Klaus Kinski

Klaus Kinski (* 18. október 1926, Sopot – † 23. november 1991, Lagunitas, Kalifornia) bol nemecký herec a režisér poľského pôvodu.^[1][2] Často sa objavoval vo filmoch, ktoré režíroval Werner Herzog^[3], Jesús Franco a Antonio Margheriti. Vo viacerých snímkach stvárnil rolu záporáka, rebela či osobu posadnutú dosahovaním cieľov a moci.^[4][5] Za svoju kariéru, ktorú začal v 50. a skončil v 90. rokoch hral v takmer 140 filmoch rôznych žánrov.^[6] Bol otcom herečky Nastassje Kinski.^[7] Kinski zomrel 23. novembra 1991 vo svojom dome v Lagunitas v Kalifornii vo veku šesťdesiatich piatich rokov.^[8][9]

Klaus Kinski
Narodenie	18. október 1926 Sopot, Nemecko
Úmrtie	23. november 1991 (65 rokov) Lagunitas, Kalifornia, Spojené štáty
Rodné meno	Nikolaus Günther Nakszynski
Povolanie	herec, režisér
Roky pôsobenia	1950 – 1991
Národnosť	nemecká
Štát pôsobenia	Nemecko
Deti	Pola Kinski, Nastassja Kinski a Nikolai Kinski
Filmový portál  Divadelný portál  Biografický portál

Životopis

Narodil sa poľským rodičom a po druhej svetovej vojne sa stal divadelným hercom. Filmovú kariéru začal v roku 1948 a približne dvadsať rokov hral vedľajšie úlohy, pričom hral najmä pre nemeckú, taliansku a francúzsku kinematografiu a účinkoval aj v koprodukciách. Obzvlášť plodný bol v Taliansku, kde sa stal opakujúcim sa záporákom vo westernoch, trileroch a hororoch v 60. a 70. rokov 20. storočia. Hral aj vo filmoch s vyššími rozpočtami, ako Pre pár dolárov naviac od Sergia Leoneho a Doktor Živago od Davida Leana, oba uvedené v roku 1965. Ale až film Sergia Corbucciho Veľké ticho (1968), taliansko-francúzska koprodukcia, v ktorej si zahral spolu s Jeanom-Louisom Trintignantom, z neho urobil skutočnú hviezdu európskej kinematografie. Stal sa tiež ikonou kinematografie Jesúsa Franca, ktorý ho obsadil do úlohy markíza de Sade vo filme Marquis de Sade: Justine (1969) a potom ho režíroval v Dracula (1970) po boku Christophera Leeho. V populárnom a žánrovom filme pokračoval filmami Fernanda Di Lea, Joea D'Amata a Jesúsa Franca, v ktorých sa jeho herecké výkony vyznačovali excesmi hraničiacimi so šialenstvom. Práve tento rozmer zaujal filmára Wernera Herzoga, ktorého obľúbeným hercom sa stal vďaka majstrovským filmom ako Aguirre, hnev boží (1972), Nosferatu, Fantóm noci (1979), Woyzeck (1979), Fitzcarraldo (1982) a Cobra Verde (1987). Kinski bol známy aj svojimi záchvatmi zúrivosti a opakovaným násilím voči štábom svojich filmov, ako aj mimoriadne podivným súkromným životom. Udržiaval zložité vzťahy so svojimi dcérami, budúcimi herečkami Nastassjou Kinski a Polou Kinski. Vo svojej autobiografii Tu ne diras jamais rien (2013) Polu Kinski obvinila svojho otca a odhalila incestné znásilnenia počas jej detstva a dospievania. V 70. rokoch, ktoré boli vrcholom jeho kariéry, sa herec podieľal aj na umeleckých filmoch, ktoré obohatili jeho filmografiu a v ktorých sa viac-menej prejavoval jeho zlozvyky. Klaus Kinski v 80. rokoch spomalil svoju aktivitu, ale vďaka Herzogovi naďalej žiaril. Objavil sa v tak rozmanitých medzinárodných produkciách, ako napríklad Les Fruits de la passion (1981) od Shujiho Terayamu, Victor the Blunderer (1981) od Billyho Wildera, Zbrane moci (1982) od Jamesa Tobacka. Ku koncu svojho života režíroval film Paganini (1989), v ktorom si zahral hlavnú úlohu. V roku 1976 Klaus Kinski vydal svoju autobiografiu Dying to Live (Pierre Belfond), po ktorej nasledoval I Need Love z roku 1990.^{[10][11][12][13]}

Filmografia (výber)

• 1964: Vinnetou II – Červený gentleman
• 1965: Pre pár dolárov naviac
• 1968: Coplan sauve sa peau
• 1970: Dracula
• 1970: La Peau de Torpédo
• 1972: Aguirre, hnev boží
• 1975: L'Important c'est d'aimer
• 1975: Chytrák a dvaja spoločníci
• 1977: Smrť darebáka
• 1977: Madame Claude
• 1979: Nosferatu – Fantom noci
• 1981: Les Fruits de la passion
• 1981: Braček, braček
• 1982: Fitzcarraldo
• 1985: Netvor