Národný buditeľ

Národný buditeľ alebo historicky buditeľ^[1][2] je zaužívané pomenovanie príslušníka národnosti, ktorý u svojich súkmeňovcov v období formovania sa moderných (najmä utláčaných) národov rozvíjal národné povedomie.^[3][4] Historicky súvisí s rozmachom nacionalizmu v období po Veľkej francúzskej revolúcii, najmä v prvej polovici 19. storočia.

Ľudovít Štúr, vedúca osobnosť štúrovskej generácie národných buditeľov

Slovenskí národní buditelia

Počas formovania moderného slovenského národa rolu národných buditeľov postupne plnili predstavitelia bernolákovskej, kollárovsko-hamuljakovskej, štúrovskej generácie, generácie tzv. matičného obdobia a obdobia zvýšeného maďarizačného útlaku po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867).^[3][4] Ich činnosť zahŕňala sféru politickú (napr. Žiadosti slovenského národa, Memorandum národa slovenského), kultúrno-umeleckú, vedecko-výskumnú (najmä jazykovednú a historickú), sociálnu (napr. boj proti alkoholizmu cez spolky striezlivosti) a počas slovenského povstania (1848 – 1849) aj vojenskú oblasť (dobrovoľnícke výpravy)

Vyvrcholením snahy národných buditeľov bolo vytvorenie spoločného štátu s kultúrne a etnicky blízkym českým národom v októbri 1918 (vznik Česko-Slovenska), v ktorom získali Slováci možnosť slobodného (kultúrneho, umeleckého a pod.) rozvoja aj podielu na politickom živote.