Modrá bridlica
From Wikipedia, the free encyclopedia
Remove ads
Modrá bridlica alebo glaukofanit alebo glaukofánová bridlica je premenená hornina typická pre vysokotlakovú a nízkoteplotnú metamorfózu, ktorá predstavuje fáciu modrých bridlíc.
Termín glaukofanit zaviedol roku 1888 chorvátsky geológ Mihal Kispatič[1]. Termín modrá bridlica zaviedol v roku 1962 Američan Edgar Bailey.
Remove ads
Vznik
Modré bridlice sú príznačné pre subdukčnú metamorfózu, ktorá je spojená so zánikom oceánskej zemskej kôry. Horniny sú pri týchto procesoch vystavené nízkym teplotám v rozmedzí 200 – 500 °C, ale stredným až vyšším tlakom 6 – 18 kbar[2]. Tieto podmienky zodpovedajú hĺbkam okolo 15 – 18 km. Ich protolitom sú najčastejšie mafické horniny, zriedkavejšie i pelitické alebo kremenno živcové.
Prípadným pokračovaním subdukcie a zvýšeniu teploty nad 500 °C dochádza k vzniku eklogitov. Častým javom sprevádzajúcim modré bridlice je dekompresia a nárast teploty, čo má za následok následnú retrográdnu metamorfózu do fácie zelených bridlíc. V novovzniknutých zelených bridliciach môžu potom byť nájdené relikty lawsonitu a glaukofánu, alebo pseudomorfózy klinozoisitu s albitom a paragonitom po lawsonite[2].
Remove ads
Minerálne zloženie a vlastnosti
Najvýznamnejším horninotvorným minerálom modrých bridlíc je glaukofán, sodný amfibol s často primiešaným crossitom alebo riebeckitom. Bežnou prímesou sú epidot, rutil, kremeň a iné[1]. Pre modré bridlice je veľmi typická asociácia glaukofanitu s paragonitom, ktorá vzniká reakciou[2]:
Výskyt
V Českom masíve sú modré bridlice prítomné v oblasti Krkonoší, kde majú typickú lokalitu výskytu pri Železnom Brode[1]. Na Slovensku sú modré bridlice pomerne zriedkavé. Možno ich nájsť v príkrove Bôrky blízko Štítnika a Hnúšte[3], Hačavy, Bôrky, Lúčky a na Radzime[4].
Využitie
Modré bridlice nemajú pre národné hospodárstvo žiadne významné využitie[3].
Referencie
Iné projekty
Wikiwand - on
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Remove ads