovný ruch

Turisticky najzaujímavejšie sú Veľký Choč, Kvačianska dolina (veľmi typický skalný reliéf) a Prosiecka dolina (hlboká rokľovitá krasová dolina). Oblasť Chočských vrchov poskytuje možnosti kúpania (Bešeňová, Lúčky, Liptovská Mara, Aquapark Tatralandia, Aquapark Dolný Kubín, Oravice) a návštevy historických pamiatok (hrady Likava, Liptovský hrad, Oravský hrad, Múzeum oravskej dediny, Vlkolínec, Havránok). Najbližšími mestami sú Ružomberok, Liptovský Mikuláš a Dolný Kubín.

Choč ako objekt národného života

Veľký Choč je turisticky najatraktívnejšou časťou Chočských vrchov. Táto dominanta, týčiaca sa vysoko nad okolitú krajinu, je miestom deja nielen ľudových povestí a bájí, ale aj románov, poviedok a básní. Stal sa akousi mekkou kultúry Slovenska zásluhou mnohých literátov, kultúrnych pracovníkov, výtvarníkov, ale aj vedcov a profesorov, ktorí vzišli z tohto kraja alebo tu pôsobili. Na vytváraní charakteristického genia loci tohto teritória sa zúčastňovali aj celé generácie vzdelancov z rôznych spoločenských vrstiev. Latinský pojem genius loci v sebe skrýva jednotu genia regionis a genia populi, ducha krajiny a ducha spoločnosti ľudí, ktorí tu žili, pracovali a tvorili.^[4]

Pozri aj

• Zoznam vrcholov v Chočských vrchoch

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Chočské vrchy