Neomarxizmus

Neomarxizmus (používa sa tiež západný marxizmus, neskorý marxizmus, kultúrny marxizmus) je označenie pre sociologicko-filozofické koncepcie a súbor smerov a škôl súčasnej filozofie zahŕňajúci prístupy, ktoré modifikujú alebo rozširujú marxistickú teóriu o interdisciplinárny prístup a nové intepretácie Marxa začlenením prvkom z iných intelektuálnych tradícií ako sú napr. kritická teória, psychoanalýza alebo existencializmus. Neomarxizmus položil dôraz na kultúrnu a ideologickú základňu, o ktorú sa opiera ekonomické a politické panstvo.^{[1][2][3][4][5]}

Herbert Marcuse

Predstavitelia Frankfurtskej školy

Neomarxizmus sa značne najmä rozšíril v 60. rokoch, 20. storočia a pokúšal sa spojiť marxizmus so sociológiou, novohegelovstvom, nietzscheovstvom, filozofiou života, psychoanalýzou, existencializmom, anarchizmom atď. Kým klasický marxizmus analyzuje ekonomickú stránku kritiky kapitalizmu, neomarxistické smery sú zamerané na kritiku kultúry a mediálnej manipulácie, ktorá je zdrojom odcudzenia.^[6]

Podľa teórie Erika Olina Wrighta je protichodné umiestnenie tried, ktoré sú začlenené do Weberovej sociológie, kritickej kriminológie a anarchizmu, čo je príkladom synkretizmu v neo-marxistickej teórii.^[7] Niektorí neomarxistickí teoretici sa snažia doplniť nedostatky ortodoxného marxizmu alebo dialektického materializmu. Podľa filozofa J. G. Murphyho niektorí neomarxisti (napr. Roemer a Peffer) plne rešpektujú slobody, ktoré sú spájané s liberálnou tradíciou slobodného slova, tlače a združovania a sú ovplyvnené teóriami egalitárneho liberalizmu (Johna Rawlsa,^[8] Amartyu Sena^[9] či Ronalda Dworkina^[10]).^[11]

Neomarximus pristupuje kriticky i k samotnému marxizmu, hľadá alternatívy voči starej ľavici (pod vplyvom diskreditácie ľavicových jej ideálov v 20. storočí - stalinizmus, byrokracia, studená vojna a jadrová kríza, potlačenie maďarského povstania v roku 1956), polemizuje s neopozitivizmom (napr. problematika účelu technickej racionality, ktorú analyzuje Marcuse spolu s kritikou technokracie), psychoanalýzou Sigmunda Freuda (Fromm je zakladateľom kultúrnej psychoanalýzy), skúma Hegelovu dialektiku (najmä Horkheimer), Heideggerové a Husserlové myšlienkové koncepcie (najmä Marcuse).^[5] Od roku 1960 vychádza v Británii vedecký časopis New Left Review, do ktorého prispievajú filozofi novej ľavice a neomarxizmu.^[12]

Neomarxistické koncepcie obsahuje aj neskorá fáza Sartrovho existencializmu (Sartre sa aktívne angažuje aj v revolučných hnutiach vo Francúzsku roku 1968), sitoacionalizmus (Guy Debord), ale aj niektoré smery štrukturalizmu (Goldmanna, Althusser, Foucalt), ľavicovo-liberálne (egalitárny liberalizmus) a anarchistických prúdov (Ernst Bloch, Noam Chomsky) a nadväzujú naň aj britské kultúrne štúdie (Richard Hoggart, Raymond Wiliams, E. P. Thompson), alterglobalisti (Antonio Negri, Michael Hardt)^[13] a postmarxisti (Slavoj Žižek, Jürgen Habermas, Alain Badiou, Tariq Ali, Ernesto Screpanti, Göran Therborn, Gregory Meyerson).

Delenie neomarxizmu

Podľa politológa Ľuboša Blahu sa neomarxisti delia sa na:

1. neortodoxný neomarxistov alebo tzv. humanistických neomarxistov medzi ktorých patria (najmä analytický marxisti) autori ako John Roemer, G. A. Cohen. John Elster, Allen Buchanna, Rodney G. Peffer, Salma Avineri, Milton Fiska, Eric Olina Wright, Ziyda Husami, Richard Ameson a všetci predstavitelia Frankfurtskej školy (neakceptujú Marxov anti-moralizmus, pracujú s konceptom sociálnej spravodlivosti a ľudských práv);

2. neomarxistov rozvíjajúcich Marxov anti-moralizmus a ortodoxný marxizmus, medzi ktorých patrí Allen Wood, Robert Tucker, Richard Miller, Derek Allen a Louis Althusser (patrí sem aj tzv. Tucker-Woodova téza, ktorá je v rozpore s humanistickým neomarxizmom).^[14][15]

Medzi odnože neomarxizmu možno zaradiť:

• klasici marxizmu, ktorí posunuli dôraz z problematiku ekonomickej základne aj na kultúrnu nadstavbu čím anticipovali vznik neomarxizmu (György Lukács, Karl Korsch, Antonio Gramsci^[16])
• predstaviteľov tzv. frankfurtskej školy a kritickej teórie (Max Horkheimer, Theodor W. Adorno, Walter Benjamin, Erich Fromm, Jürgen Habermas, Axel Honneth)
• aktivisti, teoretici a predstavitelia politickej novej ľavice v 60. a 70. rokoch: freudomarxizmu (Charles Wright Mills, Daniel Cohn-Bendit, Tariq Ali, Rudi Dutschke, Wilhelm Reich, Herbert Marcuse, Jacques Lacan), situacionalistickej internacionály (Guy Debord)^[17] a existencialistického neomarxizmu (Jean Paul-Sartre)
• predstaviteľov analytického marxizmu (Louis Althusser, Rodney Peffer^[18][19], E. O. Wright, G. A. Cohen^[20][21])^[4][14]
• predstaviteľov tzv. birminghamskej školy kultúrnych štúdií (Stuart Hall,^[22] Richard Hoggart, Raymond Wiliams a E. P. Thompson)
• predstavitelia kybersocializmu (Cockshott, Cottrell)^[23]
• predstavitelia ľavicového anarchizmu (Ernst Bloch, Noam Chomsky)
• predstavitelia teológie oslobodenia^[24]
• predstavitelia zeleného neomarxizmu^[25]
• predstavitelia alter-globalistického a anti-globalistického neomarxizmu (Immanuel Maurice Wallerstein,^[26][27] Wiliam Robinson,^[28] Hardt a Negri,^[29] Ľuboš Blaha^[13][30])
• diskutabilné^[31] je zaradenie teoretikov a interpretátorov postmodernej a postštrukturálnej interpretácie marxizmu (post-marxizmus) (Ernesto Laclau, Slavoj Žižek, Fredric Jameson^[32][33], Michael Hauser, Alain Badiou a ďalší)

Bližšie informácie v článkoch: Frankfurtská škola, Nová ľavica, Kultúrna kritika a Kritická teória

Významné diela

• Horkheimer-Adorno: Dialektika osvietenstva
• Max Horkheimer: Ku kritike inštrumentálneho rozumu
• Herbert Marcuse: Jednorozmerný človek
• Theodor Adorno: Schéma masovej kultúry
• Erich Fromm: Obraz človeka u Marxa

Vplyv na novú ľavicu

Protesty proti vojne vo Vietname v roku 1967.

Simone de Beauvoir, J. P. Sartre a Che Guevara na Kube v roku 1969.

Woodstock festival v roku 1969

S neomarxizmom je tiež od 60. rokov asociovaný termín nová ľavica. Neomarxizmus a nová ľavica sa dostáva do popredia a praktického využitia v kontrakultúre 60. rokov 20. storočia (revolučný rok 1968) – počas študentských revolt vo Francúzsku, Západnom Nemecku a USA (vplyv má najmä Marcusovo dielo Jednorozmerný človek).

Neomarximus ovplyvnil feministické hnutia a s nimi súvisiacu emancipáciu a genderové témy v politike, sexuálnu revolúciu, študentské hnutia a ich boj za sociálnu spravodlivosť v rámci protestov na univerzitách v Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku a USA (dôvody protestov bola byrokracia, uprednostňovanie bohatších študentov, názorová nesloboda, prepojenosť autorít univerzít s liberálno-trhovým spoločenským systémom, protesty proti vojne vo Vietname), rasové zrovnoprávnenie v USA (nadväznosť na Martina Luthera Kinga a Malcolma X; vznik maoistickej Black Panther Party), rozvoj environmentalizmu a zelenej ľavice.

Významnú úlohu v prepojení teórie a šírenia ideí novej ľavice a neomarxizmu zohrali aktivisti Rudi Dutschke a Bernd Rabehl (SDS v NSR), členovia anarchistického hnuta RAF v NSR; Fritz Teufel a Dieter Kunzelmann (Komúna 1 v NSR), Abbie Hoffman a Mário Savio (Free Speech Movement v USA), Bill Ayers (Weather Underground v USA), Yippies v USA (psychedelicko-ľavicové hnutie vedené Abbie Hoffmanom), Tariq Ali (politický aktivista v Británii) a taktiež hudobníci ako Bob Dylan a Joan Baezová. V umení sa prejavili myšlienky komunitarizmu a zdieľania prostredníctvom masových free festivalov ako Monterrey a Woodstock (ktoré nadviazali na vznik komún a psychedelického hnutia). organizovaním happeningov, protestných akcií a perfrormance (napríklad avantgardné hnute Fluxus).^[5]

V 60. rokoch sa stáva tiež populárnym model socializmu na Kube (ikona Che Guevarru a Fidela Castra), Juhoslávii (Tito) a Číne (Mao). Medzi študentskými hnutiami boli výrazné sympatie s anarcho-komunizmom (Bakunin, Kropotkinom), maoizmom a trockizmom. Po vražde Che Guevarru v Bolívii, "špinavej vojne" v Argentíne a Pinochetovej diktatúre v Chille sa výrazne zosilnil vplyv novej ľavice v Južnej Amerike, ktorý trvá dodnes (Evo Morales, Hugo Chávez).

Koncom 70. rokov 20. storočia sa pod vplyvom hospodárskej krízy objavujú anarcho-komunistické texty v punkovej hudbe.

Bližšie informácie v článkoch: Máj 1968 v Paríži, Situacionalizmus, Kontrakultúra 60. rokov a Osobnosti kontrakultúry

Praktické pokusy

Medzi praktické formy ekonomického vyústenia neomarxizmu možno zaradiť samosprávny demokratický socializmus a ekonomickú demokracie. Realistickú verziu tohto modelu nachádza neomarxista Rodney Peffer v Juhoslávskom trhovom socializme.^[18]

Ďalšie praktické motívy opakujúce sa v teóriách neomarxistov sú:

• otázka redistribúcie zdrojov resp. progresívne zdanenie,
• nepodmienený základný príjem,
• ekonomická demokracia,
• socialistická ekonomika,
• zohľadňovanie práv na ľudskú dôstojnosť,
• kybernetickej plánovaná ekonomika,
• silný sociálny štát.^[4]

Princípy neomarxizmom ovplyvnenej reformovanej novej ľavice sa v praxi aplikovali aj v 60. rokoch 20. storočia alternatívnym, komunitným životným štýlom. Experimenty sa realizovali v komúnach v okolí San Francisca v USA alebo v NSR (kde vznikla Komunne 1) a ďalších miestach (buď v rámci miest, alebo na vidieku). Dedičstvo týchto experimentov je tzv. squatterstvo či zakladanie ekologických apermakultúrnych spoločenstiev.^[5]